Ako vznikol nápad spraviť knihy pre úplne najmenšie deti? Bola to osobná potreba, napríklad, že ste mali tému, ktorú ste chceli spracovať? Kto s tým nápadom prišiel?

Ľudka: Jedna z mojich dcér počas jedenia prvých príkrmov nevedela obsedieť a mne vtedy napadlo, že nám pomáhalo, keď sme si počas jedenia čítali. Ale žiadna knižka o jedle pre malé deti nebola. Ako som ju kŕmila, tak mi v hlave zneli prvé slová, prvé vety, prvé myšlienky. A napísala som krátky text. Poslala som ho Janke a myslím, že jej sa zapáčil, a tak vzniklo Ham Ham.

Jana: Áno, Ľudka mi to poslala, ale chvíľu trvalo, kým som sa k tomu prepracovala. Našťastie bola nástojčivá a ja som v jednom momente pochopila, že to je strašne dobrá vec, že to musíme spraviť. Oslovili sme potom Petru a povedali jej, poď to kresliť, ale trochu inak, ako si zvyknutá – a z toho vznikli tieto pekné veci.

Čo znamená inak, ako si zvyknutá?

Petra: Bez hrubých liniek.

Jana: Petra bola známa svojimi čiernymi linkami v ilustrácii, ktoré sú pre ňu typické a sú krásne, ale tu sme potrebovali niečo iné. Chceli sme ísť do farby a robiť to inak, keďže táto knižka je pre najmenších a má aj svoje špecifiká. Petra to zvládla výborne.

Za knižkou je teda osobný príbeh, že Ľudkina dcéra nevedela obsedieť pri jedle. Neskôr ste však identifikovali aj ďalšie dve oblasti obdobia raného detstva, ku ktorým ste napísali a nakreslili iné dve knižky. O čom sú?

Ľudka: Druhá bola Šup Šup, o všetkých starostiach aj radostiach pri obliekaní, čo určite všetky maminy dobre poznajú. Keď sa ide von, treba sa obliecť a dieťatko nie vždy chce. Tak nám napadlo urobiť z toho zábavu, aby sme sa z obliekania tešili. Skúsme sa poobliekať popletene, naopak. V závere to má aj takú vtipnú pointu z reálneho života pre rodičov. Najnovšia a posledná knižka zo série je zase o kúpaní a umývaní sa, volá sa Čľup Čľup.

Pre aké veľké deti sú tieto knižky určené?

Ľudka: Čo sa týka jazykového vývinu, knižka Ham Ham je určená pre deti približne od dvanástich mesiacov, ale dá sa čítať aj s osemmesačnými a aj s väčšími deťmi. Knižky Šup Šup a Čľup Čľup sú pre deti približne od roka a pol. No čo je veľmi zaujímavé, deti sa k týmto knižkám často vracajú aj v školskom veku, keď sú v prvej triede. Učia sa čítať a potrebujú na to krátke texty. A zrazu počujete: „Wow, mami, prečítal/prečítala som prvú knihu, a pozri akú hrubú!“ Ten pocit úspechu vtedy veľmi pomáha.

Petra: Presne tento pocit zažila pri tejto knihe moja dcéra.

Hovoríme o čítaní v úplne ranom detstve, od 8 do 24 mesiacov. Ako ste si s deťmi v takom veku čítali vy? A aké je čítať si s dieťaťom, ktoré ešte nemá ani rok?

Ľudka: Čítanie s maličkými deťmi je špecifické, ale veľmi dôležité. Ako rodičia si často myslíme, že začneme dieťatku čítať, keď bude mať štyri, päť rokov, a budeme mu čítať rovno dlhé knižky. Myslíme si, že keď má rok, je na to ešte skoro. Lenže ono to nepríde samo, že ho to zrazu v neskoršom veku začne baviť, je dôležité začať s čítaním skôr. Samozrejme, treba mať reálnu predstavu, že bábätko vydrží pri čítaní ozaj krátko. Pri osem- či desaťmesačných deťoch je čítanie skôr taká senzomotorická hra, dieťa knihu ocapká, pobúcha, možno ju aj strčí do pusy. Pri takomto čítaní musíme používať veľa gest, prehnanú mimiku, intonáciu, prispôsobiť sa úrovni dieťatka. A treba si uvedomiť, že keď pri čítaní neobsedí, nie je to problém a takéto naše pokusy majú aj tak zmysel.

