Lucia Panáčková
23.12.2019
Ňuňo v úzadí
Denisa Fulmeková je autorka viacerých literárnych žánrov. Prestupuje z biografickej literatúry do ezoterickej a ženskej, najnovšie sa zameriava aj na písanie literatúry pre deti a mládež. Autorské kvality však dosahuje iba do tej miery, kým píše pre dospelého čitateľa, resp. špecifických adresátov. Z hľadiska primeranej výpovednej a estetickej úrovne Fulmeková zarezonovala najmä vďaka knihe Konvália. Pomerne veľká časť jej diel však predstavuje oddychovú, ženskú literatúru. Tento fakt sa preniesol aj do detskej knihy Ňuňo.
„‚Niečo mi zopár dní vŕta hlavou,‘ začala Inge opatrne. ‚Jedna moja kolegyňa má kamarátku, ktorá je chovateľka a práve má doma malé šteniatka.‘ ‚No a?‘ nechápal Jožko. ‚A... a hľadá pre ne dobrých majiteľov!‘ [...] Inge sa svojich nápadov nezvykne len tak vzdávať, a tak nakoniec manžela prehovorila, aby sa na psíkov išli aspoň pozrieť.“ Príbeh začína spontánnym rozhodnutím manželov Milých (autorka tým odkazuje na ich hlavnú charakterovú črtu). Ponecháva nás v očakávaní, čo bude nasledovať a či urobili hlavné postavy Inge a Jožko správne.
Tak sa začína príbeh drobného nezbedného westíka (westhighlandský biely teriér) Ňuňa. Bohužiaľ, na ďalších stranách sa síce dozvedáme o novinkách v jeho psom živote aj o nutných skúškach, avšak cez pohľad dospelých. Tí si vďaka nemu saturujú potrebu vlastného dieťaťa. O Inge a Jožkovi som nehovorila ako o hlavných postavách len tak.Faktom je, že napriek titulu knihy sa nimi stali oni a malý Ňuňo zostal v úzadí. Kniha je hybridom detskej a ženskej literatúry v kombinácii s umelým, knižným jazykom a množstvom štylistických nedostatkov. Autorkine predošlé skúsenosti so ženskými románmi sa do tohto diela implementovali tak výrazne, že po chvíli nadobúdame pocit, akoby išlo iba o prepracovanie knihy pre ženy na knihu pre deti, a to výmenou dieťaťa za psíka a pridaním deformovaného dospelácko-detského jazyka. Tematizuje sa skôr problém dnešných domácností, ktorý sa netýka sa detí, a síce začlenenie domáceho miláčika do rodinných väzieb tak pevne, že nahrádza vlastné potomstvo. „‚Ale Ňuňo, neostal by si tu sám, postrážila by ťa babka!‘ dodala zvesela, zatiaľ totiž svoju mamu ešte nikdy babkou nenazvala. Je mu to predsa niečo ako babka, no nie?“
Autorka napriek zásadnému konfliktu (dominujúce písanie pre ženy proti písaniu pre deti) zvolila zaujímavé situácie na rozvíjanie deja – Ako Ňuňo dostal meno, Ako Inge nakupovala pre Ňuňa, Ako bol Ňuňo slávny, Ako chodil Ňuňo do školy, a i. Sľubné tituly kapitol však nemenia nič na „evitovskom štýle“ a zahlcujú detského čitateľa pohľadom na dospelácky svet. Prispieva k tomu aj formálny knižný až gýčový jazyk („Ňuňo pobehoval sem a ta, užíval si výbeh i svieže povetrie.“), prvoplánové dialógy (‚Samozrejme, najradšej mám teba, myslela som zo všetkých zvieratiek.‘ ‚No, ešteže tak,“ odľahlo Jožkovi.‘“), nátlakovým moralizovaním („Starať sa o psíka totiž neznamená iba s ním šantiť a hladkať ho. Treba ho tiež správne kŕmiť a ošetrovať, chodiť s ním na prechádzky...“) a nevýchovným riešením situácií (‚Vieš čo, ja ho vezmem k nám!‘ navrhol napokon Jožko, keď im už dochádzali sily. ‚Tiež som na to myslela,‘ priznala Inge, a len čo Jožko Ňuňa doniesol, posunula sa na kraj [postele], aby mal každý z nich dosť miesta.“)
Kniha Ňuňo si ľudí získa už svojim vzhľadom, a to vďaka ilustráciám Hedvigy Gutierrez. Obsah však nezodpovedá štandardom detskej literatúry. Škoda, tematický potenciál táto kniha má.
Slovart 2019
Ňuňo
Denisa Fulmeková
Recenznú knihu poskytlo vydavateľstvo Slovart.
