Začnete jesť, vonku sa pomaly stmieva, mrholí, hustnúcu tmu zatiaľ zmäkčuje svetlo sviečok v ťažkých strieborných svietnikoch; vychutnávate si jedlo, lenivo, v akomsi opare pozorujete ľudí okolo seba. Pri vedľajšom stole zbadáte svoju mŕtvu babičku, pri ďalšom sedí dvojica, ktorá sa vyhýba vzájomnému očnému aj akémukoľvek inému kontaktu, pri okne sa akýsi muž pokúša zjesť príbor, do dverí vchádzajú dve ženy v bielych kombinézach, ktoré za sebou ťahajú žiarivý stánok, za nimi muž v maskáčoch v náručí zviera plachetnicu, no nemožno si nevšimnúť najmä krásne dievča, ktoré hrá na omamnej marimbe. Zavriete oči, lebo nechcete vidieť realitu, a keď ich otvoríte, v miestnosti nie je nikto, mohol to byť sen, obraz vyvolaný vašou prepiatou predstavivosťou alebo ste sa na chvíľu ocitli v paralelnej realite či vo vznikajúcej poviedke, v novej fikcii. Nie je podstatné, čo sa práve udialo, dôležité je, čo sa mohlo stať, čo sa nám a v nás deje, čo žijeme, a to aj prostredníctvom literatúry.

Akýsi návod na čítanie Borkovcovej najnovšej knihy ponúka jej záverečný text Nikto o tom nebude vědět, protože tam nikdo nebude, v ktorom sa rozprávač zamýšľa nad prózou Astrid Lindgrenovej, resp. vytvára jej vlastný variant, pričom dochádza k záveru, že podstatný nie je dobrodružný príbeh, ale ostrov, na ktorom sa priatelia ocitajú – že sa treba odosobniť, byť mravcom, kameňom, hocičím, len nie sebou, že „je zapotřebí nebýt“ (s. 128). Nebyť účastný znamená aj vidieť presne, bez subjektívneho skreslenia, bez sympatií a antipatií (k iným či k sebe), byť nad/pod vecou, ľahostajne krúžiť vysoko nad svetom ako vták alebo sa po ňom dole, skrytý v tráve, plaziť ako had. Rozprávač (autor) sa z textu vytráca, neinterpretuje skutočnosť, nehodnotí ju,nepresadzuje svoju optiku, ale stáva sa čistým, čírym zrakom, vracajúc sa k podstate, paradoxne často neviditeľnej pohľadom. Protagonista prózy Vigilie na pláži sa tak díva z balkóna a vidí vyplavený strom, ktorý sa mení na zviazaný balík a napokon na mŕtveho muža: ten istý obraz predstavuje rôzne predmety i človeka, v závislosti od toho, ako sa naň pozeráme. Hoci v texte bol zavraždený prostitút Flavio, ktorého rozprávač poznal (spomína si na jeho svetlé vlasy a krásne prsia), nedozvieme sa, čo sa mu stalo ani aký vzťah s ním mal. V tichom vianočnom čase sa udeje dráma, ale smrť je cyklicky prepojená so životom. Zatiaľ čo Flavio napriek svojmu zamestnaniu evokuje krásu, karabinier, ktorý vraždu vyšetruje, je až nepríjemne telesný, rozkročený uprostred izby a s trendovými slnečnými okuliarmi vyvoláva u rozprávača odpor, znechutenie – predstaviteľ zákona je tak nesympatickejší ako človek z marginalizovanej komunity.

Zrakové vnemy sa v Borkovcovej tvorbe spájajú s auditívnymi či haptickými motívmi – jeho texty doslova znejú: šuštia, šelestia, chrastia, praskajú, cvakajú, burácajú, trieskajú, kričia, hučia, burácajú, zvonia, moderátori hlásia správy a babička vo vlaku rozpráva bez ohľadu na to, či ju niekto počúva. Menej príjemné sú pachy neznámeho pôvodu, ktoré protagonisti občas cítia vo svojich bytoch či v exteriéri, pripomínajúce unikajúci plyn alebo rozširujúcu sa hnilobu.

Borkovec je roztržitý, zasnívaný pozorovateľ nášho sveta, vidí ho však (azda práve preto) svojsky, farebne, so zmyslom pre detaily – kamenného anjela, rôznofarebné ruže, ktoré niekto vyhodil do kontajnera, dravca číhajúceho na vevericu, vnútornosti čerstvo zabitých rýb, mykajúci sa chvost rozseknutého slepúcha, trasochvosta poskakujúceho vo vresoch, mŕtveho kraba, červených mravcov na strieborných lišajníkoch, starú železnú hojdačku, zašpinený obrus či meniace sa tiene na hladine. Autor neenumeruje drobnosti, ale vníma to, čo si často nevšímame, pretože sme tak veľmi určovaní svojím raciom. Na druhej strane, práve nezúčastnené pozorovanie detailov je spojené so špecifickou komikou i so spomínanou „reinkarnáciou“ rozprávača do zvierat či vecí: „V jezírku u jeskyně běželo třicet pět kuňek rudých a třicet šest užovek zelených, v pravém zadním jezírku jsem provedl třicet sedm kuněk vel­kých a třicet osm čolků červenookých. Cestou do je­zírka jsem na zdejších loukách byl užovka“ (s. 24). Akokoľvek sa však narátor usiluje o odstup, uvedomuje si nemožnosť takéhoto splynutia či adekvátneho verbalizovania sveta, najmä jeho krás: „A i když si za ty oči, které si mě prohlížejí, často domýšlím a dosazuju zvířata nebo věci (jiné lidi spíš ne), dobře vím, že se na sebe dívám já sám. Konec konců z tohoto vyplývá moje roztržitost, afekt a lha­vost při pozorování světa vůbec. A pocit osamění. Nedovedu doopravdy pozorovat – právě u nádhery moře je to zřetelné. Jen se dál učím“ (s. 107).

..................

z doslovu Marty Součkové O smútku bez príčiny

Zobraziť diskusiu (0)