V roku 1920 vyšiel naposledy v tomto pokrokovom periodiku úryvok z Joycea. Nepomohlo ani to, že tieto dve odvážne editorky vtedy povzbudzovali Ezra Pound, T. S. Eliot, W. B. Yeats i G. H. Wells, ktorí pochopili, že Joyce urobil s literatúrou a jazykom čosi nové a dovtedy nevídané.

Časopis The Little Review sa zameriaval najmä na tvorbu transatlantických modernistov, či už Francúzov, Angličanov, no i amerických expatriotov, a stál pri zrode surrealizmu a dadaizmu. A keď Sylvia Beachová vydala Joyceov Ulysses v Shakeaspeare and Company a položila na pult svojho parížskeho kníhkupectva 2. februára v roku 1922, na autorove 40. narodeniny, prvé výtlačky, hystéria okolo románu sa zopakovala. Knihu na dvanásť rokov zakázali vo všetkých anglofónnych krajinách, stovky, možno tisícky prepašovaných vydaní z Francúzska alebo domácich nelegálnych výtlačkov zhabali a spálili.

Proti Joyceovi sa obrátili i Katherine Mansfieldová, Virginia Woolfová, G. B. Shaw a prekvapujúco i D. H. Lawrence. James Joyce odmietal čokoľvek zmeniť alebo vyhodiť zo svojho textu a dodržiavajúc anglickú tradíciu, použil úmyselne latinské znenie Ulysses. Až v roku 1933 americký sudca John Woolsey v súdnom procese USA verzus Kniha zvaná Ulysses rozhodol, že nejde o pornografiu, ale o umelecké dielo určené pre priemerného čitateľa s normálnymi sexuálnymi potrebami. Ulysses tak mohla konečne slobodne doplávať k brehom Ameriky a stretnúť sa s jej čitateľmi. Sudca Woolsey vtedy nemohol tušiť, že jeho obrana slobody slova a tlače v prvom dodatku americkej ústavy a tvrdohlavý postoj pána Joycea budú pomáhať ešte v súčasnom boji proti praktikám americkej cenzúry.

Čo rozohnilo niektorých čitateľov a kritikov Ulyssesa do nepríčetnosti? Bol to autorov rozprávačský experiment, dialógy, scénické poznámky, monológy a prúd vedomia, vnútorné snenie, erotické vzrušenia, opitosť a halucinácie? Boli to každodenné funkcie ľudského tela, sexuálne predstavy a túžby alebo bolestivo pravdivé výroky o ľudskej duši? Prečo autora zrazu oslavovali, zatracovali a preklínali? Pre jeho textovú obludnosť? Pre posadnutosť výlučkami ľudského tela, ktorá hraničila až s morbídnou parafíliou? Koniec koncov, išlo o jednoduchý príbeh, ani tragický, ani heroický.

Joyce vždy obdivoval Homérovho Odyssea, nie pre jeho hrdinské zásluhy, ale pre jeho prefíkanosť, úskočnosť a prešibanosť. Odysseus nebol božský, ale ľudský. Jeho dlhá cesta domov do Itaky ho robila v Joyceových očiach väčším hrdinom, akými boli Achilles alebo Agamemnón. A preto zvolil Leopolda Blooma ako moderný ekvivalent gréckeho hrdinu.

V osemnástich kapitolách tematicky viazaných k epizódam Homérovej Odyssey je s analytickou dôslednosťou zaznamenaný jeden všedný deň – 16. jún 1904 – pokrsteného nepraktizujúceho írskeho Žida Leopolda Blooma, syna maďarského emigranta, bezvýznamného novinára a inzertného akvizitéra v Dubline, dobráka, ktorý od rána do večera robí svoje každodenné pochôdzky. Napriek tejto vonkajšej banálnosti sa opakuje mýtická Odysseova púť z Tróje do rodnej Itaky. Bloom ráno odchádza z domu, zastaví sa na ľadvinky na cibuľke v jednej z dublinských krčiem, zháňa inzeráty pre miestne noviny a necháva sa unášať erotickými fantáziami na pláži. Jeho povolanie je natoľko slobodné, že mu dovoľuje potulovať sa dňom i nocou po Dubline, a jeho židovský pôvod mu dodáva rysy odlišnosti od írskeho prostredia. V noci sa vracia do domu na Eccles Street číslo 7 k svojej vernej-nevernej žene Molly, ktorá je parodickým stelesnením Penelopy.