Často sa vo výberoch kníh pre úplne raný vek objavujú čierno-biele knižky, ktoré vychádzajú z poznatku, že dieťa na začiatku života ešte nerozozná farby, ale dobre rozpoznáva kontrast medzi čiernou a bielou. To sa týka prvých troch mesiacov života.

Ľudka: Keď rodičia kúpia takéto kontrastné leporelo, ktoré je často veľmi vkusné a estetické, a rozložia ho dieťatku do postieľky, nevnímam to ešte ako čítanie. Dieťatko sa iba pozerá na čierno-biele ilustrácie. V takomto prístupe by som k tomu zvolila aj nejaké obrázky ľudských tvárí, na ktoré dieťa reaguje, aby som ho stimulovala. Ale najmä, čítanie by mal byť vzťah. Mala by to byť spoločná činnosť maminy, ocina, nejakého príbuzného alebo staršieho súrodenca s dieťaťom. Čiže ide skôr o to, že to robíme spolu a budujeme si vzťah.

Peti, keď si pripravovala tieto knihy, musela si zmeniť aj svoje vnímanie toho, ako tvoríš. Bolo to pre teba nové? Čím je špecifické robiť ilustráciu pre také malé deti?

Petra: Týmto knižkám som musela prispôsobiť svoj štýl. Chvíľu trvalo, kým sme prišli na to, akým spôsobom by to bolo najlepšie kresliť. Ilustrácie pre túto vekovú kategóriu by mali byť jednoduché, výrazné a rozoznateľné. Všetko je v nich presne dané a nie je tam nič navyše, žiadne veci, ktoré by mohli rozptyľovať. Nedá sa tam preto ani nič schovať, o to je to niekedy náročnejšie ako iné, voľnejšie ilustrácie.

Jana: Zadanie bolo, že dieťa musí z obrázka rozoznať emóciu a zároveň musí byť obrázok jednoduchý a čitateľný na čistom pozadí, nebudú v ňom žiadne rušivé prvky. Napriek tomu, že obrázok je jednoduchý a nie je úplne realistický, má byť jasné, že ide o bábätko, o otca, o mamu, o ľudí. Bolo to naozaj ťažké zadanie a podľa mňa to Petra zvládla fantasticky.

Pamätám si, že mi Ľudka hovorila, že už robí asi päťdesiatu verziu a stále text zjednodušuje a modifikuje. Že je to prekvapivo ťažké napísať a asi aj namaľovať také jednoznačné malé dielko.

Petra: Čím je to jednoduchšie a minimalistickejšie, tým je to náročnejšie. Na prvý pohľad sa nemusí zdať, že je za tým toľko práce, ale je. Ďalšie knižky už, samozrejme, išli trošku jednoduchšie, lebo sme už vedeli, ako na to, ale aj tak na nich bolo veľa práce, lebo boli zase iné témy.

A čím je špeciálne čítanie s malinkým dieťatkom z jazykového hľadiska?

Ľudka: Je to špeciálne aj v tom, že nemusíme vždy čítať od slova do slova, čo je v knižke. Text a slová, ktoré vyberáme a čítame, môžeme prispôsobiť úrovni dieťaťa. To by som chcela poradiť aj rodičom. S najmenším dieťatkom, desať- až dvanásťmesačným, môžeme iba pomenúvať obrázky a činnosti. Z jazykového a logopedického hľadiska je veľmi dôležité práve pomenovanie činností a prídavných mien: špinavý, čistý, spadlo, bác, umyjeme a podobne. Vtedy môžeme používať gestá a citoslovcia. Čím je dieťa staršie a dlhšie vydrží, tým vieme čítať viac.

Môže sa stať, že dieťa si vyberá iba jednu stránku alebo niekoľko stránok. S ročným dieťatkom nemusíme prečítať hneď celú knihu. Je to tak?

