Rozhovor s Tomášom Kompaníkom vyšiel v marcovom čísle magazínu Forbes v rubrike 30 pod 30

Koľko kusov knihy sa doteraz predalo?

Dokopy ich bolo 1 500 a ja osobne mám momentálne doma už len nejakých päť kusov. Práve prebieha tretia dotlač, dali sme tlačiť ďalších tisíc kusov, tie by mali byť vonku niekedy v apríli.

Takže knihe sa darí...

Neviem, či sa dá povedať, že by išla rovno na dračku, ale na to, aký je to typ knihy, sa predáva dobre.

Kniha AHA vznikla ako vaša diplomová práca, ale neskôr sa z toho vyvinulo niečo, čo očarilo nielen Slovensko, ale aj zahraničie. Získala veľa ocenení, vrátane prestížnej Red Dot Award. Prekvapilo vás to?

Moje úplne prvé očakávania boli zoštátnicovať, nič iné som za tým nevidel. Chcel som mať za sebou vysokú školu. Keď sa už dostala na pulty kníhkupectiev, dúfal som, že sa bude predávať. Vyšlo to. Úprimne, ani som nesníval, že by sa niekedy z knihy mala robiť dotlač.

S vydávaním knihy ste si užili veľa problémov: stretli ste sa s nezáujmom vydavateľov, napokon ste museli sám hľadať peniaze na vydanie. Čo ste sa naučili?

Bude to znieť ako klišé, ale to, čo som sa naučil, je nevzdávať sa. Keď vám niekto povie nie, určite sa nájde niekto iný, kto vám povie áno, alebo aspoň polovičné áno, a to už nejako dobojujete. Bolo mi ľúto zastať niekde na polceste, a tak som bojoval.

foto: ONDŘEJ PÝCHA/Forbes

Okrem financií, ktoré ste vyzbierali na portáli startovac.cz, a podpory individuálnych firiem ste na knihu získali aj grant od ministerstva kultúry. Bolo ťažké ho získať a koľko presne ste dostali?

Dostal som 4 000 eur. Ale o grant som žiadal dvakrát. Prvý raz to nevyšlo a na druhý raz som získal tých 4 000. Pôvodne som žiadal 12-tisíc eur. To sa nepodarilo.

Koľko peňazí išlo do vydania knihy celkovo?

Dokopy to bolo okolo 35-tisíc eur. Na www.startovac.cz som získal asi 4 500 eur a zároveň som do toho dal aj vlastné úspory i peniaze, ktoré som si požičal od rodičov. Tajne som dúfal, že sa bude kniha predávať a nebudem stratový alebo aspoň budem na nule.

Už sa vám vrátili náklady?

Myslím, že áno. Už som dokonca aj vrátil peniaze rodičom. Takže, dlhy sú už vyrovnané aj sa mi podarilo získať niečo navyše. Vlastne aj vďaka tomu sa môže robiť tretia dotlač.

Koľko vydavateľstiev ste obišli s ponukou na vydanie knihy?

Bolo ich veľa, desiatky. Ani sa im nečudujem, že do toho nechceli ísť. Chápem, že ma nikto nepoznal, ani nevedeli, čo od toho môžu čakať. No dúfal som, že sa nájde aspoň jeden, kto sa na to dá presvedčiť, kto bude súhlasiť. To, že ma odmietli, ale napokon bolo dobré v tom, že som sa o to viac snažil, pretože som si to vydal sám a nespoliehal som sa na nikoho, aby mi spravil propagáciu. Išiel som do toho naplno a sám za seba. Ale pomáhali mi napríklad aj kamaráti z reklamných agentúr, ktorí sa snažili knihu posunúť do médií. Myslím si, že práve to, že sa o knihe dosť písalo, mi dosť výrazne pomohlo.

Prečo podľa vás vaša kniha tak dobre zarezonovala?