Joyce postavil celý román na paralele a zároveň na kontraste s najslávnejším mýtom. Kým antický hrdina prežíva svoje dobrodružstvá v oblasti Stredozemného mora počas desiatich rokov, osudy Joyceových hrdinov sa sústreďujú do ich vedomia počas jedného dňa. Bloom je modernou karikatúrou Homérovho Odyssea, Stephen Dedalus, učiteľ a spisovateľ, je jeho synom Telemachom a neverná Molly Bloomová, pôvodne operetná sopranistka, je Penelopou. A ako v dobrej Sofoklovej dráme vystupujú tu tieto tri hlavné postavy a chór, ktorým je Dublin. Rozohnená čitateľská reakcia bola namierená na nemravnosť a obscénnosť niektorých častí románu. Mikrokozmos Dublinu, jeho telesný a duchovný život, všedné úkony, sexuálne potreby a hlavne necenzurovaný tok myšlienok sú vyjadrené do najmenších podrobností. Joyce sa rád chválil, že Dublin opísal s takou presnosťou, že by ho mohli podľa jeho románu nanovo postaviť. Tvrdil, že stránky nášho každodenného života sú popísané obscénnosťami a že náš život to je množstvo dní, deň po dni, kráčame nimi a stretávame banditov, duchov, obrov, mladých i starých, ženy, vdovy, švagrov. A vždy nakoniec stretávame sami seba...

Filmový Leopold Bloom

Jednotlivé kapitoly sa od seba výrazne odlišujú. Nielen miestom a dejom, ale aj vlastnými štýlmi. Raz autor používa rozprávanie, inokedy vnútorný monológ, katechizačný spôsob otázok a odpovedí, daktyl i antidaktyl či dialektiku a inokedy drámu. Voľba hlavných symbolov, farieb a ľudského orgánu pre tú-ktorú kapitolu zvýrazňuje vzťah k niektorej z Homérových epizód. Napríklad epizóda Sirény sa odohráva v koncertnej sieni a jej symbolom je ľudské ucho, základným umeleckým vyjadrením je hudba a štýlom fúga. Týchto osemnásť románových kapitol je takých odlišných, že by pokojne mohli vyjsť knižne ako samostatné novely.

Ulysses je dokonalým príkladom všetkého, čo Joyce videl, zažil a počul. Písal zasvätene i znesväcujúco, mysticky i hravo, používal zvuky, hudbu, pokrikovanie, ale i ticho. Jazyk je totiž jedným z hlavných hrdinov románu. Neustále sa mení s očarujúcou finesou, je ako ortuť, nedá sa uchopiť. Joycea zaujímala dublinská ulica, nie akademici. Autor rád parodoval novinársky alebo kazateľský žargón, novinové titulky, romantické romány, ale aj klasikov anglickej a svetovej literatúry. Jeho text je nasýtený literárnymi, umeleckými, filozofickými, filologickými, ekonomickými, astronomickými a inými narážkami a citátmi z latinčiny, hebrejčiny, francúzštiny, latinčiny, zo španielčiny a z maďarčiny, slovnými hračkami, rafinovanými štylistickými ozdobami, ľudovými rečňovankami a odrhovačkami.

Ulysses ponúka veľa zábavy, ale má množstvo ťažkých a zároveň zábavných psychologických a literárnych rébusov. Celý román má silné parodické a humoristické ladenie s množstvom groteskných situácií. Z Joyceovej pracovne sa vraj často ozývali salvy smiechu, na čo sa neraz sťažovala i jeho manželka Nora. Pravdepodobne sa pán Joyce, keď písal svoj román, náramne dobre bavil.

Keď som prvý raz, ešte ako stredoškoláčka, čítala Ulysses a jeho výborný starý český preklad Aloysa Skoumala, moji rodičia len skepticky nado mnou pokrútili hlavami. Mali pravdu. Veľa som z neho vtedy nerozumela, no zabával ma jeho jazyk. Odvtedy som sa veľa ráz románom prehrýzala, či ako študentka, editorka alebo kantorka. Dnes som sa po dlhom čase zase začítala do tejto knihy. Užívam si ju. Nechávam sa unášať prúdom slov, nezaoberám sa intelektuálnymi hádankami, nezaťažujem sa poznámkovým aparátom, neponáhľam sa, neoverujem, neanalyzujem. Len čítam. Unáša ma voľný prúd vedomia. Tak ako Leopolda Blooma, ktorý si predstavuje, ako sa mu penis, meniaci sa na krásny kvet, vznáša na hladine vody...

