Nová kniha ponovembrových príbehov
Už v marci 2019 vychádza vo vydavateľstve Artforum kniha Mojich tridsať rokov. Osemnásť autorov v šestnástich textových a dvoch obrazových príspevkoch reflektujú ostatných tridsať rokov demokratického Slovenska, tri desaťročia od Novembra 89. Autori pochádzajú z rôznych generácií, vo svojom živote vykonávali alebo vykonávajú rôzne povolania, ich osobný čriepok do mozaiky novodobej histórie Slovenska je formulovaný vždy z iného uhlu pohľadu. Túto pestrú zmesku príbehov a ľudí spojil Fedor Gál, neúnavný hľadač dialógu.
Napriek tomu, že v poslednom desaťročí zažívam po voľbách frustráciu a ľútosť, nikdy by mi nenapadlo vymeniť súčasnosť za dobu pred tridsiatimi rokmi. V novembri 1989 by som dal aj pol života za to, aby som raz mohol žiť v spoločnosti, ktorá bude taká slobodná a bohatá, že si do svojho čela bude môcť zvoliť aj idiotov.
Peter Pöthe
Najlepšia obrana je útok? Na tomto princípe postavil premiér Fico svoj útok proti tzv. politickým mimovládnym organizáciám, ktoré obviňuje zo všetkého možného, vrátane prípravy kontrarevolúcie. Osobitnou kapitolou je personálne prepojenie medzi politickými mimovládkami a politickými stranami. Dá sa povedať, že už po tretíkrát v novodobej histórii politické strany hľadajú nové tváre v mimovládkach. Prvýkrát to bolo po úspešnej volebnej kampani v roku 1998, druhýkrát OĽANO vybrakovalo Biele vrany a tretíkrát je to teraz, keď nové strany SPOLU a Progresívne Slovensko hľadajú a nachádzajú posily v občianskom sektore. A čo na to občiansky sektor? Necháva to na jednotlivcoch. A tak vedľa seba stojí Juraj Rizman, pre ktorého ako člena Greenpeace je vstup do politiky tabu, s Marcelom Zajacom, ktorý už niekoľko rokov robí úspešne miestnu politiku v Karlovej Vsi. A máme tu jasnú víziu politika Erika Baláža a jeho súkmeňovca Juraja Lukáča, ktorý žiadnemu politikovi neverí. Dozrel čas na to, aby začala odborná diskusia medzi občianskym sektorom a politickou obcou? Myslím, že áno.
Helena Woleková
Inge Vagačová
„Tekuté piesky pod nohami“ sú duchom našej postmodernej doby. Je to fenomén civilizačný. Premýšľam nad konkretizáciou tohto pocitu. Mihajú sa mi pred očami nové výzvy, zvuky, pachy… Kde kedysi bolo tu a tam auto, je dnes auto na aute. Kde kedysi ľudia „iba“ kráčali, dnes majú na uchu mobilné telefóny alebo pozerajú na ich displeje. Kde kedysi bolo súkromie, je dnes verejné zdieľanie. Kde kedysi bolo „lokálno“, je dnes „globálno“. Pred generáciou žien a mužovNovembra ´89 je cieľová rovinka a na dráhe tí, ktorí preberú štafetu.
Každopádne: pánboh zaplať za November ’89 a revolúciu s prívlastkom „nežná“, za tých tridsať rokov, za šancu a možnosť naložiť s ňou slobodne, čiže aj nezodpovedne.
Fedor Gál
