Denis Mačor
10.10.2026
Objatia
Objatia prichádzajú vtedy, keď ich potrebujeme alebo nečakáme. V oboch prípadoch je to vyvolávanie súcitu a ľútosti. Spisovateľka Anne Michaels do svojej rovnomennej knihy v preklade Otta Havrilu dáva do kontaktu poetický jazyk s vojnou a s tým, čo môže nastať po nej, pokiaľ sa ju podarí prežiť. Vydavateľstvo Slovart vo svojej vlajkovej edícii MM ponúka viacero spôsobov, ako sa možno na tento stav pozrieť.
A ty žiješ?
„Vieme, že život je konečný. Prečo by sme mali veriť, že smrť trvá večne?“ Kanadská spisovateľka Anne Michaels takto pekne, filozoficky otvára príbeh, kde čitateľov a čitateľky hneď v úvode konfrontuje s blížiacou sa smrťou. A keď vám niekto prezradí (alebo sa dozviete), že hodiny pomaly prestávajú tikať, máte asi na výber. Môžete sa zahrávať s mozgom a na želanie si čosi hádzať do myšlienkového repertoáru. Spomienky, nenaplnené túžby, možno trošku hnevu, len tak na chuť.
John, dosť zásadne ranený, leží pri francúzskej rieke Escaut, a keď sa občas v zmesi týchto spomienok zorientuje, vidí ďalšieho raneného. Nevie to nezávisle overiť, ale možno je už aj za fázou zranenia a čo po ňom zostalo, je tento kožovitý vycivený obal. Netreba sa báť, takéto naturálne opisy knihe chýbajú. Neviem, či je to našťastie, preto nechám tak. V každom prípade máme čo dočinenia s autorkou a poetkou, takže všetko realisticky boľavé, poťažmo krvavé zastiera básnickým jazykom. Nech je v tom umieraní trochu citu.
Lenže John neumrie. Takže „čierne more večera, detská ručička v maminej ruke, sneh, hmla“, to všetko sa rozplynie v ďalšom živote a na ten nie je pre veterána z vojny žiaden návod. Čo má teraz, oné? Donedávna sa díval, ako vojna kosí priateľov aj formálnych nepriateľov. Ale my sme sa nedívali s ním, pretože nám v tom Anne Michaels trošku bráni. Ale ja jej to nevyčítam, doparoma! Len sa mi možno ťažšie stotožňuje s tým nastavením potom. Veď aha:
„ ‚Pani Harveyová odvedľa ešte žije?‘ spýtal sa.
‚Áno,‘ odvetila.
‚To breše jej Jip?‘ spýtal sa.
‚Áno‘.“ (str. 32)
Veľmi civilný dialóg. Dominik Tatarka v Rozhovoroch bez konca (1959) píše, že ľudia sa po vojne zdravili bez obalu – rovno otázkou, či ten druhý žije. „Žiješ? Žijem.“ (Hádam si nemyslíš, že sa dívaš na mátohu). Práve v takýchto rozhovoroch je veľká sila tohto príbehu. Prelína sa so všetkým, čo môže človek po takejto skúsenosti zažívať. Čo bolo, čo je, čo bude. Všetko s príslušnou dávkou poézie, melanchólie, aj akéhosi vyhorenia zo života.
Anne Michaels: Objatia
Preložil: Otto Havrila
Slovart, 2026