James Joyce písal Ulysses v troch mestách – v Terste, Paríži a Zürichu, no smútil za Dublinom. A hoci sa tam už nikdy natrvalo nechcel vrátiť, celé jeho literárne dielo bolo vlastne jedným veľkým spomínaním na domov. Napísal o ňom román – ódu na svoje prekliate a milované rodné mesto a jeho malých veľkých ľudí.

Zdalo by sa, že Joyce nikdy nemal veľa šťastia s marketingom svojich diel. Jeho prvú knihu, zbierku básní Komorná hudba, odmietli štyria vydavatelia. Zbierka poviedok Dublinčania vyšla po ôsmich zamietnutiach a autor čakal na jej vydanie deväť rokov. Najmenej trinásť tlačiarov odmietlo jeho Portrét mladého umelca pre nezrozumiteľnosť autorovho jazyka. Keď sa Joyce na popud Ezra Pounda v roku 1919 presťahoval z Zürichu do Paríža, stretol sa tam na večierku so slečnou Beachovou. Sylvia Beachová, bystré drobné žieňa z Baltimoru, ktoré sa usadilo v centre bohémskeho mesta na Seine, si otvorila kníhkupectvo Shakespeare and Company. Jej obchod bol zároveň vydavateľstvom, literárnym salónom pre anglicky píšucich autorov, slúžil ako poštová schránka, kde si mohli vyzdvihnúť korešpondenciu, čítať literárne časopisy a vypožičiavať knihy z výbornej knižnice. Joyce sem rýchlo zapadol a na jednom z večierkov, keď manieristicky postával bokom s cigaretkou v ruke, v ošúchaných teniskách a saku, sa ho Sylvia Beachová opýtala, či by mal niečo proti tomu, ak by mu vydala jeho román Ulysses. Joyce nadšene súhlasil.

Napriek všetkej sláve žil autor v malom byte s dvoma deťmi, bez elektriny a kúpeľne. Francúzsky tlačiar, bohém a nadšenec z Dijonu Maurice Darantiere sa ponúkol, že knihu vytlačí. Dohodli sa na tisíc výtlačkoch. Joyce trval na piatich korektúrach, pričom robil do textu neprestajne zásahy, až sa rozsah rukopisu zväčšil temer o tretinu. Celej situácii nepomohlo ani to, že Joyce mal len karbónovú kópiu textu, na ktorej neboli všetky úpravy originálu, ktoré robil do amerického časopiseckého vydania. A tak text v Paríži upravoval a nanovo upravoval, popamäti. Kniha mala sedemstotridsať strán. Joyce trval na špeciálnom papieri, formáte a kobaltovomodrej väzbe. Tlačiar Darantiere si zacestoval do Nemecka a Holandska, aby našiel vhodný papier na reprodukciu modrej farby. Joyce neúnavne škrtal a dopĺňal, tlačiar si od zúfalstva trhal vlasy. Iba slečna Beachová bola nadmieru pokojná. Nad jej obchodom vytrvalo viala grécka vlajka, ohlasujúca blížiacu sa udalosť.

Joyce bol poverčivý a trval na vydaní svojho románu na svoje narodeniny. Maurice Darantiere to stihol. 2. februára 1922 podal dva výtlačky čerstvo vytlačeného románu Ulysses strojvodcovi rýchliku Dijon – Paríž. Slečna Sylvia Beachová presne podľa dohovoru čakala o siedmej ráno na stanici, aby ich prebrala, a v to ráno doručila jeden výtlačok Joyceovi a druhý slávnostne položila pod sklenený zvon na pult svojho kníhkupectva. Po siedmich rokoch bol Ulysses na svete, aby sa opäť mohol vydať na svoju, tentoraz vydavateľskú, odysseu...

A ako James Joyce hovorieval, umelecké dielo sa meria hĺbkou života, z ktorej pramení... Tá jeho bola nemerateľná.

Z írskej enklávy v Seattle vás pozdravuje

Danica Hollá

Zobraziť diskusiu (0)