Píšem od stola v sklade bratislavského Artfora, za ktorým sedával Juraj Kušnierik, keď sme sa spoznali. Balil som tam knihy do kartónov pre internetový obchod. Presne od tohto stola sa na mňa raz otočil a spýtal sa ma, či by som nešiel do Lampy ako hosť, že bude o mladých. S orezávačom v ruke som na túto ponuku pristal, obyčajný vysokoškolák a brigádnik. O rok na to prišiel za mnou - to som už stával v Artofore za kasou - či by som s ním nešiel na koncert skvelej kapely - tak to hovorieval - Živé Kvety do Stoky. Vravel som si, no šak budú to dáki hipisáci, ale šiel som. Ono by to boli banálne príhody, nebyť toho, že v Lampe som sa spoznal so Števom Hríbom, vďaka čomu som neskôr robil viac ako päť rokov v časopise .týždeň a nebyť toho, že v Živých kvetoch už desať rokov hrám. To bol Juraj, človek, ktorý posúval a spájal. To je Juraj, ktorý posúva a spája naďalej. Diky Jürgen, - tak som ho volával - za všetko čo robím, do veľkej miery vďačím Tebe.

Kurzweill - tak ma volával on.

Zobraziť diskusiu (0)