Je to vôbec on?

Vraj Zlá hodina, prečo? Veď to bolo dobré, hádam aj zo tri hodiny. Sranda, čo to do toho Márqueza vošlo? Takto som ho nepoznal. Predtým som jeho knihy čítal ako nevyspytateľnú hru s realitou. Všade číhali nejaké kotrmelce, lietajúce predmety, podivné postavy, nadprirodzené schopnosti, legendy, lietajúce plachty, elegantne nebezpečné zvieratá a pompézne rastliny. Písal, akoby mu v bežnom pozorovaní občas podskočilo srdce a on v tom impulze pozmenil realitu na čosi nadpozemské. Okysličoval riadky. Dával do nich všetky živly a po každom jeho texte sa dalo lucidne snívať. A to nie je pre každého. Sú to také knihy – ihrisko.

Márqueza podozrievam z toho, že by čitateľom najradšej pod nosom šibrinkoval kolínskou, fúkal do tváre, škrtal zápalkami a oblieval ich vodou. Chcel písaným textom navodiť efekt kino technológie 4DX. Fajn, to asi nie, ale aj tak sa čertovsky trápil s tým, aby písané nezostalo iba čítané a s trochou šťastia aj memorované. Asi sa mu to zdalo málo, ale senzitívne čitateľky a čitatelia majú radi ten magický pocit, keď sa vďaka knihe dotknú čohosi celkom živého. Len tak „akoby“. Keď začne tuho pršať, máte chuť postaviť sa aj s knihou a ísť sa skryť kamsi pod striešku. A to sa v tejto knihe čosi naprší.

Starosta si na všetkých posvieti

Čiže ak chce mať niekto pri čítaní pokoj, viac si oddýchne pri priemernej detektívke či predvídateľnom trileri. U Márqueza je to trochu kardiotréning. V Zlej hodine je však atmosféra pomerne krvavá a bolestivá. Úvodom som miestami nadobudol pocit, že čítam western. Najmä pri postavách Césara Montera a autoritatívneho starostu v malom bezvýznamnom mestečku. Kurníkšopa, čím bližšie ku okraju sveta, tým ramenatejšie postavy, prisámfakt. Čím to je? Ľudia v mestečkách, dedinách, všelijakých samotách sa asi tak boja kontaktu so skutočným svetom, že do najvyššej funkcie si volia niekoho, kto už na prvý pohľad vyzerá ako zo železobetónu. A keď prehovorí, tak je tento pocit ešte silnejší. Ak to niekomu znie ako kompliment, tak nie je.

V ospalej časti Kolumbie sa všetko obráti hore nohami, pretože sa ktosi rozhodne celkom explicitne vytvárať klebety, takzvané hanopisy, a potom ich vycapí na dobre viditeľné miesta, čím narobí dusno. V kontakte s hanopismi zostane málokto chladný, po kontakte s nimi sa na niektoré postavy dostaví aj trvalé, mŕtvolné ochladnutie. Načo je to komu dobré, to sa budete postupne dozvedať, ale už pár centimetrov pod povrchom budete tušiť, že to nie je osobný spor a motív týchto urážlivých tlačív je hlbší. Do režimu volajúci.

No a aby sa do prežívania pri čítaní zapojili aj povestné zmysly, budete mať podozrenie, že vás pobolieva nejaký zub. Takže čítate a podvedome si kontrolujete jednu stoličku, druhú. Sugestívne. Do deja totiž táto bolesť priamo vstupuje, takže ožije pocit, že tá šialená bolesť načisto opantá zdravý rozum. Opantané zmysly živou bolesťou sú horšie ako sentiment, pretože sú fyzicky skutočné a nedajú sa pozastaviť, čo ja viem, štátnou hymnou alebo otázkou národného sebaurčenia.

Gabriel Gárcia Márquez je v tejto knihe ironický kritik latinskoamerických pomerov, ale netreba sa báť, o bizarnosti núdza nebude. Aby som navnadil, tak navodím scenériu. Holuby, ich premrhané hnojivo a pastor, ktorý zrána, ešte pred kohútom, hráva pri nich na klarinete. V konečnom dôsledku je to Márquez.

Gabriel Gárcia Márquez: Zlá hodina

Preklad: Vladimír Oleríny

Slovart, 2026

Zobraziť diskusiu (0)