Kniha Simona Kupera je založená na interview spisovateľa s Georgeom Blakom, ktorý od svojho úteku z londýnskeho väzenia Wormwood Scrubs v roku 1966 žil v exile v Moskve pod ochranou tajnej služby KGB. Interview Simona Kupera sa uskutočnilo v roku 2012 a Blake mal podmienku, že Kuper uverejní z neho iba článok v holandčine, a nie v angličtine, aby opäť nerozpútal nejakú štvavú kampaň proti jeho trom synom, ktorí v tom čase žili vo Veľkej Británii. Zanechal ich tam s prvou manželkou. Kuperovi dal však súhlas uverejniť celý rozhovor v angličtine – po svojej smrti.

V čase rozhovoru mal Blake už deväťdesiať rokov, no bol vo veľmi dobrom duševnom stave a poskytol britskému novinárovi stále briskné odpovede na jeho často „záludné“ otázky. Simon Kuper ho aj napriek vysokému veku bral ako dôstojného partnera. Napísal o ňom, že bol to síce špión a (pre Britov) zradca, no definitívne to nebol luhár. Autor si dal aj námahu porovnať informácie od Georgea Blaka s inými rozhovormi a knihami o tomto špiónovi a jeho dobrodružnom živote.

George Blake-Behar sa narodil v roku 1922 v Rottterdame. Jeho otec mal malú továreň na rukavice. George ešte v detstve osirel a mama ho poslala do Egypta k zámožnej sestre jeho otca. Teta tam poslala mladého Georgea do exkluzívnych škôl, kde sa naučil po anglicky a francúzsky, a dostal sa pod vplyv svojho staršieho bratranca Henriho Curiela, ktorý sa neskôr odtrhol od svojej boháčskej rodiny, aby založil prvú ľavicovú stranu Egypta.

Šťastné študentské roky v Egypte prerušil začiatok druhej svetovej vojny. George sa musel vrátiť do Rotterdamu, no jeho matka a dve sestry už pred Nemcami na poslednú chvíľu emigrovali do Veľkej Británie. George ostal u tety a zažil masové bombardovanie svojho rodného mesta. Hneď sa zapojil do protifašistického odboja. Keď sa okolo neho začala sťahovať slučka gestapa, utiekol cez Belgicko, Francúzsko a Španielsko do Veľkej Británie, kde sa spojil opäť so svojou rodinou.

Matka rozhodla, že rodina zostane v Anglicku, a súdnou cestou zmenila priezvisko celej rodine z Behar na Blake. George Blake sa po napadnutí Británie prihlásil do špeciálnej služby britského vojnového námorníctva, no pretože ovládal niekoľko jazykov, čoskoro si ho vyhliadla tajná služba – rozviedka MI6. V nej prežil zvyšok vojny a MI6 ho po skončení vojny poslala ako diplomata do Kórey, kde mal špionážne monitorovať situáciu rozbiehajúceho sa konfliktu medzi južnou a severnou časťou tejto mocnosťami rozdelenej krajiny. Prechmatmi v britskej politike a neschopnosťou tajnej služby MI6 sa George Blake dostal do zajatia severokórejskej armády.

Tri roky v kórejskom zajatí umocnili Blakovo presvedčenie. Kobercové nálety amerického letectva mu pripomínali bombardovanie Rotterdamu nemeckou Luftwaffe a nechápal diplomaciu Veľkej Británie, ktorá zanechala svoj diplomatický zbor napospas vojne o 38. rovnobežku. Blake sa sám ponúkol sovietskej tajnej službe a tá zariadila, že ho medzi prvými vymenili v roku 1953 zo zajatia.

George Blake sa vrátil zo zajatia ako hrdina. Po krátkom čase, čo dostal na zotavenie, ho opäť umiestnili v MI6. V čase vrcholiacej studenej vojny nakoniec zakotvil ako britský rozviedčík vo vojnou rozdelenom Nemecku.

