Na Konferencii (ne)obyčajných rodičov v Košiciach sa na túto tému vyjadrila islandská autorka a ilustrátorka Ragnheiður Gestsdóttir. Jej príspevok, ktorý vám ponúkame, doplnila postrehmi z našej praxe výtvarníčka Andrea Čepiššáková, ktorá upozorňuje na dlhodobú uniformitu v školských výtvarných prácach detí. A na záver prikladáme ešte jeden pohľad Lucie Borovskej a Edity Szalayovej z portálu Úlet s knihou, objasňujúci, prečo deťom nezakrývať oči.

Ragnheiður Gestsdóttir ilustruje knihy pre malých čitateľov a tínedžerov. Za svoje práce bola už mnohokrát ocenená doma i v zahraničí. Podporuje aktivity na podporu detského čítania a je členkou medzinárodnej poroty IBBY. Venuje sa otázkam vplyvu jazykovej globalizácie na národné jazyky a vzťahu medzi lokálnym a globálnym v detských knihách. Skúma vplyv knižných ilustrácií na dieťa v čase neustálej vizuálnej stimulácie.

Vizuálny výraz stlmený na cukríkovú roztomilosť

Rozvoj detského myslenia a kreatívneho vyjadrovania spočíva okrem iného v dostupnosti kníh. Bohužiaľ, vydávanie detskej a mládežníckej literatúry sa na malom trhu zvyčajne neoplatí. Preto sú mnohé knihy multilingválnymi produktmi. Vydavatelia stavajú na istotu, na vizuálny výraz, ktorý bude povrchný. Prevládajú notoricky známe príbehy a tradičné rodové úlohy. Špecifické kultúrne odkazy, slovné hračky či referencie na iné príbehy a zvyky sú vynechané. Vizuálny výraz je často stlmený a obmedzený buď na cukríkovú roztomilosť alebo grotesku. Takýto najnižší možný spoločný menovateľ možno nie je ich cieľom, no často je výsledkom ich práce.

Sú, pravdaže, i vydavatelia, ktorí chápu, čo je to kvalita a majú odvahu riskovať. Ragnheiður spomína, ako si minulý rok na bolonskom knižnom festivale všimla knihy od istého ázijského vydavateľa. Na jej prekvapenie vyzerali všetky deti na ilustráciách ako európske deti, nikde ani stopa po ich bohatej vizuálnej kultúre. Vydavateľ argumentoval konkurenciou zo zahraničia. Naskočili na medzikultúrny – či radšej nekultúrny vlak a vyrobili predvídateľný produkt.

Skôr či neskôr je rozhodnutie, či sa kultúrne dedičstvo bude chrániť, alebo nie, otázkou politickou. Zahŕňa zákony a peniaze. No v prvom rade by malo spočívať na vedomostiach a porozumení. Ľudia, ktorí rozhodujú o financiách, by si mali uvedomiť, že ak chcú svoj jazyk zachovať, ich deti sa musia naučiť milovať knihy a ich čítanie. Len ťažko sa do kníh zamilujú ako tínedžeri, potrebujeme ich motivovať už v kolíske. A na to, aby sa tlačili dobré knihy, potrebujeme vzdelanie, diskusie, recenzie, konferencie, výstavy, ocenenia... a veľa, veľa dostupných kvalitných kníh na trhu. A to všetko, žiaľ, stojí peniaze. Bez nich sme už dávno prehrali. Nejaké knihy sa určite budú vydávať i naďalej, no len také, ktoré sa na trhu ľahko udržia, nič neriskujú a prinesú zisky. Také, ktoré za sebou toho často mnoho nezanechajú.

Nestačilo by detské knihy prekladať? Veď tam sú len obrázky, vizuálne vyjadrenie by hádam malo byť univerzálne. A sú, koniec koncov, tie detské knihy také dôležité? Mohli by hádam byť také dôležité ako tie „skutočné“ príbehy a ozajstné knihy, ktoré prídu po nich?

Prvé umelecké dielo

Deti majú potrebu i právo čítať knihy vo svojom vlastnom vizuálnom jazyku. Obrázková kniha je prvým umeleckým dielom, ktoré dieťa môže vlastniť.

Dnešné deti majú takmer neobmedzený prístup k obrovskému množstvu vizuálnych podnetov, ktoré sú namierené priamo na ne. Bývajú farebné, vzrušujúce, očarujúce. No sú i pominuteľné.

