Namiesto predslovu
Hneď pri úvodných riadkoch, ktoré autorka (namiesto predslovu) s vrúcnou vášnivosťou adresuje svojim drahým priateľkám, sa napríklad mimovoľne natíska i nepríjemné pripomenutie toho, že všetko sa raz končí. Každučká jedna živá bytosť napokon skôr či neskôr doputuje na horizont. Do sfér, kde sa jej konkrétny tvar zrazu rozmazáva, možno prechádza v čosi iné, nové, pre nás nepochopiteľné a naše pevne zadefinované rámce mnohonásobne presahujúce. Kým nás tam, a ešte ďalej, životné dráhy privedú, zažijeme i nejakú hraničnú situáciu, po ktorej už nič nebude také ako predtým, lebo táto nás nejakým zásadným spôsobom ovplyvní. Práve to sú momenty, v ktorých si Ľudmila Ulická všíma svoje, zväčša ženské, postavy.

Nutne musíme povedať, že ich opäť ani na sekundu nešetrí. Vystavuje ich starobe, chorobe, načisto zdeformovaným medziľudským väzbám najrozličnejších úrovní, nepochopiteľným absurditám priamo vyplývajúcim z existencie v každodennej (post)sovietskej mizérii, koncom, zánikom blízkych – jednotlivcov, alebo (veď prečo nie?) aj rovno celého jedného nevďačného a nezdravo domýšľavého živočíšneho druhu... Ach! Nuž, osudy sú to naozaj neľahké, ale tak to už býva. Autorka očividne dobre vie, o čom hovorí.

Krátko, ale rázne
Ľudmila Ulická bez problémov exceluje i na minimálnom priestore. Mieri priamo k podstate a po ceste sa nezdržuje ničím nadbytočným. Vraví stručne, ale nanajvýš precízne, takže každá vetička, ktorej nechýba jasná idea, zapadne práve na svoje dané miesto. Často hovorí celkom otvorene a bez okolkov nás postaví pred hotovú vec... a koniec... umrel.

V iných prípadoch čosi naznačí, ale objasnenie okolností za tým sa viac odvíja od našej vôle ponoriť sa do spracúvanej témy. Ulickej poviedky sú napospol ponuré, ale pri všetkej vážnosti aj mimoriadne pestré. Neobchádza ich typická bezvýchodiskovosť, skutočne bizarný humor, občasná číra fantastičnosť, silná dávka mysterióznosti aj s letmými odkazmi na isté kultúrne presahy, akási veľmi originálna vychýlenosť, ale najmä potom charakteristicky zvýšená emocionalita, neraz bolestivo sťahujúca hrdlo.

Je to zrejme oslobodzujúce, môcť „to trpké“ pretaviť do takých výrazných, hoci aj neveľmi radostných mini- až mikropríbehov. Svojím zvláštnym spôsobom ten ničivý ruský dušebôľ podávaný v malých dávkach účinkuje ako vítaná protilátka voči nepriaznivému svetu tam vonku. Recipient(ka) ozdravným spôsobom pookreje. Aplikujte bez obáv.

Ľudmila Ulická: O tele duše

Slovart, 2022 (edícia MM)

Preložil: Ján Štrasser

208 strán

Zobraziť diskusiu (0)