Román zachytáva osudy Cyrila Averyho, ktorý je zároveň i rozprávačom príbehu.

Narodil sa tesne po druhej svetovej vojne. Jeho matku, šestnásťročnú Catherine Gogginovú, vyženú z rodného írskeho Goleenu ako „padlú ženu“, pretože čaká nemanželské dieťa. Najprv je v kostole verejne potupená, potom ju rodina odvrhne a navždy vykáže zo svojich radov. Catherine sa takmer bez akýchkoľvek prostriedkov zabýva v Dubline, kde za veľmi dramatických okolností porodí Cyrila. Nie je schopná sa o neho starať, a preto sa Cyril s pomocou rehoľných sestier dostáva k adoptívnym rodičom.

Tu sa začne odvíjať jeho strastiplná životná cesta. Z veľkej časti je podmienená aj tým, že sa zaľúbi do Juliana, syna právnika svojho otčima. Nasledujúcich sedemdesiat rokov Cyrilovho neľahkého, ale intenzívneho a plného života reflektuje postoje, ktoré (nielen) írska väčšinová spoločnosť prechováva(la) k ľuďom, čo to majú so sexuálnou orientáciou „trocha inak.“ (Alebo aj nemajú, ale sú to zhodou okolností ženy bez zákonitých manželov. A veľakrát úplne stačí, že sú to prosto iba ženy.)

Boynov sčasti autobiograficky ladený text obsiahne hádam všetko „typické klišé“ tak často znejúce z úst ľudí zaťažených strachom, fóbiami, predsudkami, bigotnosťou, pokryteckou morálkou, falošnou vierou, komplexami či len obyčajnou hlúposťou, obmedzenosťou a nekonečnou tuposťou. Cyril je obklopený masou, pred ktorou sa musí permanentne skrývať. Tajiť vlastnú prirodzenosť a byť „normálny“ ako všetci ostatní. Z toho pramenia ustavičné nedorozumenia, podozrievanie, rôzne absurdné situácie prechádzajúce až do patologických a celkom deštruktívnych stavov. Cyril uniká pred všetkými aj sám pred sebou. Čaká ho tŕnistá kalvária, kým napokon dosiahne aký-taký pokoj duše. Pozorne sledovať jeho priam galejnícku púť plnú nečakaných a neraz veľmi bolestivých zvratov však rozhodne má zmysel.

John Boyne totiž svoje remeslo presvedčivo zvláda. Mohutné, bohato štruktúrované, ale priamočiare a ľahko vstrebateľné rozprávanie pojme vskutku široké spektrum emócií a nálad. Dominujú trpké, tragikomické, čiernohumorné aj vyložene sarkastické tóny. Boyne sa celkom očividne rád vysmieva moralizujúcim farizejom rovno do tvárí. A ide mu to náramne k duhu, lebo vo viacerých momentoch som bez hanby vyprskol do úprimného škodoradostného rehotu. Rovnako dobre však vie na nervy zaútočiť aj z opačného konca. To vtedy, keď znenazdajky vysekne takú drsnú scénu, že z toho len v nemom úľaku bezmocne zblednete hrôzou. Iste, príde i na krehké city a lásku v rôznych podobách i s jej naplnením na rozličných úrovniach.

Obsiahly, takmer šesťstostranový príbeh plynie v svižne dynamickom tempe, k čomu prispieva i množstvo britkých dialógov. Ich obsah je neraz vyložene otravný, ale práve v tom je pointa! Toto je skutočne kompliment, keďže tieto vynikajúco dotvárajú (ne)sympatie k jednotlivým zúčastneným. I vďaka tomuto prvku má Boynov provokatívny román svoj neodolateľný pôvab. Sám som bol prekvapený, ako veľmi som mu dokázal podľahnúť.

Neviditeľné besy srdca, to je ironická správa o pokrivenom spolužití inakosti s normálnosťou. Bola by to pekelne chytľavá humoristická fraška, keby to vo výsledku nebolo také vážne.

John Boyne: Neviditeľné besy srdca

Slovart, 2019 (edícia MM)

Preklad: Otto Havrila

576 strán

Zobraziť diskusiu (0)