Obrázkovú knihu však môžeme otvoriť znova a znova a dieťa v nej nájde obľúbené obrázky, ktoré prehovárajú priamo k nemu a ukladajú sa hlboko do jeho mysle. Množstvo vizuálnych podnetov môže mať za následok i lepšiu vizuálnu gramotnosť detí. Tú však dosiahnu len vtedy, ak podnetov nebude len veľa, no budú i rôznorodé.

A popri obrázkoch v knihách existuje i svet slov. Dynamické interakcie slov a obrázkov robia z ilustrovaných kníh veľmi špecifickú formu umenia. Takáto kniha je teda kľúčom k dvom jazykom: k jazyku slov a jazyku ilustrácií. A dramatický element, ktorý do hry vstupuje pri čítaní nahlas, ako aj načasovanie, otáčanie strán, interakcia zmyslov... to všetko otvára brány do sveta divadla.

Jazyk toho, ČO obrázok hovorí, sa nám môže na prvý pohľad zdať jednoduchý. Ilustrátor si pri čítaní príbehu predstavuje, čo by malo na obrázku byť. Prípadne si autor alebo editor vyžiadajú konkrétnu ilustráciu. Aj v tejto fáze treba rozhodnúť o mnohých veciach. Dokonca aj obrázková kniha pre najmenších drobcov, s jednoduchými obrázkami každodenných predmetov, si vyžaduje viacero rozhodnutí. Obrázok musí zobrazovať niečo, čo dieťa spozná. Aké konkrétne by to však malo byť? Malo by to byť detailné, realistické, farebné, jednoduché, zábavné? V takýchto typoch kníh sa často používajú fotografie. Je dôležité, aby dieťa v knihách videlo realitu? Záleží na tom, či sa zvieratá, domy, oblečenie, jedlo, líšia od toho, čo vidia v skutočnosti doma? Ako to potom ovplyvňuje to, ako vnímame relevantnosť kníh pre náš vlastný život? Často sa to demonštruje na príklade farby pleti. Aké to musí byť pre dieťa s tmavou pleťou, keď všetky deti v knihách majú svetlú pokožku? Ak v knihe vidíte svoj vlastný svet, dodá jej to opodstatnenie, uznanie. Táto kniha je o MNE, je súčasťou MÔJHO sveta.

Nazerať na veľký svet cez vlastné okolie

Každé dieťa potrebuje z času na čas vidieť svoje vlastné okolie. Potrebujeme knihy, ktoré sú zrkadlami a odrážajú svet, ktorý poznáme. A z bezpečia tohto sveta potom môžeme nazerať i na veľký svet, spoznávať podobnosti a rozdiely medzi nami a ostatnými krajinami.

Ak sa obmedzíme len na zobrazovanie toho, čo je nám známe, museli by sme dať zbohom svetu fantázie. To by, pravdaže, bolo priam hrozné! Keď sa pozrieme na vizuálny materiál pre deti, mnoho sa odohráva vo svete fantázie (či už čistej fantázie, alebo každodenných príbehov s prvkami fantázie, napríklad zvieratá, ktoré konajú ako ľudia). Mnoho obľúbených detských kníh spadá do tejto kategórie. Svet fantázie umožní umelcovi prekonať hranice času a miesta, zvieracie postavy môžu zjednodušiť preklad medzi kultúrami. Niektoré z tých najkrajších výtvorov obrázkových kníh patria do kategórie čistej fantázie či fantastických prvkov. No niekedy sa zdá, že vydavatelia kníh sa boja riskovať, a tak sú postavami v detských knihách dokola myšky či medvedíkovia.

Ak ešte stále pochybujete o význame ilustrácií v detských knihách, ponúkame osobnú skúsenosť Ragnheiður: „Keď mala naša dcéra tri roky, jej otec sa jej raz opýtal, čím by chcela byť, keď vyrastie. Odpovedala, že zdravotnou sestrou. Keď sme sa jej opýtali, prečo nechce byť lekárkou, zasmiala sa na ockovi. Ženy predsa nie sú lekárkami, ženy pracujú ako sestričky! Nemohli sme tomu uveriť. Odkiaľ sa v nej také niečo nabralo? A odpoveďou nám boli jej obrázkové knihy. Všetci lekári v nich boli muži. Ešte aj lev bol na prvý pohľad muž!”

Rodová predpojatosť sa na Islande od 1978 výrazne zlepšila, no stereotypy sú i dnes. Vplyv medzinárodných produktov na to, ako deti vnímajú samy seba je enormný. Čo tak napríklad princezné v rozprávkach, ktorými bombardujeme dievčatká? Ideály krásy sú pomerne prísne. Mení sa len farba pleti, ich vlasy, oblečenie, no ich obrovské oči, našpúlené pery a neprirodzene chudé telá sú všade. A pozrite sa na selfíčka, ktoré si dievčatá robia...

