1. Kto bola Angelika Schrobsdorff? Aké miesto v kontexte modernej nemeckej literatúry zaujíma?

Angelika Schrobsdorff (1927 – 2016) predstavuje nielen zaujímavú spisovateľku, ale aj veľmi svojskú, komplikovanú, netradičnú a fascinujúcu osobnosť, ktorá má v dejinách literatúry nepochybne svoje miesto. Predovšetkým v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch patrili jej romány, v ktorým píše predovšetkým o svojom živote, k mimoriadne obľúbeným, o čom svedčia aj počty predaných výtlačkov jej kníh. Po návrate z exilu v Bulharsku v roku 1947 žila striedavo v Nemecku, Francúzsku a Izraeli. Láskou jej života bol Claude Lanzmann, do okruhu jej najbližších priateľov patrili Jean-Paul Sartre a Simone de Beauvoir. Začiatky Schrobsdorffovej tvorby sprevádzal škandál. Jej prvá autobiografická kniha Páni (1961) je zbierkou krátkych príbehov vzťahov mladej ženy k väčšinou starším mužom, ktoré autorka prepracovala na odporúčanie Johannesa Maria Simmela na román. Simmel bol do Schrobsdorffovej veľmi zaľúbený, ako napokon množstvo mužov. Sama priznala, že mala viac než stovku milencov a riadila sa matkiným heslom: „Nemeckým mužom sa musíš pomstiť!“ a zároveň „v záležitostiach lásky kráčala v matkiných šľapajach“. Kniha sa vďaka pikantným a lascívnym opisom stala súčasne bestsellerom a škandálom a vystrelila Schrobsdorffovú na literárnu scénu. Za zmienku stoja určite aj jej diela Jericho (1997), ktoré je nielen majstrovsky vyrozprávaným príbehom bolestnej lásky k tomuto netradičnému mestu, ktoré ku sklonku života prirovnala k sebe samej – je pomalé a rozpadá sa –, či Cesta do Sofie (1986), Grandhotel Bulgaria (2002), Jeruzalem bol vždy ťažkou adresou (1991). O Angelike Schrobsdorffovej bolo natočených viacero dokumentárnych filmov, ktoré možno vnímať ako dobové dokumenty – napríklad Akurát Bulharsko (2007) od bulharského režiséra Hrista Bakalskeho.

2. Ako by sa dala charakterizovať kniha Nie si ako iné matky?

Kniha Nie si ako iné matky (1992 dtv, 2019 Inaque) znamenala hneď po vydaní neobyčajný úspech – len v nemeckom jazyku sa predalo viac než 500 000 výtlačkov. Kniha bola preložená do viacerých jazykov, napríklad v Španielsku sa dokonca v roku 2016 stala prekladovou knihou roka. Vznikol aj film, síce so skvelou herečkou Katjou Riemannovou v hlavnej úlohe, ale ďaleko zaostávajúci za predlohou. Tento autobiografický román je príbehom jednej nekonvenčnej ženy v Berlíne 20. a 30. rokov – asimilovanej židovky – matky Angeliky Schrobsdorffovej – Else Kirschnerovej. Vlastne je to pocta autorky svojej mame – citlivá, nežná, ironická aj kritická, vynikajúco, priam strhujúco napísaná. Else Kirschner (dcéra berlínskeho židovského obchodníka s textilom) sa z veľkej lásky tajne vydala za nežidovského dramaturga Fritza Schwieferta, s ktorým mala syna Petra. Neskôr žila so synom bývalého bavorského ministra poľnohospodárstva, s ktorým mala dcéru Bettinu. Otcom Angeliky Schrobsdorffovej bol Erich Schrobsdorff, ktorý pochádzal zo známej berlínskej veľkoburžoáznej rodiny Schrobsdorffovcov. Angelika vyrastala v berlínskom Grunewalde, v roku 1939 spolu s matkou a sestrou museli ujsť pred nacistami do Bulharska. Tam prežili časť vojny v Sofii a časť v malej dedinke Buchovo. Starý otec Kirschner zomrel v Berlíne v 1939 na zápal pľúc a starú mamu Minnu Kirschnerovú deportovali do Terezína, kde aj zomrela. Až na niekoľko členov rodiny Kirschnerovcov, ktorým sa podarilo emigrovať do Izraela, väčšina z nich prišla o život v dôsledku holokaustu. Kniha je rozdelená na tri časti: Nie celkom iné, ktoré zachytáva obdobie prvej svetovej vojny, obdobie po nej až po nástup Hitlera k moci. Druhá časť Fiasko sa odohráva v bulharskom exile, kam Else spolu s dcérami utiekla pred nacistami. Poslednú časť A predsa len bol ten môj život pekný tvorí Elsina korešpondencia.