Podľa mňa to bolo aj tým, že teraz je vlna, keď sa ľudia vracajú k tradičným veciam, ľudovým vzorom, a bolo veľké šťastie, že ja som bol na začiatku tejto vlny. Ale ktovie, kým vyjde druhá kniha, možno už budem za ňou... (úsmev). A pomohol asi aj môj príbeh, to, že som si to vydal sám.

Kniha je slovenská z mnohých aspektov – nielen svojim tematickým zameraním, ale aj tým, že ste ju tlačili na Slovensku, typografia v nej použitá tiež pochádza od slovenského autora (v knihe sa použil font slovenského typografa Jana Filípka, pozn. red.). Ide teda o 100-percentný slovenský produkt?

Čo sa týka výroby, áno. Niektorí kamaráti mi aj vraveli, že by to lacnejšie vyšlo v Číne, ale to mi nejako nedávalo zmysel. Nie som síce nejaký zarytý zástanca toho, že všetko slovenské je najlepšie, ale keď je niečo slovenské kvalitné, tak preferujem to. Písmo je slovenské, aj šitie. Dal som si záležať na tom, aby sa to šilo ručne a aby sa to šilo na Slovensku. Ale papier použitý v knihe slovenský nie je, to sa bohužiaľ u nás nedá zohnať.

Už pracujete na druhej knihe, ale zatiaľ ste nikomu neprezradili, o čom bude. Takže, prezradíte nám to?

Nie že by to bolo nejaké tajomstvo. Ale do času, kým kniha reálne vznikne, sa ten koncept môže ešte kadejako vyvinúť, a preto nechcem veľmi dopredu hovoriť, o čom bude. Ale okrem vizuálnej stránky tam bude aj trochu viac textu ako v prvej knihe. A chcel by som sa v nej naďalej venovať tradíciám, respektíve tomu, ako sa ľudia na Slovensku správali počas celého roka v súvislosti s prírodou.

Založili ste si spoločnosť ahaslovakia a z vášho diplomového počinu sa medzičasom stala regulérna značka. Predávate nielen knihu, ale aj obrazy, zápisníky, tašky, maľovanky... Všetko s motívom AHA. Ako sa vám darí s touto časťou biznisu?

Je to len okrajová časť, ale stále viac ma láka rozšíriť ju alebo nájsť niekoho, kto mi s tým pomôže, pretože bohužiaľ nemám dosť času. Nechcem ísť takou typickou cestou, tlačiť ľudové motívy na šiltovky alebo na kľúčenky. Chcem ísť cestou, ktorá je aj mne blízka. Preto sa zameriavam na papierenské výrobky, je to také moje hoby. Hľadám aj dodávateľov na Slovensku, aby som mohol svoje portfólio rozšíriť, aby sa to vyrábalo na Slovensku, aby to dávalo zmysel. Táto myšlienka – ponúknuť ľuďom produkty s motívmi AHA – vznikla kvôli štartovaču (startovac.cz, kde Kompaník získaval peniaze na vydanie knihy, pozn. red.) Tam bolo treba dať ľuďom aj niečo navyše, nejaký drobný darček. Naposledy do ponuky pribudli maľovanky, ktoré sa vypredali asi za dva týždne.

Aká veľká časť biznisu to je?

Najviac sa, samozrejme, predáva kniha. Málokedy sa totiž stane, že by si ľudia kúpili len tie predmety samotné. Väčšinou je to naopak. Ľudia spoznajú knihu, kúpia si ju a potom natrafia aj na tieto predmety. No teraz je veľmi populárna aj tá maľovanka, myslím, že s knihou sú v predajnosti čo sa týka do počtu kusov rovnocenné.

Ďalšiu knihu pripravujete sám?

Z grafického hľadiska na nej robím sám, dávam si dohromady podklady. Ale určite by som chcel spolupracovať s niektorými ďalšími ľuďmi po obsahovej stránke. Chcem, aby to malo nejaký originálny text. Tých ľudí mám už vyhliadnutých, no ešte som ich neoslovil. Ale určite mám predstavu, ako by to malo vyzerať.