I ten najjednoduchší text môže mať mnoho vrstiev rôzneho významu, obsah ilustrácií môže odkazovať na mnohé aspekty, ktoré sú v danej kultúre špecifické. Obrázok môže obsahovať symboly, ktorým ľahko porozumie jedna kultúra, no iná by ich vôbec nepochopila. Niečo z týchto obsahov sa z kultúry do kultúry prenesie, a niečo nie. No aj keď sa nie vždy preloží všetko, to ešte neznamená, že sa z obrázkov nemôžeme tešiť všetci.

Čo už je len švédskejšie, ako svet v knihách Astrid Lindgrenovej, svet Ilona Wiklanda? To, že je to typicky švédske, však neznamená, že sa z obrázkov nemôže tešiť akékoľvek dieťa, či dokonca hocikto, kto si na detstvo ešte spomína! Pre dieťa, ktoré v podobnom prostredí vyrastalo, pôsobí tento obrázok priateľsky, hrejivo a známo, no číre šťastie radostného detstva pochopíme z obrázku my všetci.

Niekedy je obsažné i to, čo vôbec nevidíme. Alfons Åberg žije len so svojím otcom, mamu nemá a jej neprítomnosť nie je nikde vysvetlená. Pre dieťa, ktoré žije len s jedným rodičom, môže byť takýto obraz veľmi dôležitý, uznáva, že i jeho svet existuje. Iné deti možno zaregistrujú existenciu takýchto rodín, prípadne sa nad tým ani nepozastavia. Obrázky vyjadrujú to, čo je dôležité pre všetkých. Hrejivý pocit, ľudskosť, humor.

Druhým jazykom, ktorým na nás ilustrácie hovoria, je jazyk čisto vizuálny. Hovoria ním všetky vizuálne formy umenia – forma, línie, farba, rytmus, svetlo, kontrast, štýl. Ide o univerzálny jazyk. Základy vizuálnej komunikácie. Môže však byť tento vizuálny jazyk pre vnímanie taký dôležitý, ako samotný obsah ilustrácie? Inými slovami, je AKO také dôležité, ako ČO? A môže mať kultúra vlastný vizuálny štýl?

Pravdaže existujú kultúrne rozdiely vo vizuálnom vyjadrovaní. A ich odrazy vidíme v obrázkových knižkách. Ilustrácie sú ovplyvnené danou vizuálnou kultúrou a aj ich postojom k detstvu.

Niekde je nevyhnutná jednoduchosť, inde preferujú realistické vyobrazenia. Iní chcú sofistikované a komplexné ilustrácie a deťom ponúkajú také ilustrácie, ktoré by inde považovali za príliš zložité. Ktosi by dokonca mohol povedať: no, je to pekné, ale je to vhodné pre deti? Pravdaže, detí sa zvyčajne nikto na nič ani neopýta...

Jedným z hlavných problémov v detskej literatúre, a to najmä pri obrázkových knihách, je, že deti si knihy nekupujú.

Knihy kupujú dospelí, a tí majú často veľmi konkrétnu predstavu o tom, ako by knihy pre deti mali vyzerať. Práve pre nich je to AKO, o ktorom sme hovorili, také dôležité. Ľudia často súdia knihy na základe kníh, ktoré sami v detstve čítali, bývajú teda konzervatívni, a často jednoducho „idú s prúdom“, idú po tom, čo je považované za normu.

Keď deti naozaj dostanú na výber, bývajú vizuálnemu umeleckému výrazu viac otvorené. Deti sú rôzne, nejde o anonymné stádo, budú preferovať rôzne veci, ak im ich ponúkneme. No ak budú fungovať na obmedzenej ponuke, potom nám mladí čitatelia budú preferovať to, čo budú poznať. Držíme kľučku a dvere teraz môžeme otvoriť či zatvoriť.

Najprv vidieť a mať radi samých seba, aby sme mohli vidieť a mať radi i ostatných

Umelec, ktorý pracuje na malom trhu, vie, že za mesiace, ba priam roky práce dostane len malú odmenu. Mnohých spisovateľov a ilustrátorov to

časom odradí a uchýlia sa k stabilnejším zamestnaniam. No, ako to už býva, časom by sa títo ľudia istotne zlepšili, ak by vo svojej práci pokračovali. Potrebujeme nájsť spôsob, ako im pomôcť v ich práci pokračovať. To môžeme urobiť pomocou podporných schém, vyhlasovaním grantov, no v prvom rade prostredníctvom zvyšovania predaja kníh, a to lokálne i pre širokú verejnosť.

