Opýtali sme sa niekoľkých ľudí, ktorí sa profesionálne venujú literatúre, ktorých päť diel zo slovenskej poézie, prózy a literatúry faktu by vybrali ako tie zásadné, dôležité, tvoriace živý kánon slovenskej literatúry. No keďže my sme v inej situácii ako naši susedia a naše knižnice sú plné po česky písaných kníh, všetci sme na českej literatúre vyrastali, zaradili sme do ankety aj českú literatúru. Pričom, pravdaže, knihy, ktoré považujeme za výborné a populárne, nemusia byť v širšom dobovom kontexte dôležité a naopak, pri čítaní tých prelomových nemusíme padať do mdlôb. Považujte tento výber za subjektívny, pretože každý respondent k nemu pristupoval inak.

Svoj kánon nám prezradil publicista Alexander Balogh, prekladateľ a redaktor Ján Štrasser, vydavateľ Koloman Kertész Bagala, literárny vedec a kritik Radoslav Passia, novinár Milan M. Šimečka, filmový a výtvarný teoretik Juraj Mojžiš, literárna vedkyňa Markéta Andričíková, prekladateľ a literárny vedec Marián Andričík, literárny vedec a slovakista Lukáš Šutor, básnik a prekladateľ Marián Milčák, spisovateľ Balla, spisovateľ a prekladateľ Michal Hvorecký, spisovateľ, scenárista a hudobník Maroš Hečko, básnik, editor a bývalý kníhkupec Viktor Suchý, prekladateľka Julia Sherwood, prekladateľ a bohemista Khalid Biltagi, literárna kritička Gabriela Rakúsová, scenárista a spisovateľ Ján Púče a literárny vedec Peter Zajac

S Petrom Zajacom sme sa o knihách a kánone porozprávali.

Kánon je živá literatúra

Dnešné chápanie kánonu je iné ako tradičné chápanie v minulosti, keď tam patrili najreprezentatívnejšie diela literatúry, ktoré sa označovali za klasiku a patrili do kánonu meštianskeho alebo socialistického literárneho vzdelania. Dnes pod pojmom kánon chápeme to, čo podľa výtvarného teoretika Abyho Warburga prežíva, diela, ktoré sú dnes z celého literárneho archívu živé. Preto tu nenájdete napríklad Hviezdoslava, ktorého síce každý pozná, no nikto ho nečíta, pretože témy a dokonca aj jazyk, ktorým prehovára, sú archaické, neaktuálne a dokonca už aj nezrozumiteľné.

Zaujímavé je, že z obdobia, ktoré anketu rámcuje, teda posledných 100 rokov, akoby bol odstrihnutý aj začiatok a koniec storočia. Naši respondenti nepokladajú za živú staršiu literatúru zo začiatku minulého storočia – nenájdete tu napríklad Timravu, Kraska, Jesenského, ale ani Novomeského, Švantnera či Laholu. Peter Zajac to komentuje tak, že máme krátku pamäť. Nenájdete tu však ani diela napísané po roku 1989. Akoby sa nová literatúra ešte dostatočne v našej pamäti neusadila. Týka sa to, povedzme, Mitanu a Dušeka a Peter Zajac si myslí, že:

pri dnešných autoroch okolo štyridsiatky a mladších, je v tejto chvíli ešte ťažko povedať, či budú do živého kánonu literatúry patriť. Rozhodujúca fáza ich tvorby a jej hodnotenia ešte len nastane,

Sloboda: Som zabitý človek.

Román Rozum Ruda Slobodu je – okrem Žertu Milana Kunderu – textom, ktorý naši respondenti spomínali najčastejšie a môžeme povedať, že do slovenského kánonu patrí jednoznačne. Prečo je to tak? Podľa Petra Zajaca k vrcholom Slobodovej tvorby patria jeho poviedky a niektoré romány, ktoré napísal po roku 1989, no román Rozum bol v kontexte 80. rokov prelomový a zaužívané postupy klasického epického románu narušil radikálnym spôsobom: „Sloboda úplne opustil predstavu socialistickej literatúry vybudovanej na nejakej epickej rekonštrukcii, ktorej klenbu tvoria dejiny, spoločnosť, a nie existenciálne okamihy ľudského života.“ A kým klasici rovnakého obdobia, ako Vincent Šikula, Ladislav Ballek alebo Peter Jaroš, sa v našom výbere neobjavili, Slobodov existenciálny Rozum rezonuje doteraz aj u mladšej generácie, ktorá v čase vzniku nebola ešte ani na svete. Peter Zajac:

Prelomová bola jeho kľúčová veta: Som zabitý človek.