Ľudka: Presne tak. To je podľa mňa na tom pekné, že každé dieťa baví niečo iné, každé dieťa baví iná kniha, každé dieťa zaujme iná strana. Niektoré možno zaujme strana, kde je otecko celý špinavý a mokrý, niektoré baví strana, kde sú nakreslené rôzne jedlá.

Ako deťom predstaviť knihu, ako im ju ponúknuť a dať do priestoru detskej izby tak, aby bola dostupná? Ako ste to robili vy ako mamy?

Ľudka: Myslím, že je dobre, keď knižka nie je vyložená niekde hore na poličke, kde na ňu dieťa nedočiahne a kde ani nie je v jeho zornom uhle. Je lepšie, keď je dostupná rovnako ako iné hračky, keď si ju môže vytiahnuť, zobrať a hrať sa s ňou. Hoci je z toho trošku neporiadok, podľa mňa to je pekný neporiadok. Lebo tomu, čo máme na očiach, sa venujeme a to nás zaujíma. Keď som bola dieťa, mali sme na stole vyložené keksíky a nejaké sladkosti. Môj manžel vždy vyloží na stôl ovocie, a keď to tam vidím, tak si zoberiem. Podobné je to s knihami v detskej izbe. Dieťa si ju zoberie, keď ju má na očiach. Existujú aj takzvané Montessori police, na ktorých majú deti vyložené knižky čelom dopredu a vidia na ne. Častejšie po nich siahajú a vyberajú si ich.

Jana: Ja som človek, ktorý má rád poriadok, ale keď sa deti v detskej izbe hrali, tak mohli vyťahovať všetko, čo chceli a koľko chceli, medzi tým boli aj knižky. Nepamätám si, že by bol až taký dobrý výber detských kníh, keď bol môj syn malý, ale to sa za tie roky veľmi zmenilo a teraz majú rodičia výber naozaj široký. Možno až príliš. Chápem, že niektorí môžu byť trochu zmätení, keď prídu do kníhkupectva a tých kníh je tam nepreberné množstvo a nie je úplne ľahké sa v nich zorientovať. Preto je fajn opýtať sa kníhkupkýň a kníhkupcov, ktorí tam sú a ktorí majú prehľad – vedia poradiť a vybrať pre dieťa dobrú knižku.

Ešte by som chcela doplniť, že knižky nie sú len na čítanie, ale sú to v podstate aj hračky. Podľa mňa je skvelé, keď sú aj úplne najmenšie bábätká obložené tými kontrastnými knižkami. Kniha je totižto objekt, nie len obsah. Deti si ju vedia čítať, ale aj ňou buchnúť súrodenca po hlave, keď je to potrebné. Vedia sa s ňou hrať, stavať veže, ploty, použiť ju ako schodík alebo zábranu. Preto je dobre, keď sa knihy váľajú medzi hračkami.

Petra: U nás boli knihy súčasťou hračiek, takže som sa vôbec nezamýšľala, ako deťom knižky ponúknuť. Neprekážalo mi, keď sa s nimi hrali, aj keď ich nejakým spôsobom trochu zničili. Samozrejme, treba deti viesť k tomu, aby dávali na knihy pozor, ale myslím, že tomuto druhu knižiek vôbec neprekáža, keď sa používajú takýmto spôsobom.

Stáva sa mi, že keď na podujatí pre deti čítam knižku, úplne cudzie dieťa mi vylezie do lona. Akoby tá kniha povzbudila k zvedavosti a ku kontaktu. Ako vnímate túto vzťahovú rovinu čítania? Čo vieme spoločným čítaním získať?

Ľudka: Pre mňa je to magické v tom, že keď si čítame, som vždy na jednej úrovni s dieťaťom. Znížim sa na jeho úroveň, lebo postojačky sa čítať nedá. Pri čítaní buď sedíme, alebo ležíme, sme v objatí a je to chvíľa, ktorá nás spája. Mám veľmi rada čítanie pred spaním. Vlastne bez čítania sa u nás nedá ísť spať, hoci už mám aj staršie dcéry a najstaršia si už číta sama. A je to pre mňa aj moment, keď sa upokojím a zastavím. Myslím si, že je dôležité čítať deťom a s deťmi, aj keď už vedia čítať samy. Keď dojčím najmenšiu dcéru a nemôžem sa so staršími hrať s autíčkami alebo prezliekať bábiky, lebo sa to fyzicky nedá, vždy môžem držať v jednej ruke knihu, alebo keď ležíme, tak si ju oprieť o vankúš a čítať. Je to taká naša spoločná chvíľa ako rodiny.

