Ján Blažovský
11.6.2022

Neviditeľné otrokyne

Jedným z veľkých darov literatúry je, že dokáže sprostredkovať javy, aké v bežnom živote nikdy nezažijeme, ale o ktorých by sme inak ani nevedeli, napriek ich prítomnosti v spodných prúdoch spoločnosti. Jedným z nich je novodobé otroctvo: využívanie práce žien z chudobných regiónov sveta, zneužívanie ich vynútenej migrácie alebo život v nedôstojných podmienkach v hosťovskej krajine. Za žiarivou obálkou knihy Spev vtákov nájdeme silný príbeh túžby po novom živote a tvrdú realitu žien slúžiacich v domácnostiach na Cypre.

S dielom Christy Lefteri sme sa mohli zoznámiť prostredníctvom románu Včelár z Aleppa. Venovala sa v ňom téme utečencov z vojnou postihnutého mesta, ktorého názov sa stal synonymom bolesti a utrpenia. Prostredníctvom hlavných postáv Lefteri ukázala, ako dokáže násilie na ľuďoch ničiť komunitu, roztrhané sociálne väzby a tisíce utečencov bez budúcnosti potom likvidujú aj spoločnosť ako celok. Utečenci však nemusia nevyhnutne odchádzať z vlasti len z dôvodu vojny, ako ukazuje román Spev vtákov. Významným dôvodom nútenej migrácie sú aj náročné životné okolnosti nútiace odísť z domu za prácou. Strata životného partnera alebo partnerky, ťažké choroby rodičov alebo príbuzných, resp. ich finančne náročná liečba a starostlivosť, dlhy bez reálnej možnosti splatiť ich – ženy opúšťajúce vlastné deti odchádzajú s vidinou lepšieho života, ale nezriedka ich nič dobré nečaká.

Spev vtákov pôsobí ako komorný príbeh, pretože má len dvoch rozprávačov: Petru a Jannisa. Petra žijúca na Cypre si prostredníctvom personálnej agentúry prenajme pomocníčku v domácnosti. Stane sa ňou Niša, pôvodne zo Srí Lanky, kde nechala dcéru aj mamu. Stará sa o iné dieťa, Petrinu dcéru, a zažíva milostný vzťah k Jannisovi, ktorý býva o poschodie vyššie. V jeden večer však Niša zmizne, polícia nejaví o vyšetrenie prípadu záujem, a tak sa rozhodnú rozprávači pátrať po vlastnej línii. To ich privedie k zlovestnému zisteniu: v priebehu posledných týždňov už zmizlo viacero žien a aj dve deti. Pred Petrou a Jannisom sa odkrýva temný svet novodobého otroctva: pomocníčok v domácnosti z chudobných oblastí, ktoré niekedy nemôžu ani opustiť priestor domu, v ktorom pracujú. Čo sa stalo s Nišou? Každá kapitola románu odkrýva ďalšiu vrstvu odvrátenej stránky života pomocníčok v domácnostiach dobre zabezpečenej strednej vrstvy na Cypre.

Asymetrické vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnankyňou sú umocňované aj personálnymi agentúrami, ktoré sprostredkúvajú prácu za nehorázne sumy. Napr. Niša pracovala u svojej zamestnávateľky roky, a aj tak mala stále dlh, ktorý nedokázala za ten čas splatiť. A rozhodne nebola sama, patrila však medzi tie šťastnejšie ženy, ktoré v práci nezažili obťažovania alebo sexuálne vykorisťovanie.

Silnou témou románu je aj materstvo. Niša zanechala na Srí Lanke dcéru, komunikuje s ňou pravidelne cez iPad a dohliada na výchovu aj vzdelanie. Zároveň si vytvorila silné puto s Petrinou dcérou, Petra sama pôsobí vo vzťahu matka – dcéra skôr ako štatista. Je údelom žien samoživiteliek pretrhnutá väzba s vlastným dieťaťom? Alebo je voľbou iných žien viesť pohodlný život na úkor akejsi emocionálnej vyprahnutosti? Lefteri nekladie ľahké otázky, jej postavy sú komplexné osobnosti schopné sebareflexie a hľadania cesty z nepeknej situácie, do akej sa dostali. To sa týka aj Jannisa živiaceho sa nelegálnym zabíjaním vtákov a ich následným predajom na čierny trh.

Rovnako ako Včelár z Aleppa, aj Spev vtákov sa končí doslovom, v ktorom autorka vysvetľuje zdroj inšpirácie na napísanie románu a uvádza čitateľov do problému práce žien, práce podhodnotenej nielen finančne, ale aj spoločensky. Ak bolo v úvode spomenuté, že literatúra je darom na sprostredkovanie javov, aké bežne nezažívame, tak v prípade tohto románu platí, že to, čo je pre nás literárna fikcia, je pre tisíce žien realitou. A podobne ako pri Včelárovi z Aleppa treba dúfať, že bude viesť k väčšej citlivosti pri kontakte s témami, o ktorých Christy Lefteri tak zanietene píše.