Pri dvoch knihách Pavla Vilikovského Večne je zelený z roku 1989, ktorá sa v ankete objavovala najviac, a Letmý sneh z roku 2014 sme premýšľali aj nad tým, či výber konkrétnej knihy autora môže súvisieť s vekom, keď sme ich čítali. Je pravdepodobné, že oslovení respondenti čítali Večne je zelený v mladosti, keď sú niektoré knihy iniciačné a dotýkajú sa nás viac ako v neskoršom veku.

Premýšľali sme aj nad tým, ktorá z týchto prozaických kníh by mohla byť najzrozumiteľnejšia pre súčasných dvadsiatnikov. Podľa Petra Zajaca kánon pre oslovených nie je súbor jednoduchých kníh či žánrovej literatúry, skladá sa z veľmi zložitých textov, a nie je isté, či by sa im chcelo čítať napríklad Švantnerov ťažký a komplikovaný román Život bez konca, hoci nepochybne patrí medzi najvýznamnejšie slovenské prózy posledného storočia. Mladému čitateľovi by však mohol byť blízky Peter Pišťanek a Rivers of Babylon z roku 1991, ktorý je založený na príbehu prechodu z veksláckeho sveta do sveta korupcie. Je to typ románu, ktorý časom získava na váhe a je z literárneho hľadiska najdôležitejším literárnym svedectvom prechodu z jedného sveta do druhého na prelome osemdesiatych a deväťdesiatych rokov. Koniec koncov, kníh, ktoré by túto prelomovú dobu popisovali tak verne a živo, je málo. Pri Pišťankových a Tarageľových textoch z toho obdobia je zaujímavé aj to, akú pozornosť a odpor vzbudili, keď sa nedávno objavili v čítankách v dobe, o ktorej by sme mohli predpokladať, že obscénnosť ako estetická kategória, charakterizujúca obscénnosť doby, už nebude spôsobovať problémy. Ukazuje sa však, že to tak nie je.

Poézia ako celoživotný projekt

Ivan Štrpka napísal viac ako dvadsať básnických zbierok a ťažko povedať, ktorá z nich je tá zásadná.

Pretože u Ivana Štrpku treba poéziu vnímať ako celok, preňho je písanie poézie celoživotným projektom a takmer každý z respondentov siahol po inej časti tohto jeho projektu.

Niekto po zbierke Krátke detstvo kopijníkov z ranej tvorby, iní po jeho textoch pre Deža Ursinyho Modrý vrch z roku 1988, ďalší po jednej zo zbierok s názvom Básne 1-3, ktoré vyšli po roku 2000.

Podobným autorom je Štefan Strážay. U Válka sa síce tiež objavuje viacero titulov, no Peter Zajac si myslí, že Válkove básne sú dostatočne rozlíšiteľné, aby bolo jasné, že jeho najživšími textami sú popevkovité piesne, ktoré si našli rockoví muzikanti ako Marián Varga a Miroslav Žbirka, a tie, ktoré boli v čase vzniku najspornejšie, v prvom rade Milovanie v husej koži.

Kým v próze ani v literatúre faktu nenájdete jedinú ženu, do poézie zablúdili dve: Mila Haugová a Mária Ferenčuhová, ktorej zbierka Imunita vyšla až v roku 2016 a ako jedna z mála reprezentuje literatúru po roku 2000.

