V roku 1973 si sa vrátil z vojenčiny...

... a mal som pocit, že som na kultúrnej púšti.

Čo si robil? Ako si sa zariadil v živote?

Zamestnal som sa. Pracoval som ako vychovávateľ v internáte Stredného odborného učilišťa Priemstav. Na to mi stačila maturita. A tam som sa stretol s územčistým chlapíkom, o päť rokov starším, aj on tam robil vychovávateľa.

Bol to Jiří Olič. Moravan, citlivý znalec literatúry a výtvarného umenia, kresťansky založený básnik.

Ovplyvnil ťa?

Bolo to pre mňa rozhodujúce stretnutie. Jirko ma uviedol do iného sveta literatúry, odhalil mi tvorbu moravských katolíckych básnikov, ktorých za prvej republiky vydával Josef Florián zo Starej Ríše – čítal som Jakuba Demla, Jana Zahradníčka, Bohuslava Reynka a mnohých ďalších.

Čím ťa títo básnici zaujali?

Hlbokou duchovnosťou a vnútornou slobodou. Nezávislosťou. Bol to presný opak toho, čo poskytovalo prostredie, v ktorom vznikala socialistická literatúra. Nedá sa povedať, že by ovplyvnili moje písanie, no aj vďaka nim som pochopil, že si môžem dovoliť slobodne myslieť. A Jirko Olič a ja sme sa stali doživotnými priateľmi.

Povedz o ňom viac.

V Priemstave sme boli spolu dva roky, Jirko bol vysokoškolsky vzdelaný agronóm. Písal poéziu, neskôr sa literárnovedne venoval tvorbe Jakuba Demla a Josefa Váchala, vyhranil sa ako výtvarný kritik i ako svojský prozaik.

Nebudem tu podrobne vymenúvať, čo všetko vydal, dôležité je povedať, že to bol čistokrvný samizdatový autor, nemal a nechcel mať nič spoločné s oficiálnou kultúrou, bol napojený najmä na silnú moravskú alternatívnu

umeleckú scénu. Patril k ľuďom, ktorí vedeli, že pokus o demokraciu v Československu a teda aj o slobodu v kultúre sa skončil príchodom bratských tankov, a okamžite vytvárali vlastné neoficiálne štruktúry. Tí ľudia neprestali písať, maľovať, skladať hudbu, dokonca hrať divadlo. Len to nechceli robiť v zovretí komunistickej ideológie a s povolením štátnej vrchnosti. Neboli to politickí disidenti, boli to kultúrne nezávislí ľudia. Mimo režimu, mimo socialistického štátu. To je celé.

Bol to aj tvoj svet?

Cez Jirka som sa dostal k zakázaným českým spisovateľom, k zakázaným výtvarníkom, skrátka do okruhu nezávislej kultúry a ostal som v ňom až do Nežnej revolúcie. Bola to pre mňa prirodzená cesta, povedal by som, až akýsi pud sebazáchovy. Áno, chcel som doňho patriť, chcel som ho zdieľať s tými ľuďmi a robil som všetko, čo bolo v mojich schopnostiach a silách, aby to tak bolo.

Na tom bolo hrozné to, že komunistický režim akékoľvek vybočenie z pravidiel, ktoré ustanovil, pokladal za protištátnu činnosť a ľudí, ktorí sa jej „dopúšťali“, nemilosrdne diskriminoval, prenasledoval, kriminalizoval...

My sme sa svojou nezávislosťou v kultúre, pôsobením mimo režimu neusilovali o štátny prevrat. Áno, túžili sme po zmene, no nič násilné sme nepodnikali. Pre nás to, čo sme robili, bola normálna literatúra, normálne výtvarné umenie, normálna hudba, jedným slovom normálna kultúra.

No pre režim nenormálna.

