Vyhnanie z raja je vo svojej hlavnej časti mimočasový, večný dej. Vyhnanie z raje je teda síce definitívne a život vo svete nevyhnutný, ale večnosť tohto deja alebo, z časového hľadiska, jeho večné opakovanie napriek tomu ponúka možnosť, že by sme nielenže mohli zostať v raji natrvalo, ale že tam naozaj trvale sme, či už to my tu vieme, alebo nie.

Franz Kafka

Ajeka

V čase, keď Epstein zmizol, býval tri mesiace v Tel Avive. Jeho byt nikto nevidel. Raz ho prišla navštíviť dcéra Lucie s deťmi, ale ubytoval ich v hoteli Hilton, kde sa s nimi stretol na bohatých raňajkách, no sám sŕkal len čaj. Keď sa ho Lucie spýtala, či by k nemu nemohli zájsť, ospravedlnil sa a vysvetlil jej, že jeho byt je malý a skromný, nevhodný na prijímanie hostí. Lucie, ktorá sa ešte nespamätala z nedávneho rozvodu rodičov, sa naňho pozrela prižmúrenými očami – predtým nemal nič malé alebo skromné –, a hoci sa jej to nepáčilo, musela sa s tým zmieriť, tak ako sa musela zmieriť aj s ostatnými zmenami, ktoré zaviedol jej otec. Do otcovho bytu, ktorý, ako sa ukázalo, sa nachádzal v polorozpadnutej budove neďaleko starovekého prístavu Jaffa, nakoniec priviedli Lucie s Jonahom a Mayou policajní detektívi. Maľovka odškerená, sprcha hneď vedľa toalety. Po kamennej dlážke si vykračoval šváb. Až keď ho detektív rozšliapol, najmladšej a najinteligentnejšej Epsteinovej dcére Mayi zišlo na um, že otca videla naposledy. Ak tam naozaj niekedy býval, svedčilo o tom iba zopár kníh pokrútených od vlhkého vzduchu, čo vial cez otvorené okno, a ampulka tabletiek Coumadinu, ktoré užíval odvtedy, čo mu pred piatimi rokmi zistili atriálnu fibriláciu. Byt nebol zanedbaný, no pripomínal skôr kalkatské slumy než priestranné izby na Amalfijskom pobreží a v Cap d´Antibes, kde bývali s otcom. Aj odtiaľ bol však výhľad na more.

V posledných mesiacoch sa Epsteinovi nedalo dovolať. Jeho odpovede už neprichádzali bez ohľadu na to, či bol deň alebo noc. Ak mal predtým vždy posledné slovo, tak preto, lebo nič nenechal bez odpovede. No jeho telefonáty, správy a odkazy postupne redli. Čas medzi nimi sa rozpínal, pretože sa rozpínal v ňom samom: dvadsaťštyri hodín, ktoré kedysi vyplnil všetkým možným, sa natiahlo na tisícročia. Jeho rodina a priatelia si na jeho nepravidelné mlčanie zvykli, takže keď sa prvý februárový týždeň vôbec neozýval, nikoho to netrápilo. Nakoniec to bola Maya, ktorú v noci zobudil pocit, že tá neviditeľná šnúra, čo ju spájala s otcom, sa povážlivo chveje, a poprosila bratanca, aby k nemu zašiel. Moti, ktorý dostal od Epsteina tisíce dolárov, pohladkal spiacu milenku po zadku, zapálil si cigaretu a holými nohami vhupol do topánok, lebo hoci bola polnoc, bol rád, že má zámienku porozprávať sa s Epsteinom o novej investícii. Keď však došiel s adresou načmáranou na dlani do Jaffy, zavolal Mayi. To musí byť omyl, povedal, jej otec predsa nemôže bývať v takej diere. Maya zavolala Epsteinovmu právnikovi Schlossovi, jedinému človeku, ktorý o ňom vedel všetko, ten však potvrdil, že adresa je správna. Moti držal tučný prst na zvončeku, kým nezobudil mladú nájomníčku na druhom poschodí, a tá potvrdila, že Epstein tam v posledných mesiacoch naozaj býval, ale niekoľko dní ho už nevidela ani nepočula, zvykla si totiž, že v noci sa prechádza sem a tam. Ako tam ospalo stála vo dverách a rozprávala sa s plešivejúcim bratancom jej suseda z horného poschodia, nemohla vedieť, že v rýchlom slede udalostí, ktoré nasledovali, si bude musieť zvyknúť na to, že rovno nad jej hlavou sa presúša množstvo ľudí hľadajúcich muža, ktorého ledva poznala, a predsa jej bol akosi blízky.