Literatúra faktu

V kategórii vecnej literatúry alebo literatúry faktu sa najviac objavovali knihy z literárnej vedy a teórie, ale to je, prirodzene, spôsobené tým, že sme oslovili najmä ľudí z tejto oblasti. Preto tu nájdete veľmi špecifickú knihu Stanislava Rakúsa Poetika prozaického textu či texty Milana Hamadu, a naopak, chýbajú napríklad sociologické alebo historické publikácie. Mnohí sa zarazili pri mene Milana Šimečku, ktorý síce píše po česky, no považujeme ho aj za svojho autora, a tak má svoje miesto aj v českom, aj v slovenskom kánone. Kniha Obnovenie poriadku patrí do oblasti politických dejín a Šimečka v nej vytvoril doteraz platný pohľad na metódy, prejavy a dôsledky československej normalizácie. Kniha Slovensko v 20. storočí Ľubomíra Liptáka bola iniciačnou knihou pre generáciu, ktorá vyrastala krátko po roku 1989, pretože to bola prvá kniha o slovenských dejinách, ktorá bola po rokoch marxistickej historiografie pravdivá. Ako však podotýka Peter Zajac, v prípade oslovenia ľudí z iných humanitných disciplín by bol výber odlišný.

Jednoznačný Žert

Romány Žert a Nesnesitelná lehkost bytí Milana Kunderu si zvolili, až na dve výnimky, všetci oslovení. Žert je generačný román, Kunderov najotvorenejší a podľa Petra Zajaca najmenej zaťažený tým, čo niektorí nazývajú Kunderovým postmodernizmom a iní jeho manierou. Český snář Ludvíka Vaculíka je zas veľmi otvoreným autobiografickým textom, silne sebareflektujúcim do vlastných radov disidentskej komunity. Reprezentuje členitú líniu českej autobiografickej literatúry, ktorú v slovenskej literatúre predstavujú autori ako Janko Silan, Ivan Kadlečík či Alta Vášová. V českej literatúre sa začína Kafkovými Denníkmi, Jakubom Demlom a k najsilnejším autorom patrí Jan Zábrana, ktorý sa však ocitol zvláštnym spôsobom medzi textami vecnej literatúry.

Výber z českej poézie zastupuje v podstate klasický avantgardný kánon a jeho okolie –Jaroslav Seifert a Vítězeslav Nezval, na druhej strane meditatívny Holan a ďalej dvaja veľmi intenzívni lyrici Jiří Orten a Jan Skácel.

Kde je Kafka a Magor?

Prečo sa vo výbere neobjavil jeden z najvplyvnejších a najznámejších európskych spisovateľov Franz Kafka, autor slávnych románov Zámok či Proces? Kafku je ťažké, vzhľadom na jeho pôvod, zaradiť do akejkoľvek jazykovej alebo národnostnej kategórie – bol pražský nemecky píšuci autor židovského pôvodu a podľa Petra Zajaca bola jeho kontextualizácia do českej literatúry minimálna. V tej dobe to boli dva paralelné svety a Kafka sa nepovažoval za autora českej literatúry. Dnes je to inak a Kafku, hoci písal po nemecky, viacerí zaraďujú aj do českej literatúry. Tak to urobil napríklad autorský kolektív Pavla Šámala, Tomáša Pavlíčka, Vladimíra Barboríka a Pavla Janáčka vo výpravnej publikácii Literární kronika první republiky, ktorá vyšla pred niekoľ kými týždňami.

Čo o nás tento kánon hovorí? Peter Zajac vraví, že sme obozretní: „Výber je veľmi obozretne formulovaný, no realita je taká, že v našom kánone nie sú knihy, ktoré sú esteticky exkluzívne, ale pohybovali sa na hranici alebo za hranicou prijateľnosti.“ Možno preto tu chýba jeden z najvýznamnejších českých básnikov posledného storočia Magor Jirous (Ivan Martin Jirous), obscénna poetka Honza Krejcarová, ktorá predstavuje krajný pól českej poézie, či dekadentný J. H. Krchovský a v próze Jáchym Topol.

Ako bude vyzerať nasledujúci kánon o tridsať-štyridsať rokov?