Ale to vypovedalo o režime, nie o nás. Totalitná moc je v tomto zmysle vždy strašne hlúpa. Strašne ju štve, ak nemá všetko a všetkých pod kontrolou. Preto bola v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch taká zúrivá a represívna. Ak nemohla proti nezávislej kultúre zasiahnuť priamo, lebo na to nemala oporu v zákone, tak kriminalizovala jeho tvorcov inak – vymyslela si a zinscenovala nejakú ich trestnú činnosť: príživníctvo, ohrozovanie mravnosti, porušovanie dopravných predpisov... A, paradoxne, kriminalizovaním nezávislú a alternatívnu kultúru nesmierne zvýznamňovala, zatraktívňovala. My sme napokon robili len to, čo nám zaručovala vtedajšia socialistická ústava z roku 1960. Môžem to odcitovať?

Samozrejme.

Druhá hlava – Práva a povinnosti občanov. Článok 28, odsek 1: „V súlade so záujmami pracujúceho ľudu je všetkým občanom zaručená sloboda prejavu vo všetkých oblastiach života spoločnosti, najmä tiež sloboda slova a tlače.“

Moc pri represiách využívala najmä tú vágnu formuláciu „v súlade so záujmami pracujúceho ľudu“.

Mohla si naorganizovať tisíce protestov „pracujúceho ľudu“ proti nezávislej kultúre, vždy to bola len lož a faloš. A hrubo porušovala aj základné medzinárodné dokumenty – Všeobecnú deklaráciu ľudských práv a helsinský Záverečný akt Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe z roku 1975. Ako protest proti tomu vznikla Charta 77. Vtedy sa štát už naozaj zľakol a pritvrdil.

Vedel som, že normalizacný režim vyhnal nemálo vedcov, umelcov, publicistov z oficiálnej kultúry, najmä tých, ktorí sa usilovali v šesťdesiatych rokoch zdemokratizovať socializmus, neprijali okupáciu, odmietli sa pokajať... Ale nevedel som, že do nezávislého kultúrneho prostredia celkom prirodzene vstupovali mladí ľudia. Že neboli do nej zahnaní, ale v nej sa takpovediac narodili.

Mňa nikto odnikiaľ nevyhodil. Mne nikto nič nezakázal. A tak to cítili aj moji priatelia, generační druhovia – Vlado Archleb, Igor Kalný, Tomáš Petrivý... Už som to povedal, nechceli sme robiť to, k čomu režim nútil umelcov, slobodne sme si robili svoje, vedeli sme, že režimu sa nepáči to, čo robíme, a najmä to, že to vôbec robíme, ale nám to bolo fuk. Hovorí sa tomu aj underground, ale ani to nie je celkom presný pojem.

Ale vedeli ste, že z toho môžete mať problémy, nie?

Aj to som už povedal: tie problémy sme nevyrábali my, ale oni. Navyše nás nemali ani odkiaľ vyhodiť, lebo napospol sme pracovali ako robotníci. Kam by asi tak vyhodili nočného strážnika alebo kuriča v kotolni? A nemali nám ani čo zobrať. Nás režim nemohol skorumpovať, lebo my sme sa o verejné pôsobenie v kultúre neuchádzali a v našom slovníku sa nevyskytovalo slovo honorár. Skorumpovali len tých, čo dostali po roku 1968 po prstoch a počas celej normalizácie sa usilovali o návrat, urobili sebakritiky, doprosovali sa legality.

....

Spomenieš si na nejakú knihu, ktorá ťa v tom čase zaujala?

Tešil som sa z každej Slobodovej, Dušekovej, Mitanovej knihy. Spomínam si, s akou chuťou som čítal Johanidesove Nepriznané vrany, ktoré vyšli po jeho dvanásťročnej nedobrovoľnej odmlke. Spomínam si, ako mi Miloš Žiak priniesol svoju prvú básnickú zbierku Oheň až požiar a rukou mi do nej vpísal verše, ktoré mu vyškrtli. Chvalabohu, je to za nami.

......................