V severských krajinách nám je svetlým príkladom Nórsko, v ktorom sa vydávanie kníh stimuluje. Ak sa vydá detská kniha, ktorá spĺňa isté kritériá, štát z nej skúpi náklad 1 500 kusov, ktorý rozdá do knižníc. Odkedy to takto funguje, nastala v Nórsku obrovská zmena, najmä čo sa týka ilustrácií. Vydavatelia často stavajú na istotu, no predať 1 500 výtlačkov ich razom dostane do plusu, takže sa môžu nechať trochu uniesť a publikovať aj uletené knihy, ktoré deti zbožňujú! Napríklad knihy Bukkene Bruse, nesmierne obľúbené, ktoré dnes kupujú i rodičia. Bez podpory štátu by ich vydavateľstvá odmietli. Malé jazykové oblasti musia predaj kníh podporovať rôznymi programami.

Deti na Slovensku či na Islande, kdekoľvek na svete, v akejkoľvek kultúre, potrebujú knihy, ktoré sú relevantné pre ich vlastný svet. Potrebujú vidieť prostredie a kultúru, ktoré poznajú. To, že budeme mať radi to, čo poznáme, však neznamená, že to postavíme nad všetko ostatné a budeme to považovať za lepšie či väčšie. Je to však naše, preto to milujeme. Potrebujeme knihy, ktoré budú zrkadlami a mostami.

Lokálne a globálne, to vôbec nemusia byť opozitá, môžu sa navzájom podporovať. Tu, ako aj pri toľkých iných aspektoch života, učenia a rastu, potrebujeme najprv vidieť a mať radi samých seba, aby sme mohli vidieť a mať radi i ostatných.

Lucia Borovská a Edita Szalayová www.uletsknihou.sk

Čitateľské ani divácke kompetencie sa nedajú nadobudnúť za pár hodín či dní. Ich rozvíjanie je vlastne celoživotná záležitosť. Kto chce k tejto úlohe pristúpiť zodpovednejšie, mal by si pri listovaní v knihe a prezeraní ilustrácií klásť otázky: Je táto kniha iba efektne vyzdobená alebo je aj niečím viac? Čo môžu dieťaťu ponúknuť obrázky? V ktorých oblastiach ho môžu posunúť, rozvinúť, naštartovať? Podnecujú na premýšľanie? Pomáhajú prehĺbiť detskú emocionalitu, morálku, fantáziu, tvorivosť? Deťom netreba zakrývať oči, radšej ich učme vidieť a vedieť odfiltrovať kvalitu od nekvality.

Celý rozhovor na www.uletsknihou.sk

Andrea Čepiššáková výtvarníčka:

Kdesi hlboko máme zakorené, že to, čo je čudné, vytŕča, je odlišné a nezaraditeľné, je zlé, nevhodné. Ohrozuje nás všetko, čo sa nezmestí do šablóny a nemá štruktúru. Spartakiáda a uniformita dýchajú na nás zo všetkých strán. Tento fenomén som si začala uvedomovať ako problém práve pre „tvorivosť", ktorú pestujeme u detí už v materskej škôlke. Vystavené práce žiakov v školách sa nijako neodlišujú. Ako je to možné? Neprekvapuje nás, že medzi dvadsiatimi vystavenými prácami spolužiakov nespoznáme vlastné dieťa? Jeho charakter, temperament, jeho záľuby a preferencie, obľúbenú farbu? Ešte aj dnes je symbolom jari snežienka! Za témou jar sa však ukrýva množstvo rôznych príbehov. Jar na Islande môže vyzerať ináč ako jar v teplejších krajinách. Ragnheiður Gestsdóttir sa nám snaží vysvetliť, aké dôležité je objavovať cez knihy svet, ktorý je nám známy. Z bezpečia nášho sveta môžeme nazerať na veľký svet a spoznávať tak rozdiely a inakosť iných krajín. Aby sme boli vnímaví a tolerantní k inakosti, čudnosti, potrebujeme nachádzať samých seba a svoju jedinečnosť a neopakovateľnosť. Mali by sme deti naviesť na ich vlastnú cestu vnímania a sebavyjadrovania, ponechať im vlastný svet fantázie, niekde ďaleko od uniformných gýčov a sladkastej prvoplánovosti.

preklad prednášky Ragnheiður Gestsdóttir: Ester Demjánová. Spracovala: Martina Jánošíková.

Článok vyšiel v tlačených novinách Čo čítať? 4/2018, ktoré vydáva kníhkupectvo Artforum.

Noviny boli podporené z verejných zdrojov z Fondu na podporu umenia

Zobraziť diskusiu (0)