Situácia sa mení a je pravdepodobné, že v ďalšom výbere by sme našli už aj ženské autorky. Ako hovorí Peter Zajac, od začiatkov meštianskej kultúry v osemnástom storočí boli autormi takmer výlučne muži a ich texty čítali v prvom rade čitateľ ky, teda ženy. Pretrvalo to, že ženy sú aktívnejšie čitateľ ky, ale nové je to, že medzi autormi začínajú prevládať autorky a to je podľa Petra Zajaca dobré:

Pretože ženy majú iný typ senzibility a tomuto svetu práve tento typ senzibility chýba. Pretože literatúra sa vždy určitým spôsobom zaoberá tým, čo svetu chýba, čo nemá, čo je v ňom neprítomné.

..................................................................

Slovenská próza

Rudolf Sloboda: Rozum (1982), Narcis, Krv

Pavel Vilikovský: Večne je zelený (1989), Vlastný životopis zla, Pes na ceste, Letmý sneh

Peter Pišťanek: Rivers of Babylon (1991), Sekerou a nožom, Mladý Dônč

Dominik Tatarka: Démon súhlasu (1963), Sám proti noci, Panna zázračnica, Kohútik v agónii, Písačky, Navrávačky

Ján Johanides: Súkromie (1963), Potápača priťahujú pramene mora, Previesť cez most

Slovenská poézia

Ivan Štrpka: Modrý vrch (1988), Krásny nahý svet, Básne, Všetko je v škrupine, Na samý okraj (písania), Krátke detstvo kopijníkov

Ivan Laučík: Havránok (1998), Básne, Pohyblivý v pohyblivom, Na prahu počuteľnosti

Miroslav Válek: Milovanie v husej koži (1965), Dotyky, Štyri knihy nepokoja, Do Tramtárie

Ján Ondruš: Šialený mesiac (1965), Posunok s kvetom, Mužské korenie

Štefan Strážay: Elégia (1989), Palina, December, Veciam na stole

Slovenská literatúra faktu

Milan Hamada: V hľadaní významu a tvaru (1966), Básnická transcendencia, Sizyfovský údel, Kritické komentáre

Stanislav Rakús: Poetika prozaického textu (1995)

Milan Šimečka: Obnovenie poriadku (1977), Kruhová obrana

Ľubomír Lipták: Slovensko v 20. storočí (1968)

Oskár Čepan: Literárne bagately (1971), Literárne dejiny a literárna veda

Česká próza

Milan Kundera: Žert (1967), Nesnesitelná lehkost bytí, Směšné lásky

Bohumil Hrabal: Příliš hlučná samota (1976), Taneční hodiny pro pokročilé, Něžný barbar, Tři novely, Ostře sledované vlaky

Jaroslav Hašek: Osudy dobrého vojáka Švejka za světové války (1923)

Karel Čapek: Válka s mloky (1936), Hordubal

Ludvík Vaculík: Český snář (1980), Sekyra

Česká poézia

Jan Skácel: Smuténka (1965), Kolik příležitostí má růže, Jedenáctý bílý kůň, Dávné proso, Hodina mezi psem a vlkem

Vítězslav Nezval: Básně noci (1930), Edison

Vladimír Holan: Noc s Hamletem (1964), Příběhy, Sen

Jaroslav Seifert: Býti básníkem (1983), Maminka, Ty, lásko, pozdravena buď

Jiří Orten: Elegie (1946), Žíhaná kniha

Česká literatúra faktu

Václav Havel: Moc bezmocných (1979)

Jan Zábrana: Celý život (1993)

Václav Černý: Tvorba a osobnost (1993), Paměti, Studie a eseje z moderní světové literatury, Eseje o české a slovenské próze

Jan Mukařovský: Studie z estetiky (1966), Umělecké dílo jako znak, Kapitoly z české poetiky

Jan Patočka: Kacířské eseje o filozofii dějin (1975), Přirozený svět jako filosofický problém

Monika Kompaníková, Peter Zajac

Text vyšiel v tlačených novinách Čo čítať? 4/2018, ktoré boli podporené z verejných zdrojov z Fondu na podporu umenia.

Zobraziť diskusiu (0)