Ku koncu života, keď sa Leonard Cohen dozvedel, že jeho dlhodobá láska, Nórka Marianne Ihlen, s ktorou žil nejaký čas v 60. rokoch na gréckom ostrove Hydra, zomiera, napísal jej pár riadkov na rozlúčku.

„Kráčam tesne za Tebou, môžem Ťa vziať za ruku. Telo mi zlyháva, tak ako aj Tebe. Nikdy som na Teba nezabudol, na Tvoju lásku a krásu. No, to nemusím ani písať. Želám Ti šťastnú cestu. Doplávaj v pokoji na druhý breh rieky a tam na mňa počkaj. Nebude to dlho...“

Marianne zomrela v júli 2016 a Leonard Cohen ju nasledoval v novembri toho istého roku.

Hovorí sa, že keď chorobne depresívni ľudia začnú užívať prozac, magický antidepresant 90. rokov, zlepší sa im nálada na úkor ich tvorivých síl. Pre Leonarda Cohena, montrealského básnika a speváka, toto smutné pravidlo našťastie neplatilo. Tento často kontroverzný a nepochopený umelec začal tvoriť začiatkom 50. rokov, keď svoje študentské roky trávil na gréckom ostrove Hydra. Už od začiatku bolo jasné, že má jedinečný a na svoj mladý vek vybrúsený básnický štýl. V roku 1956 vyšla jeho prvá básnická zbierka Let Us Compare Mythologies (Porovnajme si mytológie). Táto kniha básní bola vítanou zmenou v literárnom prostredí Kanady, kde dovtedy spisovatelia, nehovoriac už o básnikoch, boli vzácnosťou.

Prvá polovica 60. rokov bolo prvé obdobie Cohenovej tvorby. Vtedy mu vyšli zbierky básní The Spice-Box of Earth (Soľnička Zeme), Flowers for Hitler (Kvety pre Hitlera) Parasites of Heaven (Paraziti raja), román The Favourite Game (Oblíbená hra, Argo, 2020) a na tie časy veľmi škandalózny román Beautiful Losers (Nádherní poražení, Argo, 2019).

Cohen svojou poéziou hľadal univerzálnu pravdu a fakty. Zväčša ich, pravdaže, nenachádzal. Uvedomoval si to, a preto písal s istou melanchóliou. No ak jeho básne sú melancholické, jeho romány dýchajú apokalypsou.

Hlavná hrdinka z Beautiful Losers je Catherine Tekakwitha, indiánska panna a svätica zo 17. storočia. Catharine sa v knihe osobne neobjaví, no stane sa osobným duchovným idolom troch Montrealčanov. Ešte i dnes možno počuť názory, že táto kniha je smiešna, vulgárna, lyrická, moderná, sebavedomá a často nezrozumiteľná. Hlavný hrdina F. je nielen rozprávačom, ale vyjadruje i autorov postoj. „Skúsil som, čo som len mohol. Zdalo sa mi, že som sa prebral uprostred autonehody, uprostred rozmliaždených tiel. Kľakol som si a začal som zošívať končatiny. Vedel som, ako by mal človek asi vyzerať, ale stále som menil svoj model. Potom som začul hlas. Bol to môj vlastný hlas a zavýjal s ostatnými. Uvedomil som si, že i ja som súčasťou tejto autonehody.“ (Beautiful Losers, s. 220 ‒ 221).

Ako Cohen v súkromnom živote i F. v románe sa obkolesuje novými osobnosťami, hľadá nové spôsoby ľudskosti, no na konci je vždy zúfalejší, ako bol na začiatku. F. nakoniec svoju spásu nájde v Catherine Tekakwithe, ktorá má silu povzniesť ho nad jeho začarovaný kruh ľudského osudu. Tento kruh, Cohenovými slovami, sa rozprestiera v dileme medzi „učením a vôľou skúsiť tento svet...“

Koncom 70. rokov a začiatkom 80. rokov Cohen zaspal spánkom antidepresívnych liekov a depresívnych epizód; jeho manželstvo sa rozpadlo a jeho kariéra nevyzerala omnoho lepšie. Básne a tvorbu tých rokov charakterizuje Cohenova negácia jeho predošlých úspechov. Nevydával básne, ale antibásne, teda básne s ironickými komentármi.

Neprekvapuje, že táto vysoko subjektívna tvorba nenašla ohlas u čitateľov, ktorí boli zvyknutí na inteligentné sociálne diskusie. Na desať rokov teda Cohen zmizol z kultúrnej scény. Keď sa na ňu vrátil, prišiel ako pútnik z dlhých ciest, ktorý našiel svoju osobnú vieru a filozofiu v diaľavách nedosiahnuteľných pre iných. Jeho tvorba nadobudla duchovnú odpoveď na jeho predošlé existenčné otázky. Ak sa kedysi pýtal, čo bude ďalej, teraz si i sám odpovedal: „Nič, ale na tom vlastne ani nezáleží.“ Ešte stále sa diskutuje o tom, či jeho osobné zmierenie pochádzalo z duchových zážitkov, alebo z antidepresíva prozacu.

90. roky Cohen prežil v Zen Centri v Los Angeles, v Kalifornii. Vo svojej cele nemal nič okrem počítača a quadrofónnej aparatúry. V interview v časopise Rolling Stone sa Cohen vyjadril, že mnísi sú ako skalky vo vrecúšku. Navzájom sa obrusujú. Toto porovnanie výborne vyjadruje Cohenovu osobnú filozofiu, ktorá je unikátnou kombináciou japonského zenu, kabalistického judaizmu a kresťanského mysticizmu. V jednej svojej piesni Cohen vraví: „... vo všetkom je štrbina, tak sa dovnútra dostane svetlo...“ V Cohenovom živote to platilo dvojnásobne. Vo svojich najšťastnejších chvíľach, keď bola jeho popularita na vrchole, mával ťažké momenty depresie, no tieto momenty vystriedal osobný pokoj a stoické prijatie životných sklamaní. Na druhej strane, Cohen sa nestal spokojný sám so sebou, neakceptoval realitu bez otázok. Veď to by nebol ani on. Celá jeho tvorba je postavená na existenčných otázkach. Po dlhom čase Cohen v sebe našiel pokoj a úkryt pred hlučným svetom. V tom bola autorova osobná cesta a hľadanie spásy absolútne paralelné s hlavným hrdinom z Beautiful Losers. Obidvaja dosiahnu svoj cieľ, no v skutočnom živote Cohen zistil, že jediný svätec, ktorý mu pomôže k spáse, je jeho vlastné vedomie.

Danica Hollá

Zobraziť diskusiu (0)