Podrobne analyzovať každý jeden majstrovský kus nemá prílišný význam – čitateľstvo by sme výrazne ochudobnili o dobrodružné odhaľovanie jednotlivých ideových nuáns poskrývaných v príbehoch. Možno však povedať, že spoločným znakom inak vcelku rozdielnych noviel je ich neveľmi veselé vyznenie.

Leonid Andrejev sám bol mimoriadne komplikovaná osobnosť s labilnou, nestálou psychikou a so silnými sklonmi k závislostiam a celkovej sebadeštrukcii. Na dôvažok bol podstatným spôsobom ovplyvnený nihilizmom a pesimistickými či skeptickými západoeurópskymi filozofickými prúdmi. Hlboký psychologický ponor do svojich osobných besov a démonov však vedel umne pretaviť do nezvyčajného literárneho i dramatického umenia. Prosto povedané, nazeraním do svojho rozbúreného vnútra neraz brilantne presne postrehol rozličné patológie kváriace súdobú ruskú societu. Z tých viet jasne badať, aká je to nešťastná spoločnosť, neschopná nijakou cestou prekročiť svoj tieň. Výsledkom sú kolosálne ľudské katastrofy, ktorých svedkami sme, žiaľ, i v najaktuálnejšej súčasnosti.

Exemplárny dôkaz nájdeme hneď na začiatku. Novela s názvom Gubernátor je geniálne zhustený, špičkovo zobrazený stav mysle skrz-naskrz chorého štátneho zriadenia s minucióznym vykreslením jeho spoločenského rozčlenenia i mocenskej štruktúry.

Pocity menejcennosti či neustálej nedocenenosti. Osobnostné poruchy v kombinácii s charakterom nevalnej akosti. Chorobná túžba po ustavičnej pozornosti a obdive. Utrápená hlava permanentne vystavená vlastným preludom a vybájeným fatamorgánam. Stieranie hranice medzi pravdou a klamstvom, ktoré sa napokon stáva pracovnou metódou. Jej následok, dnes moderne nazývaný ako informačný chaos, vyúsťujúci do celospoločenského kolapsu. To sú niektoré z prvkov spracovaných v biblickom Judášovi Iškariotskom. Podobenstve miestami až parodickom, ale v najsúčasnejších každodenných súvislostiach práveže strašidelne presnom a desivo vizionárskom.

Osud naivného idealistu upadnuvšieho do kalných vôd ilegality a politického zločinu, ktorý v mladíckom poblúznení zmyslov naletí morálne načisto prehnitým ľuďom, čím sa spečatí jeho krátka púť po tomto mizernom svete plnom klamárov a zlodejských existencií, ktorým neslobodno veriť ani nos medzi očami. Také rozprávanie nájdeme v pohlcujúcej, chľastom a ťažkými parfumami ľahkých žien, čo ťa za kopejku raz-dva predajú skorumpovanej úradnej moci, špejúcej Tme.

Dvaja kovaní vrahovia a pätoro atentátnikov. Už na prvý pohľad nesúrodá čeliadka, ktorú dokopy zviedol najťažší hriech. A viac už nie je nič. Iba posledné dni medzi navlhnutými, plesňou prežranými väzenskými múrmi. A v zasneženom lese mĺkva šibenica vykresaná z borovicového dreva. Andrejevov legendárny Príbeh o siedmich obesených by pohol aj osamelou horou tak, že by z jej kamenných útrob vytryskla riava horúcich sĺz. Kdeže by sa im potom ubránil neborák dojatý čitateľ? (Nebude práve tento elegický skvost predobrazom francúzskych existencialistov?)

Fantazmagorická groteska o ľudskom filištínstve, ktorému nič nie je sväté, a keď príde čo k čomu, bezzubé sa proti nemu ukážu aj nadprirodzené sily pekelné! To je záverečná fraškoidná klasika klasík Diablov denník.

Nuž, napospol chmúrne témy a neradostné nálady prýštiace z príbehov vytvárajú skutočne depresívne emocionálne vírenie. Leonid Andrejev seba ani trochu nešetrí, demoralizovaného čitateľa o to menej. Autorov jazyk je však napriek všetkému skutočne pôsobivý a každý náročnejší priaznivec nielen ruskej klasickej školy ho iste náležite ocení. Jeho rukopis je plný a bohatý na výraz. Verný svojmu naturelu a životnému presvedčeniu rozpráva komplikovane, zložito a nejednoznačne. Žiada sa povedať, že neuchopiteľne pri tej nekonečnej mizérii. Nejednu slabšiu povahu tak môže prepadnúť fatalistický pocit, že všetko je márne, čo je celkom očividný Andrejevov zámer.

Nech je, ako chce, rozprávač je to v každom prípade veľmi zručný. Do relatívne krátkych textových útvarov prirodzene vtiahol na jednu stranu robustný epický rozmer, čo niektorým novelám dáva až akýsi dotyk filmovej výpravnosti. Cez to prekladá viacero krásnych atmosférických plôch, kde badať až básnicky lyrizované obrazy s patričnou (po)citovou intenzitou. Výsledkom je ťažko stráviteľný, búrlivý, často prehnaný a zveličený pohľad na neraz trpký ľudský údel.

Tu skutočne platí, že trýzeň duše plodí veľké, nadčasové umenie. Náročné a vyčerpávajúce.

Leonid Andrejev: Diablov denník a iné novely

Slovart, 2022

Preklad: Ján Štrasser

376 strán

Zobraziť diskusiu (0)