3. Ako by sa dali uchopiť dejiny 20. storočia cez optiku knihy?

Kniha Nie si ako iné matky poskytne čitateľom vynikajúci náhľad do európskych dejín prvej polovice 20. storočia. Je to, takpovediac, archeologická kniha – kúsok po kúsku prostredníctvom intímneho mikropríbehu súčasne odkrýva európske dejiny. Čo je snáď výnimočné a čo túto knihu odlišuje od toho množstva kníh spracúvajúcich tému holokaustu, je to, že čitateľa na každej jednej strane mrazí, hnevá, ako je vôbec možné, že necítili, nevideli či nechceli vidieť, čo sa deje, aká apokalypsa sa tak nezadržateľne blíži, neverili, že niečo až také neľudské je vôbec možné – a ignorovali to až príliš dlho. A to je aj otvorená otázka autorky – prečo jej rodičia klamali, prečo vôbec musela ujsť z Nemecka, prečo jej nik nepovedal, že je Židovka. Ako dlho sa dá klamať? Ako dlho možno uprednostňovať príjemný život a zatvárať oči pred tým, čo sa deje?

4. Aký bol Berlín 20. rokov a potom teutónsky v 30. rokoch?

Zo Schrobsdorffovej autobiografického románu získame celkom presný obraz, na pár stranách je to skutočný Babylon Berlin, naozajstné „zlaté dvadsiate roky“. Kiná, divadlá, bary, prechádzky na Unter den Linden, nočné kluby, tanec, alkohol, drogy, neviazaný sexuálny život. A predovšetkým prototyp novej sebavedomej ženy. V tejto časti knihy sa môžeme stretnúť s viacerými reálnymi postavami vtedajšieho umeleckého sveta. A potom najprv nenápadný, pozvoľný, ale neskôr badateľný nástup nacistov, Hitlerjugend, všade symboly tretej ríše, strach, emigrácie, úteky... kataklizma.

5. Ako Ti pri tomto preklade pomohlo štúdium histórie? Bolo prekladanie náročné?

Angelika Schrobsdorff tvrdila, že písať túto, ale aj ostatné knihy bolo pre nutnosťou, posadnutosťou, drogou. Inak by musela spáchať samovraždu. Pre mňa bolo prekladať ju radosťou, skutočným potešením, aj keď vyplnené nekonečným dohľadávaním a overovaním informácií – predovšetkým dobových reálií konkrétnych regiónov (Bulharsko, bulharský vidiek, Nemecko). Áno, síce som študovala aj históriu, ale o holokauste v Bulharsku, o tom, ako vlastne prebiehala 2. svetová vojna v tejto krajine, som toho veľa nevedela.

Pri prekladoch sa občas dejú prekrásne veci, ja som napríklad celkom náhodou stretla človeka, ktorý sa s Angelikou Schrobsdorffovou osobne poznal, a dostala som ku knihe ešte ešte krásny bonus. Vďaka Margarite Galabovej Dahlhausovej som sa dozvedela veľa o Bulharsku, o Sofii, ktorá v tomto románe zohráva svoju rolu, a predovšetkým o Angelike Schrobsdorffovej som získala informácie, ktoré nikde v knižnici či na webe nenájdete. Zistila som, aká bola, aké to bolo byť v jej prítomnosti. To sa potom aj prekladá akosi intímnejšie.

Angelika Schrobsdorff (1927-2016)

Zobraziť diskusiu (0)