Ani po apokalypse niet pokoja
Príbeh je zachytený vo forme akýchsi spomienkových zápisov, ktoré si zaznamenala hlavná rozprávačka. Vidiečania ju volajú kantorka Marika, lebo je skutočne miestnou učiteľkou, pričom jej manžel Sándor – taktiež učiteľ a zároveň i politický činiteľ – v daných udalostiach zohrá jednu z kľúčových úloh. Situácia vyeskaluje počas niekoľkých dní týždňového vidieckeho trhu, kam sa zíde celé širšie okolie. Rozohnený dav tvorený prevažne najprimitívnejšou spodinou, kde však badať veľké percento žien či dokonca i nedospelých osôb, beštiálne usmrtí zopár príslušníkov tamojšej už beztak prakticky úplne zdecimovanej židovskej komunity. Očitou svedkyňou týchto otrasných výčinov sa (sčasti) stáva i rozprávačka. Po veľmi vlažnom zásahu poriadkových síl sa situácia ako-tak upokojí. Následne dochádza k rýchlemu vyšetrovaniu, zatýkaniu a neveľmi jasným súdnym procesom, kde sú vynesené pochybne vyznievajúce verdikty, čo tiež môžeme zhodnotiť perspektívou rozprávačkiných záznamov.

Je to priam kakofonická vrava, kde sa miesia skutočne rôzne hlasy, a práve aj cez ne môžeme odhaliť celý rad pohnútok, pre ktoré je niekto ochotný takýmto zverským spôsobom zaútočiť na niekoho iného. Je tu prítomná rýdza nenávisť postavená na základe absolútne scestných bludov a klamstiev, ktorá v kombinácii napríklad s dlhodobo núdznym sociálnym postavením nemá vôbec ďaleko k horlivému hanobeniu Desatora. V pozadí je citeľný i jasný politický kalkul, keď si novovzniknuté mocenské štruktúry potrebujú vyčistiť pole pôsobnosti od nepohodlných elementov predchádzajúceho režimu. Aktívna interakcia medzi týmito dvomi základnými faktormi má v každej dobe skutočne smrtonosný efekt. Aj to môže byť spolu s varovne desivou historickou pripomienkou jedným z ideových výstupov najnovšieho Závadovho textu. Ako veľmi je potrebné i v súčasnosti sa sústavne zaoberať takouto bolestivou problematikou, vidíme v podstate denne.

Zoštíhliť figúru občas radno jest
Rukopis Pála Závadu je v novom texte oproti predošlým autorovým prácam poznateľne iný, dovolím si tvrdiť. Iste to súvisí aj s oveľa striedmejším počtom strán, čo má na konečný výsledok pochopiteľný vplyv. Typicky košatý výraz, výraznú rozprávačskú štruktúrovanosť či ľúbivú rozvláčnosť tentoraz príliš neočakávajme. Radšej v značne skoncentrovanej miere vykročíme priamo k veci. Historická spletitosť politického pozadia je dôkladne spracovaná v takých finesách, ktoré akoby vypadli z dejepisných učebníc – toto Pál Závada skutočne ovláda na takej úrovni, že zvýšená čitateľská pozornosť je v tomto prípade povinná. Zvlášť pri tom spomenutom kvante hlasov, ktoré prostredníctvom hlavnej hrdinky vstupujú do diania. Pri absencii priamej reči je navyše niekedy dosť náročné ich od seba odlíšiť, keďže sa často zlievajú do jednej ukričanej masy. Aj cez ten hluk je preto vcelku náročné odhaliť skutočných strojcov celej tragédie, čo teda vyznieva ako očividný zámer.

Vo výsledku je Deň na trhu čitateľsky možno oveľa odťažitejší a nie taký chytľavý ako staršie autorove texty. Hoci sa do hlavy ukladá o poznanie kostrbatejšie, dôležitú výstrahu zanecháva stále rovnako naliehavú.

Pál Závada: Deň na trhu

Preklad: Eva Andrejčáková

Slovart, 2024 (edícia MM)

184 strán

Zobraziť diskusiu (0)