Cieľom týchto utečencov nebola len záchrana vlastného života, chceli najmä svetu priniesť správu o tom, čo sa v koncentračných a vyhladzovacích táboroch deje. Chceli varovať samotných Židov a zároveň celý svet, aby konali a zabránili ďalším obetiam. Najznámejší útek s misiou vykonali dvaja mladí ľudia zo Slovenska Rudolf Vrba a Alfréd Wetzler, rovnako dôležitá je však aj druhá dvojica Arnošt Rosin a Czeslaw Mordowicz, ktorí boli súčasťou rovnakého plánu a utiekli krátko po Vrbovi a Wetzlerovi.

Ich útek je unikátny aj tým, že nešlo o individuálnu akciu, všetci štyria boli starostlivo vybraní s ohľadom na to, aby mali čo najväčšiu šancu svoju misiu splniť – preto tiež išli v dvoch oddelených dvojiciach. Na príprave úteku sa podieľali desiatky ďalších väzňov, ktorí im dodávali presné informácie, čísla a dokumenty, z ktorých mnohé so sebou odniesli, aby bola ich správa čo najpresnejšia.

Vrba a Wetzler utiekli 7. apríla 1944 a po mnohých útrapách sa dostali do Žiliny. Tu na konci mesiaca nadiktovali prvú verziu svojej správy, ktorá presne popísala celý mechanizmus masového priemyselného vyvražďovania. Tú potom doplnili Rosin a Mordowicz, ktorí ušli koncom mája 1944. Oni už mohli informovať aj o začiatku poslednej etapy holokaustu, vyvraždení maďarských Židov. Tí tvorili poslednú veľkú a dovtedy viac-menej prežívajúcu židovskú komunitu na území okupovanom nacistami alebo na území nacistických spojencov.

Prečo?

Jednou z dodnes najdiskutovanejších otázok spojených s takzvanou Osvienčimskou správou je práve to, prečo sa nepodarilo zabrániť tragédii maďarských Židov. Správu o tom, čo sa v skutočnosti deje vo vyhladzovacích táboroch, nedostali len západní spojenci a Vatikán, získali ju i predstavitelia Židov v Maďarsku. Utajili ju však aj pred svojimi súkmeňovcami.

Dôvody pre toto dnes ťažko pochopiteľné konanie môžu byť rôzne, možno dotyční nechceli ohroziť prebiehajúce rokovania s Nemcami, v rámci ktorých sa snažili maďarských Židov vykúpiť výmenou za peniaze a dodávky tovaru, možno správe úplne neverili, možno sa obávali, že by vyvolala paniku, ktorá by si vyžiadala ešte viac obetí a možno aspoň niektorým z nich išlo najmä o záchranu vlastných rodín.

Vrba sám týmto židovským predstaviteľom nikdy nedokázal odpustiť, že po získaní jeho správy nevyzvali Židov na odpor. Ten by však v konečnom dôsledku asi tiež veľmi nepomohol, muži schopní boja vtedy už boli v pracovných jednotkách na východnom fronte a doma zostávali najmä ženy, deti a starci, pripomenul na prezentácii knihy historik Ivan Kamenec.

Dodnes veľmi diskutovanou otázkou tiež zostáva, prečo západní spojenci na zastavenie holokaustu nič neurobili, prečo nebombardovali aspoň železničné trate vedúce do vyhladzovacích táborov. A prečo sa osvienčimská správa nedostala k Sovietom a prečo tí nič na zastavenie holokaustu nepodnikli. Červená armáda to mala k vyhladzovaným táborom oveľa bližšie ako západní spojenci, pripomína v knihe Kamenec.

Príbehy útekov

Kniha Odhaľovanie Šoa je zborník príspevkov z vedeckej konferencie konanej v auguste 2015 v Žiline v obľúbenom kultúrnom centre, bývalej vlakovej stanici Žilina-Zárečie. Ďalšia štúdia z knihy vydanej Historickým ústavom SAV a Medzinárodným kresťanským veľvyslanectvom Jeruzalém v Prahe pripomína osudy ďalších dvoch mladých mužov zo Slovenska, ktorí z koncentračných táborov v Lublinskej oblasti utiekli v roku 1942 pred útekom Vrbu a Wetzlera z Osvienčimu.

Dionýz Lénard a Leo Junger ešte nemohli informovať o plynových komorách, tie sa v tábore Majdanek, v ktorom väznili Lénarda, začali stavať až po jeho odchode. Aj tak však priniesli svedectvo o tom, že oficiálna propaganda vojnového slovenského štátu, podľa ktorého deportovaní Židia našli na východe nové domovy, a v nich si spokojne nažívajú, je lož. A že ide od počiatku o genocídu, ktorá len v začiatkoch nebola vykonávaná tak efektívne ako neskôr s pomocou plynových komôr.

Sú to príbehy opakovaných uväznení a útekov, zrady alebo statočnej pomoci ľudí, od ktorých by ste to neočakávali, príbehy vytrvalej snahy nielen si zachovať slobodu a zachrániť život, ale aj varovať ostatných. Často márnych snáh. Lénard pravdepodobne neprežil svoje posledné zatknutie a uväznenie v Buchenwalde. A podobne ako iní utečenci aj on so svojím svedectvom neraz narážal na nezáujem.

Štúdia Vandy Rajcan sa zaoberá osobou vysokého úradníka ľudáckeho režimu Antona Vaška, prednostu oddelenia pre židovské záležitosti ministerstva vnútra, ktorý po opätovnom zadržaní osobne vypočúval utečenca Lea Jungera.

Vaškov príklad ukazuje, že funkcionári ľudáckeho režimu mali dostatok informácií o tom, aký osud v skutočnosti Židov po deportácii čaká a že klamali, keď sa neskôr obhajovali tým, že o holokauste nevedeli. Vašek je tiež dobrým príkladom toho, že účasť na konečnom riešení nebola len nezištnou službou národu, ako sa prezentovala, ale aj a obvykle najmä prostriedkom osobného zbohatnutia.

Zúfalí hrdinovia

I z tejto knihy je v každom prípade jasné, že neplatí často opakovaná téza, podľa ktorej sa Židia nechali nacistami zmasakrovať bez odporu a nikdy nič nepodnikli pre svoju záchranu. Stačí pripomenúť povstanie vo varšavskom gete v apríli a máji 1943. Dejiny druhej svetovej vojny poznajú málo takých hrdinských vystúpení, keď sami účastníci povstania vedeli, že nemajú šancu na úspech a ich čin je iba zúfalé, ale napriek tomu potrebné morálne gesto...

Celý článok Petra Morvaya si môžete dočítať v Denníku N

Zobraziť diskusiu (0)