Polícia mala prípad iba pol dňa, potom ho prevzala Šin bet. Rodine zatelefonoval sám Šimon Peres a prisľúbil, že urobia všetko, čo bude v ich silách. Vypátrali taxikára, ktorý pred šiestimi dňami viezol Epsteina, a odviedli ho na výsluch. Na smrť vydesený muž sa stále usmieval, zlatý zub sa mu len tak blyšťal. Neskôr zaviedol detektívov zo Šin bet na cestu pri Mŕtvom mori, a hoci bol spočiatku nervózny a zmätený, napokon sa mu podarilo lokalizovať miesto, kde Epsteina vyložil: križovatku pri pustých kopcoch medzi kumránskymi jaskyňami a kibucom Ejn Gedi. Pátracie čaty prečesali púšť, no našli len prázdny Epsteinov kufrík s monogramom, ktorý podľa Mayiných slov len potvrdil, že jej otec sa úplne zmenil.

V tých dňoch a nociach sa jeho deti, ubytované v apartmáne hotela Hilton, zmietali medzi nádejou a smútkom. Telefóny ustavične vyzváňali – len Schloss ich mal tri – a zakaždým keď nejaký zazvonil, upli sa na najnovšiu informáciu. Jonah, Lucie a Maya sa dozvedali o otcovi veci, o ktorých dovtedy netušili. No neuľahčilo im to pochopiť, čo chcel tým všetkým dosiahnuť a čo sa s ním stalo. Ako plynuli dni, telefonátov ubúdalo a zázrak sa nekonal. Pomaly sa zmierili s novou skutočnosťou, že posledný čin ich otca, ktorý bol za života taký pevný a rozhodný, ostane zahalený tajomstvom.

Prišiel rabín a po anglicky so silným prízvukom im vysvetlil, že podľa židovského zákona musia mať pred smútočnými obradmi absolútnu istotu, že dotyčný naozaj zomrel. Ak niet nebožtíkovho tela, stačia aj svedkovia smrti. Ak niet tela ani svedkov, postačí správa, že dotyčného zabili zlodeji, odvlieklo ho divé zviera alebo sa utopil. No v tomto prípade niet mŕtvoly, svedkov ani správy. A pokiaľ vie, ani zlodejov či divých zvierat. Len záhadná prázdnota všade tam, kde bol kedysi ich otec.

-

Taký koniec si nikto nevedel ani len predstaviť, a predsa bol príznačný. Smrť bola Epsteinovi primalá. Pri spätnom pohľade sa dokonca zdalo, že je naňho prikrátka. Za života akoby vyĺňal celú miestnosť. Nie preto, že by bol priveľký, ale preto, lebo ho bolo priveľa; akoby ustavične všetkým prekypoval: vášňou, hnevom, nadšením, pohŕdaním ľuďmi a láskou k celému ľudstvu. Spory boli živlom, v ktorom vyrastal, potreboval ich, aby mal pocit, že žije. Pohádal sa s troma štvrtinami ľudí, s ktorými sa zoznámil; tí, s ktorými sa nepohádal, mohli urobiť čokoľvek, už nikdy ich neprestal mať rád. Človek ho buď miloval, alebo nenávidel. Ľudia sa rozhodne nespoznával v tom, ako o nich hovoril. Mal množstvo chránencov. Vdychoval do nich svoju dušu, pomaly sa nafukovali a boli väčší a väčší ako každý, koho sa rozhodol mať rád, až sa napokon vznášali ako balóny na oslavách obchodného domu Macy´s. No potom sa zachytili o Epsteinove vysoké konáre morálky a praskli. Odvtedy bolo ich meno tabu. Svojou prchkosťou bol Američan, no nerešpektovaním hraníc a príslušnosťou ku klanu Američan nebol. Bol niečo iné, a to viedlo k ustavičným nedorozumeniam.

A predsa vedel zaujať ľudí, získať si ich svojou šikovnosťou. Priam z neho sálalo svetlo, plytval ním rozmarne ako človek, čo nemusí šetriť. V jeho spoločnosti sa človek nikdy nenudil. Bol náladový, vznetlivý, neodpúšťal, no všetko robil naplno. Jeho zvedavosť nepoznala hraníc, a keď ho niečo zaujalo, nešetril prostriedkami ani energiou. Nepochyboval, že to bude rovnako zajímať aj druhých. No málokto bol taký vytrvalý ako on. Od večerného stola sa vždy ako prví dvíhali jeho spoločníci a Epstein ešte aj pri odchode z reštaurácie živo gestikuloval a čosi im vysvetľoval.