Petra: Medzi mojimi deťmi je trojročný vekový rozdiel a spoločné čítanie bola aktivita, ktorá nás vedela spojiť hlavne pred spaním. Pamätám si, že prvou knihou bola Matilda, ktorá pre jednu bola tak akurát, pre druhú ešte trošku náročnejšia, ale obidve zaujala a vedeli ju počúvať. Teraz sú už veľké, jedna je dokonca tínedžerka, a ešte stále ich čítanie pred spaním baví. Čítajú si vlastné knižky alebo im čítam ja, a keď nie ja, potom manžel zase v druhom jazyku. A keď si nečítame, počúvajú audiorozprávky. Majú to pestré a majú to radi.

Jana: Asi do trinástich sme si so synom čítali aj spolu, ale potom sa to zlomilo. Už dlho si číta knihy len sám. Teraz je to však tak, že si čítame niektoré knihy obidvaja a potom sa o nich rozprávame. Keď sa nájde taká, ktorá nás oboch baví, tak je to fantastické, lebo v nej každý nájde úplne niečo iné a je to pre mňa nový svet, vidieť, ako nad tým rozmýšľa môj syn, čo v tom vidí. Nahlas mu občas predčítavam články z novín.

Bolo pekné, Ľudmilka, keď si počas nášho podujatia v Artfore dospelým ukazovala, ako čítať. Vravela si im, aby sa nebáli robiť zo seba šaška. Čo to znamená?

Ľudka: Je dôležité byť trošku aj prehnaní, čo sa týka mimiky. Napríklad keď čítame, že bábätko si dalo do pusy vreckovku a ocinko na obrázku je zhrozený. Aj my potom spravíme také „ooooch“ a vyzeráme zhrozene, prehnane a smiešne. Teraz to neviem napodobniť, lebo ma nevidíte.

Takže mimika je tiež súčasťou čítania.

Ľudka: Dieťa číta výraz našej tváre, číta naše pohyby, vníma naše gestá. Gestá sú veľmi dobrý pomocník, počas rozprávania sa s deťmi aj počas čítania. Pri čítaní v začiatkoch je dobré veľa ukazovať a napodobňovať.

Ľudmilka, ty máš štyri deti. Najmladšej dcére budeš o chvíľočku čítať Ham Ham a Šup Šup, najstaršia má deväť. Ako sa dá skĺbiť čítanie deväťročnej rozvinutej čitateľke, ktorú zaujímajú plnotextové príbehy, a čítanie bábätku, ktoré máš v náručí?

Ľudka: S dvojmesačným bábätkom sa to ešte dá ľahko, lebo ma počúva a vníma, ale ešte si nevyberá knižky. Vždy sa snažím vymyslieť to tak, aby nás čítanie spájalo, aby spájalo súrodencov. Podľa toho vyberám aj knižky. Stáva sa tak, že pre jedného je tá knižka už jednoduchá, pre iného je ťažšia, ale zase možno motivujúca. A snažím sa, aby to bola téma, ktorá ich všetkých spája a zaujíma. Veľmi sa mi páči, keď starší súrodenec číta mladším. To sú podľa mňa pre nás rodičov najkrajšie chvíle, keď ich „načapáme“ s knižkou.

Petra: Keď niekam ideme, často nosíme so sebou knižku. Aj keď ideme k lekárovi do čakárne a vidíme, že nejaké dieťa neobsedí, tak mu ponúkame, či si nechce prečítať knižku, alebo si čítame spolu.

To si pomenovala dôležitú vec, keď si do čakárne alebo autobusu vezmeme knižku, pravdepodobne si ju aj prečítame. Zatiaľ čo keď máme iba mobil, netrpezlivé čakanie pravdepodobne vyplníme práve telefónom.