Kedy vyjde?

Dal som si taký termín, že do dvoch rokov, ale to už hovorím asi rok (smiech). Chcel by som to stihnúť do tridsiatky.

Ako sa chcete profilovať ďalej? Aký je váš plán?

AHA Slovakia je len polovica toho, čo robím, i keď tá srdcu milšia polovica. Naďalej pracujem ako grafický dizajnér na voľnej nohe. To ma živí, a áno, aj vďaka tej knihe mám stále prácu, pretože aj vďaka nej ma ľudia poznajú a oslovujú, chcú, aby som pre nich niečo urobil. Mojím snom je, aby ma ľudia nebrali len ako toho výšivkového chlapca, chcem robiť aj iné veci. Chcem sa profesijne posúvať.

Absolvovali ste stáže v reklamných agentúrach či dizajnérskych štúdiách. Jedným z nich bolo aj grafické štúdio Pergamen, ktoré opakovane získalo veľa ocenení, vrátane Red Dot Award. Malo to aj na vás nejaký vplyv?

Oni si to určite ani neuvedomujú, ale Pergamen ma ovplyvnil veľmi. U nich som bol na prvej stáži ako druhák na vysokej škole. Študoval som vtedy marketingovú komunikáciu. Práve tam som si uvedomil, že marketing vlastne robiť nechcem, chcem sa venovať dizajnu. A potom som sa prihlásil na grafický dizajn a išiel študovať do Zlína. V Pergamene ma veľmi ovplyvnil ich Tatranský čaj (návrh obalu alkoholického nápoja, ktorý získal viaceré dizajnérske ocenenia). Práve v čase, keď som tam bol, išiel ten obal von. A ja som si povedal, to je krásne, aj ja by som chcel také pekné veci vytvárať.

Prečo sa nevyrába viac takých pekných vecí?

Myslím, že by sa to malo začať vo firmách, u výrobcov. Vo svojich tímoch majú ľudí, ktorí tomu rozumejú a mali by sa snažiť to presadzovať. Mali by sme sa naučiť, že pekné veci sa dajú robiť a má zmysel ich robiť, i keď niekedy je argumentom proti vyššia cena. Vidieť to napríklad v knihách. Na Slovensku vychádza veľmi veľa kníh, ktoré vyzerajú zle, lebo sú aj zle vysádzané. A pritom tu máme veľa ľudí, ktorí to vedia robiť naozaj dobre. Čítal som jednu štúdiu, kde sa hovorilo, že vydavateľstvá naschvál robia škaredé knihy, lebo ľudia sú na to naučení. Sú na to zvyknutí. Keď vidia kvalitnú peknú knihu s dobrým papierom, nekúpia si ju, zľaknú sa, že je možno drahá alebo priveľmi intelektuálna.

Čo bolo pre vás najfascinujúcejšie na tvorbe knihy?

Najkrušnejšie momenty boli pri zhotovovaní knihy, keď mi všetci hovorili, že sa to nedá. Až sa čudujem, ako som sa vtedy zaťal a povedal som si, že sa to dá. A som rád, že som to nakoniec tak spravil. Osobne som dohliadal na sádzanie knihy, najskôr sme museli spraviť maketu, aby tí, čo knihu zväzovali, videli, ako to má vyzerať, ktorá strana kde patrí. Manažéri tlačiarní ma prehovárali na rôzne iné varianty knihy, ako by to mohlo byť lacnejšie, ale to som hneď odmietol. Keď už som prišiel do výroby, ľudia sa mi zdali, že sú spokojní, že konečne robia niečo iné. Keď sa šila kniha, tie panie, ktoré to robili, mi hovorili, že je to ako návrat k tomu tradičnému, čo kedysi robili. Za normálnych okolností robia dennodenne pásovú výrobu. Pri tejto knihe sa museli dotýkať strán a dávať pozor, ako to vyzerá.