Vždy bol o všetkom dokonale informovaný.Ak mu v niečom chýbali prirodzené schopnosti, nahrádzal ich vôľou. Napríklad v mladosti nebol bohvieaký rečník, lebo šušlal. Ani v športe sa mu nedarilo. No časom sa vypracoval a vynikal v jednom aj v druhom. Šušlavosť prekonal – človeku sa čosi nezdalo, iba ak pozorne počúval – a vďaka hodinám stráveným v telocvični a pestovaním inštinktu zabijaka sa stal šampiónom ľahkej váhy v zápasení. Keď narazil na neprekonateľný múr, vrhal sa proti nemu znova a znova, padal a vstával, pokým ho neprerazil. Toto obrovské úsilie bolo badať vo všetkom, čo robil, a predsa to, čo u druhých vyzeralo ako veľká námaha, pôsobilo uňho dojmom očarujúcej ľahkosti. Už ako chlapec bol nesmierne ctižiadostivý. V bytovom bloku na Long Beach na Long Islande účtoval obyvateľom desiatich domov mesačnú zálohu za to, že im bol k dispozícii dvadsaťštyri hodín denne a s čapicou na hlave poskytoval rôzne služby, pričom ponuku ustavične rozširoval (kosenie, venčenie psa, umývanie auta, dokonca opravu pokazeného záchoda). Chcel zarobiť veľké peniaze, lebo boli jeho osudom; dávno predtým, ako ich získal, presne vedel, čo s nimi urobí. V trinástich rokoch si za úspory kúpil modrú hodvábnu šatku, ktorú nosil rovnako prirodzene, ako nosili jeho kamaráti tenisky. Koľko ľudí vie, čo s peniazmi? Jeho manželka Lianne bola na bohatstvo svojej rodiny alergická; ochromovalo ju a umlčiavalo. Prvé roky strávila snahou zmazať svoje stopy v ich geometrických záhradách. No Epstein ju naučil, čo s peniazmi. Kúpil Rubensa, Sargenta a mortlakeovský gobelín. Do pracovne si zavesil malého Matissa. Pod Degasovou baletkou sedával bez nohavíc. Niežeby bol hrubý alebo nebol vo svojom živle. Nie, Epstein bol veľmi uhladený. Nebol kultivovaný – nechcel prísť o čosi surové vo svojej povahe –, no dostal sa ku kultivovaným veciam. V rozkoši nevidel nič, za čo by sa mal hanbiť; tá jeho bola veľká a nefalšovaná, a pokojne si to urobil doma medzi tými najvyberanejšími skvostami. Každé leto si prenajal „ošarpaný“ zámok v Granade, kde mohol odhodiť noviny na dlážku a vyložiť si nohy. Na omietnutej stene si vyhliadol miesto, kde ceruzou značil, ako rastú jeho deti. V neskorších rokoch sa mu pri tejto spomienke tisli slzy do očí – toľko tam, kde sa pod pomarančovníkmi hrávali jeho deti, pokazil, pobabral, no vykonal aj niečo dobré.

Nakoniec však uňho nastal akýsi zlom. Keď sa jeho deti neskôr obzerali do minulosti a usilovali sa pochopiť, čo sa stalo, zhodli sa na tom, že jeho premena sa začala vtedy, keď stratil záujem o svoje drahocenné diela. Akoby sa medzi ním a jeho veľkou záľubou roztvorila priepasť a jeho láska zapadla za obzor, ktorý človek nosí v sebe. Žil s ňou aj naďalej, ale oddelene. Nedokázal alebo nechcel sa s ňou dať opäť dokopy. Obrazy ešte začas viseli na stenách, ale už mu veľa nehovorili. Žili si vlastným životom, snívali vo svojich rámoch. Čosi sa v ňom zmenilo. Už nebol tým živlom ako kedysi. Obklopila ho hlboká, neprirodzená tíš, aká v meteorológii predchádza veľké udalosti. Potom sa zdvihol vietor a obrátil sa dovnútra.

A práve vtedy začal Epstein všetko rozdávať. Začalo sa to malou maketou Henryho Moora. Daroval ju svojmu lekárovi, ktorý ju obdivoval pri jednej návšteve uňho doma. Z postele, kde v horúčke ležal, povedal doktorovi Silverblattovi, kde nájde bublinkovú fóliu, do ktorej ju zabalí. O niekoľko dní si stiahol z malíčka pečatný prsteň a pustil ho do dlane svojho prekvapeného vrátnika Haaroona namiesto prepitného; v jesennom slnku ohol holú päsť a usmial sa. Krátko nato daroval svoje hodinky značky Patek Philippe. „Páčia sa mi tvoje hodinky, strýko Jules,“ povedal jeho synovec a Epstein si odopol remienok z krokodílej kože a podal mu ich. „Aj tvoj Mercedes sa mi páči,“ dodal synovec. Epstein sa len usmial a potľapkal ho po líci. No čoskoro s tým začal znovu. Rozdával ešte viac vecí, ešte rýchlejšie a rovnako náruživo, ako ich zháňal. Obrazy putovali do múzeí; na ich balenie mal automatickú linku a vedel, ktorí muži, čo po ne chodili, majú radi ražný sendvič s morčacou šunkou a ktorí bolonskú mortadellu. Keď sa ho jeho syn Jonah snažil odhovoriť od ďalšej filantropie, pričom sa usiloval nedať najavo, že ho k tomu ženie vlastný záujem, Epstein mu povedal, že uvoľňuje priestor, aby mohol konečne rozmýšľať. Keby mu bol Jonah pripomenul, že rozmýšľa celý život, Epstein by mu bol možno vysvetlil, že terajšie rozmýšľanie je úplne iné, pretože sa neviaže na nijaký cieľ a podistým ani k žiadnemu nedospeje. No Jonah – ktorý sa cítil natoľko ukrivdený, že keď si bol Epstein raz večer súkromne pozrieť v Metropolitnom múzeu novú výstavu antického umenia a stál pred akousi bustou z druhého storočia, videl v nej svojho prvorodeného syna –, mu odpovedal iba urazeným mlčaním. Ako pri všetkom, čo Epstein urobil, Jonah chápal otcovo zámerné drancovanie vlastného majetku ako urážku a ďalší dôvod na pocit krivdy.