Petra: Aj keď ju niekedy ani nevytiahneme, ale zoberiem ju, keby bolo treba. My sme si zvykli aj kresliť alebo vytvárať z letáčikov nejaké postavičky, hocičo, hocijako, len sa vyhnúť mobilu alebo tabletu. Ale niekedy sa tomu vyhnúť nedá.

Stretávam sa s tým, že nejaký rodič povie: „To moje dieťa pri knihe neobsedí.“ Ako keby to bola vnútorná, geneticky vrodená charakteristika, že „moje dieťa nevie čítať“. Pre niektoré deti to je určite ľahšie, pre iné ťažšie. Dúfam, že týmto rozhovorom niekoho povzbudíme. Čítať si s deťmi sa učíme a môže sa to diať veľmi postupne. Ak sa doma trápite, tak to nevzdajte a hľadajte si príjemné možnosti čítať si spolu aj inde. U nás malo každé z troch detí inú cestu k čítaniu, a je to v poriadku.

Petra: Aj keď budú čítať len päť minút denne, je to stále lepšie ako nič a postupne sa to môže predlžovať.

Jana: Malé deti pri čítaní nemusia sedieť, môžu pobehovať, môžu sa s niečím hrať. Na chvíľku ich čítanie zaujme, na chvíľu krúžia po izbe, potom sa vrátia. A rodičia si podľa mňa neuvedomujú, že už keď nosia maličké dieťa na rukách a rozprávajú mu: „aha, lampa, a čo tu títo ľudia robia? tu máme gauč, stôl, toto varíme, pozri, auto, psík“ a podobne; že tým dieťaťu v podstate čítajú, učia ho komunikovať. To je ten prvý spôsob, keď naň nahlas rozprávajú a zoznamujú ho so svetom. Vtedy s čítaním rodič vlastne začína, môže chodiť s dieťaťom po byte, po okolí a nahlas komentovať, čo vidí.

Ľudmilka, veľmi sa mi páčilo, ako si mi pred podujatím pripomenula, že by si bola nerada, keby sme počas neho skĺzli len k výslovnosti, hoci si logopedička. Logopédia nie je len o výslovnosti, ale je aj o komunikácii.

Ľudka: V prvom rade o komunikácii, až potom o reči. To povedal raz pán profesor Zsolt Cséfalvay, môj mentor. Pre mňa je naozaj najdôležitejšia komunikácia a to, čo hovoríme. To, že si zdieľame myšlienky, že budujeme vzťah, je spôsob, ako to hovoríme.

Vo všetkých troch knižkách je zobrazená aj rozmanitosť. Napríklad v knižke Šup Šup má dieťatko tmavšiu pokožku, mohlo by byť napríklad rómske, alebo aj nie. A v knižke Čľup Čľup je dieťatko s rázštepom pery. Ľudmilka, spraviť knižku o takomto dieťatku bol dlho tvoj sen, však?

Ľudka: Áno, bol to taký môj sen, pretože rozmanitosť je okolo nás prítomná stále a je dobré, keď ju začnú vnímať už najmenšie deti. Pretože deti môžu stretnúť na ihrisku dieťatko, ktoré bude mať operovaný rázštep pery a bude mať trošku inú tváričku. Aby si zvykli aj na takýto vzhľad, aby to brali ako niečo normálne. S takou malou dušičkou som to povedala Janke a potom Peti, ony sa toho chytili a ja som z toho bola nadšená. A myslím si, že Peťa to nakreslila úplne excelentne, pretože je to také jemné. Stále je to pekné, ľúbivé. To dieťatko je rozkošné, a kto to tam uvidí, tak to uvidí. U niekoho to prejde bez povšimnutia. Tak je to tiež v poriadku. Ale Peťa asi aj sama povie, že sa na tom narobila a že bolo veľa pokusov. Však?

Peti, skúmala si ten spôsob, ako to deťom ukázať?

Petra: Áno, hľadala som, ako tie deti vlastne vyzerajú, a chcela som to nakresliť tak, aby to bolo zároveň prijateľné a ešte v štylizácii, aby to bolo čitateľné, ale zároveň nie nejaké odstrašujúce.

