Spím, ale moje srdce bdie

Zaspala som v otcovom byte a sníva sa mi, že ktosi stojí za dverami. Je to otec ako troj- či štvorročný. Plače. Neviem prečo, ale vidím, že ho čosi veľmi trápi. Snažím sa ho rozptýliť, ukážem mu krásnu obrázkovú knihu s ilustráciami omnoho farebnejšími než skutočný život. Pozrie si ich, no plače ďalej. Vidím mu na očiach, že sa stalo čosi zásadné. Vezmem ho teda na ruky. Nie je ľahký, no musím to spraviť, lebo môj malý tatuško je veľmi rozrušený.

Zobudí ma šramotenie kľúča vo dverách. Bývam tu sama už vyše týždňa. Nehybne ležím a počúvam, ako niekto vojde a položí na zem plnú tašku. Kroky sa vzdialia do malej kuchyne a odtiaľ sa ozýva vŕzganie dvierok na skrinkách, ako sa otvárajú a zatvárajú. Pustí vodu z kohútika, potom ju zastaví. Osoba, čo vošla do bytu, sa tu zjavne vyzná. Lenže kto by to mohol byť?

Cez otvorené dvere spálne mám výhľad na votrelcov široký zohnutý chrbát. Zaberá polovicu kuchyne. Hltavo vypije pohár vody, znova ho naplní a vypije, aj tretí raz. Napokon pohár umyje a položí hore dnom na odkvapkávač. Bielu košeľu má celú prepotenú. Rozopne si rukávy a vyhrnie si ich po lakte. Tvár si ovlaží vodou, zvesí károvanú utierku z háčika, rýchlym pohybom sa osuší a nachvíľu si ju pridrží na očiach. Zo zadného vrecka nohavíc vytiahne malý hrebeň a uhladí si vlasy. Ked sa otočí, zbadám celkom inú tvár, než som čakala, hoci som nečakala nič konkrétne. Je to stará a dobre udržiavaná tvár s dlhým nosom a širokými nozdrami. Má ovisnuté viečka, no prekvapivo svetlé a bystré oči. Prejde do obývačky a hodí penaženku na stôl, až potom zdvihne hlavu a všimne si, že ho pozorujem odo dverí.

Môj otec už nežije, zomrel pred dvoma mesiacmi. V nemocnici v New Yorku mi odovzdali jeho šaty, hodinky a knihu, ktorú čítal, keď sedával sám v jedálni. Prehľadala som vrecká, najprv na nohaviciach, potom na kabáte, či mi nezanechal odkaz. Žiadny som nenašla, a tak som si prečítala aspoň tú knihu. Bola o teórii práva a Maimonidovi. Vôbec som jej nerozumela. Na otcovu smrť som nebola pripravená. Mama mi zomrela, keď som mala tri roky. Keď sme sa vyrovnali s jej smrťou, dohodli sme sa, že s umieraním je koniec. Lenže potom otec bez varovania našu dohodu porušil.

Po skončení šivy mi Koren odovzdal kľúče od bytu v Tel Avive. Netušila som, že tam otec vlastní nehnuteľnosť. Posledných päť rokov pred smrťou učil v zimnom semestri na univerzite v Izraeli, v meste, kde vyrastal. No predpokladala som, že mu univerzita poskytuje ubytovanie v jednom z tých neosobných erárnych bytov, čo majú k dispozícii pre akademikov. Ubytovanie, ktoré je kompletne zariadené, a zároveň tam všetko chýba: v skrinkách je soľ, ale nikdy tam nie je olivový olej; je tam nôž, no nedá sa ním krájať. O mieste, kde býval od januára do mája, mi nepovedal takmer nič, no nerobil okolo neho tajnosti. Vedela som napríklad, že býva v centre a do kampusu v Ramat Avive dochádza trikrát za týždeň, pretože má radšej mesto, aj to, že je ubytovaný nedaleko pláže, kde sa rád skoro ráno prechádza.

Často sme spolu telefonovali a rozprával mi o koncertoch, ktoré navštívil, alebo o jedlách, ktoré skúšal navariť, aj o knihe, ktorú písal, no nikdy som si nepredstavovala prostredie na druhom konci telefónnej linky. Keď som sa dodatočne snažila na tie rozhovory rozpamätať, zdalo sa mi, že som vnímala len zvuk otcovho hlasu. Nič viac som si nepotrebovala predstaviť.

ukážka zo zbierky poviedok Byť mužom od Nicole Krauss

v preklade Barbary Sigmundovej vydalo Artforum v edícii -klad

Vydanie publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.