Epstein nikomu nič nevysvetľoval, iba raz, svojej najmladšej dcére. Maya, ktorá sa narodila trinásť rokov po Jonahovi a desať rokov po Lucii v menej turbulentnom období Epsteinovho života, videla otca v inom svetle. Vládla medzi nimi prirodzená pohoda. Pri prechádzke severnými časťami Central Parku, kde z bridlicových vyvrenín viseli cencúle, jej povedal, že ho všetky tie veci, ktoré vlastní, začínajú dusiť. Že túži po ľahkosti, ktorá mu bola, ako si uvedomuje až teraz, celý život vzdialená. Zastali pri hornom jazere pokrytom tenkým zelenkavým ľadom. Keď Mayi pristála na čiernych mihalniciach snehová vločka, Epstein ju palcom jemne odprčkol a Maya odrazu videla, ako jej otec s palčiakmi na rukách tlačí po Upper Broadway prázdny nákupný vozík.

Deťom svojich priateľov platil vysokú školu, na internát dal priviezť nové chladničky a manželke starého vrátnika vo svojej právnickej kancelárii zaplatil oba bedrové kĺby. Dokonca zložil za dcéru jedného svojho starého kamaráta zálohu za dom, a nie hocijaký, ale za veľké klasicistické sídlo so starými stromami a takým rozľahlým trávnikom, že prekvapený nový majiteľ nevedel, čo si s ním počať. Schloss, jeho právnik, správca majetku a dlhoročný dôverník, nesmel do toho nijako zasiahnuť. Schloss mal raz iného klienta, ktorého takisto postihla choroba bezodnej dobročinnosti, milionára, ktorý postupne rozdal všetky svoje domy a potom aj pozemky, na ktorých stáli. Bola to akási závislosť, povedal Epsteinovi, a neskôr to možno oľutuje. Koniec koncov, ešte nemá ani sedemdesiat a pokojne môže žiť ďalších tridsať rokov. Zdalo sa však, že Epstein nepočúva, tak ako nepočúval, keď ho právnik vehementne presviedčal, aby nedovolil Lianne odísť s celým svojím majetkom, a keď ho opätovne o niekoľko mesiacov odhováral od úmyslu stiahnuť sa z firmy, v ktorej bol dvadsaťpäť rokov spoločníkom. Epstein, sediaci oproti nemu, sa len usmial, zmenil tému a začal hovoriť o tom, že veľa číta a že v poslednom čase má táto jeho činnosť priam mystický nádych.

Začalo sa to knihou, ktorú mu Maya darovala na narodeniny, povedal Schlossovi. Vždy mu dávala zvláštne knihy, niektoré prečítal, iné nie; slobodomyseľnú Mayu, ktorá bola pravým opakom svojho brata Jonaha a málokedy sa urazila, to nijako netrápilo. Epstein knihu raz večer otvoril len tak, nemienil ju čítať, no okamžite ho pritiahla ako magnet. Autorom bol izraelský básnik poľského pôvodu, ktorý zomrel šesťdesiatšesťročný, čiže práve v Epsteinovom veku. No túto mierne autobiografickú knižku, testament človeka stojaceho zoči-voči smrti, napísal, keď mal iba dvadsaťsedem rokov. To ma ohromilo, povedal Schlossovi. On bol v dvadsiatich siedmich rokoch zaslepený ctižiadostivosťou a túžbou po úspechu, peniazoch, sexe, kráse, láske, veľkých i malých veciach, po všetkom, čo sa dalo vidieť, oňuchať a ohmatať. Ako by vyzeral jeho život, keby sa rovnako náruživo venoval duchovnému svetu? Prečo sa pred ním tak nepriedušne uzavrel?

Nicole Krauss

Temný priestor lesný

Artforum 2018

preklad: Otto Havrila

Zobraziť diskusiu (0)