V románe sú nastavené dejiny davu, aby v nich jednotlivci zrekapitulovali svoju skúsenosť s ambivalentnou tvárou osudu. Rankov ukazuje momenty, na akých sa charakter dostáva na dramatickú križovatku. Nepracuje s úzkou škálou dobra a zla, popisuje skutočné peripetie človeka v dejinách, mapuje dôsledky zmien od mrazivého “sieg heil” k “česť práci, súdruh” a nenásilne ponúka totožnosti oboch režimov. Psychologická výbava postáv je dosť silná na triezve konštatovanie „dnes je to takto”. Tie však nepoúčajú, spolu s čitateľom odhaľujú význam viery v spoločnosť, relativizujú správnosť presvedčení a vyberajú si medzi sebou a dobou. O neľahkosti úlohy hovorí aj rozdiel medzi bezstarostnými chvíľami, kedy bola dominantná emócia platonickej lásky. V dôvernej skupine priateľov vyznievalo zrejúce dospeláctvo ako nahlodaná ilúzia o budúcnosti. Všetko sa totiž začalo v roku 1938. Na plnohodnotnú lásku nebol čas, skupina bola najmocnejšia, keď bola pokope, no nebola nezraniteľná. Čelila vojne, jej hrozbám a intrigám. Za rozdelením davu nestáli výhradne nezhody v kolektíve, ale odlišnosť kultúry, rasy, presvedčenia. Kde bol doteraz človek s vonkajšími špecifikami, väčším nosom, tmavšími vlasmi, vznikla zrazu hrozivá téma, ideológia a nepriateľ. Neexistuje nič ako nevinné začiatky, táto doba mala od začiatku nastavenú agresívnu tvár akcentujúcu nadradenosť človeka nad druhým človekom. Dehumanizácia židov, homosexuálov, rómov sa v toku dejín vymenila za fatálne sankcie pre neposlušnosť jedinej strany.

Ťažko čomusi takému uveriť po horúcich dňoch na kúpalisku, kedy ešte všetko bolo inak. Rankov necháva chlapčenstvo vyzrieť na slnku, dáva mu všetko, čo mu náleží. Potrebnú dávku testosterónu, poézie, aj silných rečí. Môže sa ešte v ďalšom živote zísť a významne pomáhať vo vnútorných míľnikoch všetkých postáv. Po ťažkých časoch prestáva byť znovuzrodenie len výsadou spasiteľa, človek ožíva, aby znovu objavil svoje zapálené rany, nechal ich štípať a trpel opäť so všetkým čo nemalo kedy zrásť v bezbolestnú, no viditeľnú jazvu.

Dominik Tatarka píše v Rozhovoroch bez konca (Slovenský spisovateľ, 1959)

„ - Paľko! Žiješ?

Žijem? Úškrn prebehne mu tvárou, pokrčí plecami: A či ja viem? Teraz po vojne ľudia sa tak vítajú: Žiješ? Nič na tom nie je nezvyčajné.” (str. 15).

Pavol Rankov nadväzuje pomyselným dovetkom - čo už. Nestavia sa do role pedagóga vyučujúceho o vplyvoch a negatívach komunistickej strany. Ak aj niekto kabát úplne neprezliekol, minimálne mu visel v chodbe na vešiaku, alebo do neho navliekol aspoň ruku. Vo viere v skutočnosť, že to pomôže. Jedincovi, rodine, alebo veľkolepému jednotnému kolektívu. Svedkovia prvej polovice dvadsiateho storočia miznú, mizli aj vtedy, keď Rankov písal knihu Stalo sa prvého septembra (alebo inokedy), dnes ich je ešte menej, chýbajú svedkovia tragických spoločenských zmien.

Mnohé súčasné zmeny majú až mrazivo veľa spoločného s časmi starých otcov. Úlohou, keď nie spoločnosti, tak čitateľa, je pamätať na minulosť, hľadať a pýtať sa, nezabúdať.

Recenznú knihu poskytlo vydavateľstvo Slovart.

Zobraziť diskusiu (0)