Nehovoriac už o deťoch, ktoré rázštep pery majú a uvidia takéto dieťatko ako hrdinu alebo hrdinku knihy. To je skvelé, takých kníh je naozaj málo.

Sľúbila som svojej desaťročnej dcére, že sa ťa spýtam, Ľudmilka, či bolo pre teba osobne dôležité mať tam dieťatko s rázštepom. Či máš napríklad niekoho takého v rodine alebo si niekoho takého stretla.

Ľudka: To je veľmi milá otázka. Ako študentka logopédie som mala prax v rázštepovej poradni a vtedy som sa s tými detičkami stretávala. Na Slovensku sa narodí ročne približne 1 zo 650 detí s rázštepom pery, podnebia alebo ich kombináciou. A to nie je zase až tak málo. Vtedy vo mne skrsol po prvý raz nápad, že by bolo fajn niečo takéto zakomponovať. A zároveň sa mi zdalo, že sú také knižky, kde je dieťa napríklad na invalidnom vozíku alebo s naslúchacím aparátom. Ale predsa len, keď tá tvár vyzerá trošku inak, sme na to ako ľudia veľmi citliví, a najmä asi deti. Preto sa mi zdalo veľmi dôležité ponúknuť aj takúto knižku.

Mne sa veľmi páči, že rozmanitosť nie je postavená do centra deja. To sa občas stane v didaktických knihách, ktoré chcú deti upozorniť na nejakú inakosť, celý príbeh je sústredený okolo nej, ale v týchto knižkách dieťatko prežíva presne taký život ako dieťa, čo tú inakosť nemá, a nie je to nijako zdôraznené, je to celé prirodzené. Jani, tebe sa už rozmanitosť podarilo podať hravo a prirodzene aj v knihe Môžu superhrdinovia nosiť okuliare?

Jana: Ja som vtedy vyslovene chcela knihu na takú tému a dostala som tip na antropologičku Soňu G. Lutherovú a oslovila ju s tým, či by niečo také chcela pre nás napísať. Ona súhlasila a zvládla to úžasne. V knihe sa aj vďaka ilustráciám Martina Krkoška a dizajnu Janky Bálik všetko s inakosťou úplne prelína – nezvyčajný formát, ilustrácie, písmo. Človek z toho však nemá taký čudný pocit, lebo je to jeden škôlkar z Bratislavy, ktorý má normálne kamarátov a zažíva úplne bežné veci ako ostatné deti, ale popritom sa s kadečím stretne. Ten didaktický zámer síce pre dospelých predsa len trochu čitateľný je, no chceli sme to naozaj urobiť tak, aby to deti vôbec nevnímali. A pri týchto leporelách je to doslova až podprahové, je to tam, ale nehovoríme o tom, neupozorňujeme na to a je to absolútne prirodzená súčasť života. Ľudia sú všelijakí a je to v poriadku.

Ľudka: Napríklad aj otecko, ktorý kúpe dieťatko, má chlpaté nohy, čo v detských knižkách nebýva zobrazené. Peťa sa s tým tiež musela popasovať, aby to nakreslila tak, aby to bolo prirodzené. A niekedy by mohol byť v detskej knihe aj ocino s plešinkou, lebo aj takí otcovia sú. A mamina? Možnože tiež s neoholenými nohami, lebo niekedy to nestíhame a to je bežný život.

Petra: Mám doma dobré referenčné postavy na chlpaté nohy a výrazy tváre. Môj muž si pri knižke Ham Ham dosť veľa zapózoval aj s tými vajíčkami pred očami. Neviem nakresliť všetko „z fleku“. Plešinku dáme nabudúce.

To je moja posledná otázka, či máte ešte nejaké postavy, napríklad s plešinkou, na ktoré sa môžeme tešiť? Čo nás ešte čaká? Čo sú ďalšie túžby? Koho by ste ešte radi mali v knihách?

Jana: V jednej budeme mať dieťa s Downovým syndrómom.

Teším sa a ďakujem za vaše knihy aj za rozhovor.

Rozhovor vyšiel v novinách Čo čítať 2/2024

Zobraziť diskusiu (0)