Terapia je to síce neveselá, ale treba veriť v liečebný účinok tohto rozprávania.

Papalášsstvo od Mečiara až po Matoviča prekvapuje niekoľkonásobne. V papalášskych manieroch akosi nevidieť žiadnu pozitívnu tendenciu.

Zneužívať postavenie a dožadovať sa nezaslúžených výhod vedeli zakladatelia štátu, členovia troch Ficových vlád, ľudia z okruhu Dzurindu, Radičovej aj toho najnovšieho, Igora Matoviča.

Napriek tejto strašidelnej „vytrvalosti v zlom“ Beblavý pravidelne upozorňuje, že nie všetci sú rovnakí (hoci to je jedna zo všeobecne rozšírených dogiem ľudového znechutenia).

Intenzita a zlomyseľnosť prešľapov je rozdielna. Ak sa zneužitia funkcie dopustil politik, ktorý inak vedel krajinu posunúť dopredu, je to iné ako papalášske spôsoby tých, ktorí celú svoju politiku založili na lži, agresivite, vulgárnosti či kolektívnej nenávisti.

Autor nepíše dejiny „novej šľachty“ ako akademický bádateľ. Sám bol politicky angažovaný. Spomienkami na vlastné protipapalášske aktivity ukazuje jednu z možností pozitívnej zmeny.

Upravené normy, prísnejšie zásady a premyslené postupy pri reakcii na zneužívanie moci, samozrejme, pomáhajú. Tak ako verejná a mediálna kontrola.

Okrem tejto „techniky“ poctivejších móresov sa však nakoniec to najpodstatnejšie deje vo svete ľudských charakterov a zdedených kultúrnych (teda skôr nekultúrnych) či mentálnych vzorcov.

Aj tridsať rokov po zásadnej spoločenskej zmene je to zložité, a pritom šialene prosté: kto pochopí, že verejná funkcia znamená službu a nie moc, má v súboji s démonom papalášstva vyhraté.

Kým sa slovenskí politici vyrovnajú s takouto predstavou svojej misie, musíme ešte dávať pozor na lacné byty pre ministrov, Dankove, Kollárove či Matovičove tituly, Slotove lietadlá a zbytočné modré majáčiky na zbytočne predražených limuzínach.

Starú šľachtu sme poriadne nemali alebo sme ju vyhubili. Túto novú však naozaj vôbec nepotrebujeme.

Miroslav Beblavý: Nová šľachta

Ikar, 2020

296 strán

Zobraziť diskusiu (0)