Denis Mačor
16.5.2020

Na začiatku bola vražda.

A vy budete o nej dobre informovaní. Stačí si na internete vyhľadať pod heslom skutočného mena hlavnej protagonistky Grace Marks dostupné údaje o tejto historickej osobe z prvej polovice 19. storočia. Tu sa ale Váš názor na kontroverznú osobu začne trieštiť a v tomto bode prichádza román od Margaret Atwood - Volali ma Grace (2020, Slovart), všeobecne tiež známy ako Alias Grace.

Z úcty k dejinám sa v ňom Margaret Atwood snaží verne rekonštruovať detaily prípadu vychádzajúce z vtedajšej tlače aj zachovaných správ ohľadom Grace Marks.

Nič kľúčové nevyzradím, ak priamo poukážem na to, že najdôležitejšia je vražda - ňou sa všetko len začína. Margaret Atwood si na paškál berie charakteristiku hlavnej hrdinky, aká dostane zmierlivý trest a neusmrtia ju za zločin spáchaný v Kanade. Autorka sa jej snaží žensky porozumieť, ukázať prostredie z akého vychádza, situáciu čo predchádzala jej správaniu aj následnú konfrontáciu so skutkom. Do obrazu miesi pozíciu ženy z nízkej spoločenskej vrstvy, s akou sa zaobchádzalo na úrovni majetku. O dôsledkoch slúženia Margaret Atwood hovorí aj vo svojom pozoruhodnom románe Príbeh služobníčky (Slovart, 2018), tu je jej rozprávanie v úrovni fantázie a na postavy sa dívame z perspektívy nepoznanej budúcnosti sústredenej okolo fiktívnej Gileádskej republiky, v akej plne vyniká jej feministický pohľad na sexualitu a staromódnu, neprípustnú podriadenosť ženy nielen voči mužovi, ale aj voči svojmu ponižujúcemu a servilnému poslaniu, aké si ospravedlňuje vierou vo vlastné schopnosti.

Charakteristickým prvkom pokriveného modelu existencie ženy je u Atwoodovej prepožičiavanie tela ženskej hrdinky. Zatiaľ čo v Príbehu služobníčky čítame, mimo iné, o tematike pôrodnosti založenej na citovej vyprahnutosti, v románe Volali ma Grace si zase Grace Marks pohadzovali medzi psychiatriou a políciou - vytvorí sa podivný obraz ukazujúci na absolútnu bezbrannosť, ale skôr neschopnosť úradov porozumieť zložitejším vzorcom správania. Odložiť niekoho na psychiatriu bolo pre kriminalistiku 19. storočia istým komfortom, rozhodnutie sa dalo ospravedlniť neprispôsobivým správaním osoby alebo šialenosťou, ktorá sa často dala a dá i predstierať, veď lebo, do hlavy nikto nikomu nevidí (poukazujú na to napríklad i romány ako Myseľ (Európa, 2011) od Leonida Andrejeva, alebo notoricky známy Zločin a trest (Odeon, 2014) od F.M. Dostojevského) ).

Identita hrdiniek a jej kolorit pramení zvnútra a tam sa nachádza aj priestor na protest a konflikt, ktorý je alternátorom často fatálnych konaní. Dôležitejšie ako skutky sú u Margaret Atwoodovej myšlienky smerujúce k samotným skutkom. Často sa opierajú o negatívnu skúsenosť či poníženie, čo môžeme sugestívne prežiť aj v románe Volali ma Grace.

Bytostná tieseň na lodi v prežívaní literárnych scén navodzuje aj aktuálny obraz o kríze migrantov. Aj cesta do Ameriky mnohých našich predkov mala isté totožnosti s vôľou utečencov zachrániť sa pred ťažkou situáciou v domove. Viera v lepší život, vidina zamestnania, zmena. O odvrátenej strane týchto predstáv dnes vieme z literatúry faktu pomerne dosť. Grace naprieč týmto ambíciám zažíva rozporuplné pocity a ocitá sa v ambivalentnej vôli svojich pánov, ktorých autoritu až fyzicky cítiť. V niektorých momentoch som si hovoril, že román Volali ma Grace je ako dievčenská postava Anny od Lucy Maud Montgomery. Akurát v priamom ohrození osudu so silným pocitom vykorenenia a nespravodlivosti. Grace je situovaná do sveta, kde sex je len radovou chuťou a odopierať svojim pánom potešenie zmyslov je smiešne, proti čomu chce čitateľ prirodzene bojovať.

Spojenec v nás čitateľoch si vie odpovedať aj na mnohé nastolené otázky, civilným spôsobom dostávame aj portrét ženy a nespravodlivo nastavenej doby. Vina alebo nevina? Po prečítaní si budete vedieť odpovedať, že či je táto otázka objektívna a v jadre príbehu nedrieme i neporaziteľný kraken meniaci tváre.