Čo ste sa naučili počas procesu publikovania knihy?

Komunikovať s ľuďmi, so zákazníkmi. Naučil som sa, že musím odpovedať každému, aj keď nie je práve najpríjemnejší, že musím byť pohotový a naučil som sa veľa vecí, čo sa týka predaja kníh, o cenotvorbe. O tom som predtým naozaj veľa nevedel, netušil som, ako sa to robí. Dnes už mám všetky tie vzorce a tabuľky, viem, čo všetko musím do ceny zakalkulovať.

Stále si knihy distribuujete sám?

Distribúciu robím sám v rámci Martinusu, Artfóra a malých kníhkupectiev v Bratislave. Ostatné kníhkupectvá na Slovensku už rieši distribučná firma.

Boli ste aj na študijnom pobyte v Istanbule. Ako vás ovplyvnil z estetického pohľadu?

Prvé, čo si budem navždy z Istanbulu pamätať, je jedlo. Ale myslím, že najviac ma tam ovplyvnil ornament. Tam to bolo cítiť na každom kroku, Turci sú veľmi hrdí na svoje ornamenty a veľmi často ich používajú. Tam som si uvedomil, že aj my máme obrovskú ornamentálnu históriu, len ju tak nevyužívame.

Čím to je? Nie sme takí hrdí na svoju krajinu ako iné národy?

Myslím si, že sme na ňu hrdí, ale u nás sa tá hrdosť prejavuje skôr, keď niečo vyhráme v nejakom športe. Nie sme k tomu veľmi vedení. Povedal by som, že sme skôr vedení k malosti a utrápenosti, čo vlastne ani nie je pravda, lebo takí nie sme.

Dala vám škola všetko, čo ste v realite naozaj potrebovali?

Po umeleckej stránke určite áno. No nemal som znalosti z oblasti financií, cenotvorby, manažovania času i financií, to by sa asi malo v školách učiť. Ale je pravda, že niektoré veci sa naučíte jedine praxou, napríklad kde dať čo tlačiť...To sa naučíte, až keď to reálne začnete robiť.

Vaša kniha uspela aj v zahraničí. Bolo ťažké presadiť sa v cudzine?

Ani neviem. Ale myslím si, že ak by som sa rozhodol, že sa odsťahujem napríklad do Berlína a budem tam chcieť urobiť veľkú kariéru, tak mi nepomôže, že mám Red Dot. Aj tak by som musel tvrdo pracovať a začať od piky. Paradoxne si skôr si myslím, že to medzinárodné ocenenie pomohlo knihe tu u nás. Z nejakého dôvodu je to tak, že keď niečo naše uspeje v zahraničí, tak si to aj my doma začneme viac vážiť.

Tomáš Kompaník (27) Aha Slovakia. Rodák z Považskej Bystrice študoval marketingovú komunikáciu v Nitre a grafický dizajn na Univerzite Tomáša Baťu v Zlíne. Za knihu AHA najprv získal cenu za najkrajšiu študentskú knihu v Česku, prestížnu cenu TypoDesignClubu, umiestnil sa medzi najlepšími záverečnými prácami krajín V4. Vlani knihu sám vydal a distribuoval, ocenili ju bronzovou medailou na medzinárodnej súťaži European Design Awards a v októbri 2015 si v Berlíne prevzal Red Dot Design Award, jednu z najvýznamnejších dizajnérskych cien, s titulom Best of the Best, akú doteraz nedostala žiadna slovenská kniha. Kniha AHA bola oficiálnym darom pre hostí slovenského pavilónu na svetovej výstave Expo 2015 v Miláne. Aktuálne pripravuje pokračovanie projektu AHA – svoju druhú knihu chce vydať do dvoch rokov.

Rozhovor sme publikovali so súhlasom magazínu Forbes s použitím fotografií z www.ahaslovakia.sk

Zobraziť diskusiu (0)