To už však naplno pracoval pre sovietsku tajnú službu a dodával kvantá tajných dokumentov, ktoré fotografoval najprv priamo v londýnskej centrále MI6 a potom aj v jej rezidentúre v Nemecku. Bol defintívne najproduktívnejším agentom tohto obdobia studenej vojny – jednou z najcennejších informácií, ktorú odovzdal Sovietom, bolo prezradenie americko-britskej akcie Gold – vybudovanie tajného odpočúvacieho tunela pod sovietskym vojenským velením vo východnom sektore rozdeleného Nemecka.

Sovietska tajná služba sa od Blaka o tuneli dozvedela ešte pred začatím budovania tejto najnákladnejšej spravodajskej operácie CIA. Nechala ho vybudovať a nejaký čas tolerovala jeho prevádzku, a potom, akoby náhodou, ho nechala odhaliť východonemeckej polícii, aby zabrala tunel, ktorý obsahoval špičkovú technológiu na odpočúvanie a nahrávanie spojenia sovietskeho velenia. Okrem akcie Gold George Blake odovzdal sovietskej strane niekoľko stoviek dokumentov, ktoré obsahovali zoznamy takmer všetkých britských agentov MI6 v Európe.

Britská tajná služba si po rokoch spravodajských neúspechov začala uvedomovať, že jej zo špionážneho centra unikajú informácie. Po prebehnutí vysokého poľského spravodajského dôstojníka Michaela Golienewského na Západ sa konečne britská kontrarozviedka zamerala na Georgea Blaka.

Po dlhodobom vyšetrovaní nasledoval súd a trest vo výške 42 rokov, najvyšší, aký komu kedy v nevojnovom stave v Británii udelili. Blaka umiestnili v londýnskom väzení Wormwood Scrubs. Tam sa spriatelil s írskym teroristom a dvomi protinukleárnymi disidentmi, ktorí si tam odpykávali tresty. Títo traja po prepustení v roku 1966 pomohli Blakovi z väzenia ujsť a dopravili ho bezpečne do východného Berlína, odkiaľ už rýchlo putoval do Moskvy. Tam žil v spoločnosti zbehnutých špiónov ako legendárny Kim Philby, Donald MacLean a ďaľších.

O Blakovi bolo napísaných niekoľko kníh, avšak menej než o ostatných členov cambridgeskej päťky. Útek Georgea Blaka priamo spopod nosa britskej tajnej služby vzbudil záujem samotného Alfreda Hitchcocka, ktorý o ňom chcel nakrútiť film. Dokonca odkúpil aj filmové práva na knihu pamätí írskeho spoluväzňa z Wormwood Scrubs Seana Bourkeho Pomohol som utiecť Georgeovi Blakovi.

Sám Blake napísal po roku 1990 knihu svojich pamätí Nemal som inú voľbu (No Other Choice), ktorej vydanie sa britská administratíva pokúsila zastaviť a neskôr chcela blokovať aj platbu jeho honoráru. Až Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu rozhodol spor v prospech Blaka.

Blakov príbeh, ako ho tento rok knižne vyrozprával Simon Kuper, nám však tohto špióna približuje z iného uhla. Bývalý pracovník britskej rozviedky a svetoznámy autor špionážnych románov John le Carré o Kuperovej knihe povedal: „Vyrozprávanie tohto špionážneho príbehu je veľmi ľudské, cenné, informatívne a z úplne inej perspektívy.“

Simon Kuper sa priznal, že si Blaka obľúbil a že ho tento starý deväťdesiatročný špión skutočne okúzlil. Dokonca natoľko, že mu prisľúbil poslať ako dar pravé holandské haringy. To sa však nikdy nestalo. Kuperova manželka vyhlásila, že posielať dary britskému zradcovi nie je dobrý nápad…

Simon Kuper – je britský novinár píšúci pre the Financial Times, momentálne žije v Paríži. Narodil sa v Ugande, jeho rodičia pochádzali z Južnej Afriky. Vyrastal v Holandsku, neskôr študoval na Oxfordskej univerzite, potom pokračoval na Harvarde v USA. Pracoval pre noviny The Observer, The Times a The Guardian. Pravidelne prispieva aj do holandských novín.

Danica Hollá, USA, jún 2021

Zobraziť diskusiu (0)