Oceán more v jednej slovnej línii vyjadruje podobnosť, ktorá má iba geografickú diferenciu. Na mapách vieme oba vodné útvary identifikovať aj k nim priradiť zaužívané mená. Takto vedľa seba však znázorňujú priestor oslobodený od hraníc, do ktorého vstupujeme vždy s neistotou, pretože jeho koniec ani hĺbku nedokážeme odhadnúť bez ohrozenia. Ak máme túto túžbu, utopíme sa alebo stratíme.

Písanie Alessandra Baricca, rodáka z Turína, je veľmi duševné. Chcelo by sa mi napísať aj poetické, ale poézia je obsiahnutá v perspektívach postáv a každá z nich má tú svoju, individuálnu s rôznymi štádiami vývoja. Pokiaľ ide o nezrelého chlapca, inklinuje k romantickým a patetizujúcim obrazom, v ktorých sa objavuje láska ako maximalizovaná a dostatočná energia na vnímanie všetkého. Ak je postava zrelá, konštelácia metafor ustáva na repetícii dňa a skúsenostiach. Imaginácia má pravidelnejší rytmus. Oceán more z tohto hľadiska dokonale vystihuje všeobecný potenciál a predznamenáva tradíciu Bariccovej prozaickej tvorby.

Román je rozdelený do troch kníh a každá z nich má vlastnú pozíciu vo vzťahu k zdanlivo bezbrehým vodným plochám. Jednotlivé časti sú – Hostinec Almayer, V morských hlbinách a Spevy návratu. Dívať sa, spoznávať, vracať sa so skúsenosťou. Toto rozloženie strieda penu dní a agresivitu človeka zbaveného istoty pevnej pôdy pod nohami, pričom do každej časti vstupuje krehká osobnosť postáv. Tie dej nemanipulujú, ale sekundujú jeho plynutiu. Situácie narážajú v kadenciách morských vĺn a fyzikálny poriadok má plne v rukách čitateľ. Ak Baricco hovorí o hudbe, necháva nám priestor na našu vlastnú, ak nás naviguje k obrazom, my sme ich tvorcami.

Oceán more – pocitové nekonečno v nekonečne, nemerateľné, ak sa naň dívame z brehu, pokúšame sa ho reprodukovať, hľadať jeho limity. Preto je maliar Michel Plasson, portrétista, v odvahách odhadnúť ohraničujúce kontúry mora opatrný a s podobnou skromnosťou komponuje aj vlastné vety, umŕtvi ich kdesi v polovici, no nie z ostychu, ale z podobných pohnútok, aké má v sebe báseň. Môže mať more vlastnú tvár? Podobnou otázkou sa maliar zaoberá spolu s ostatnými a dospieva k poznaniu, že ani pri najväčšej túžbe nejestvuje neohrozené stanovisko a všetko závisí od individuálneho prežívania bez ohľadu na vek alebo vzdelanie, pretože dieťa môže moru rozumieť oveľa lepšie ako dospelý.

Citovú stránku románu Alessandra Baricca považujem za najdominantnejšiu, pretože je nositeľom dramatických rozporov. Emócie sú v konflikte, nie sú vyrovnané, zamilovaný sa stretne s pochybnosťami toho druhého, veď aj more má neurčitú farbu a pri kontakte morskej vody s plátnom ostáva iba belosť plátna so suchou vrstvou soli. More je modré, všetci umelci sveta mu pri interpretácii dávajú nebeskú vizualizáciu, no na dlaniach je more iba vodou, ktorá nezanecháva žiadnu viditeľnú stopu, až kým neokúsime jeho slanosť jazykom.

Alessandro Baricco: Oceán more

Slovart, 2022

Preklad: Diana Farmošová

Zobraziť diskusiu (0)