Za tých vyše dvadsaťpäť rokov, čo vydavateľstvo F.R. & G. existuje, si vydal asi stošesťdesiat kníh, takmer napospol pôvodnú literatúru, prekladov len asi dvadsať. Aká je tvoja vydavateľská koncepcia?

Jednoduchá: spojenie mojich dlhoročných priateľov a ich dobrých kníh. Ostal mi okruh ľudí, ktorých som vydával v samizdate, a pribudlo niekoľko nových. Napríklad Alta Vášová, Janko Litvák, Janko Púček vydávajú len vo F. R. & G. A nesmiem zabudnúť na môjho najbližšieho spolupracovníka Karola Chmela, básnika a prekladateľa. Prekladá z poľštiny a južnoslovanských jazykov a ponúka mi vynikajúcich autorov. Niektorí vyšli prvý raz v slovenčine práve u nás – Poliak Adam Zagajewski, Srbi David Albahari a Svetislav Basara, Slovinci Andrej Blatnik a Aleš Debeljak...

Prečo tí „tvoji“ autori radi vydávajú u teba?

Nedá sa to presne zadefinovať. Povedzme, že je to vzťah, priateľstvo, vzájomná dôvera...

Uplatňuješ pri vydávaní Fragmentu a pôvodnej tvorby aj svoj osobný vkus?

Áno, aj. Nie ako autor, ale ako redaktor a čitateľ. Nekádrujem, ale vyberám si. Z povahy Fragmentu mnohí autori sami vycítia, že k nám nepasujú, a tak nás ani neoslovujú. Som im za to povďačný. Dobrý časopis musí byť výberový, tak to bolo aj v šesťdesiatych rokoch, spomeň si na Hosta do domu, na Tvár...

Ako sa staviaš k rukopisom neznámych autorov?

Spravidla ich posielam Karolovi Chmelovi. Na jeho vkus a poznanie sa stopercentne spolieham. Odpíše: „Prečítal som prvé dve strany. Nie.“ Alebo: „Prečítal som tri básne. Nie.“

Je to spravodlivé?

Je. Keď sú prvé tri básne zbierky zlé, piata ani desiata nebude geniálna.

Zvykneš s autormi pracovať na ich rukopisoch?

Určite do nich nezasahujem. Redigujeme ich. Pracuje pre nás skúsená redaktorka Iva Kadlečíková, rediguje aj Karol Chmel. No aj pri tom najpozornejšom redigovaní „chybička se vloudí“.

Redigovanie je dôležité, no malí vydavatelia sa sťažujú, že na redaktorov nemajú financie.

Ani my nemáme. Platíme skromne, ale platíme.

Z kníh, ktoré si vydal, si obzvlášť cením tie, ktoré by som charakterizoval rozhlasovým termínom ako fíčre. A z nich najmä niekoľko, týkajúcich sa básnickej skupiny Osamelí bežci. Čo ťa primälo venovať im toľkú pozornosť?

Poéziu Ivana Laučíka, Petra Repku a Ivana Štrpku poznám od svojich študentských čias, vždy mi boli blízki. Mal som pocit, že treba nejako zaujímavo sprítomniť históriu a peripetie Osamelých bežcov cez ich básne, ale najmä cez iné texty a dokumenty, ktoré boli roztrúsené po časopisoch. Vymyslel som si, že by som to urobil na spôsob dokumentárneho filmu, ktorého chrbtovou kosťou bude časová os. Tak vznikla kniha Pohybliví v pohyblivom. No veľa materiálu mi ostalo, objavili sa nové texty, skrátka, vyžiadalo si to ďalšiu knihu – Pohybliví nehoria. Potom sa mi dostali do rúk listy, ktoré si všetci traja písali dlhé roky. Fascinujúce sú najmä tie, ktoré písal Laučík – sú to jednoducho artefakty. Knihu Poker s kockami ladu som koncipoval tak, aby cez listy zaznel príbeh Osamelých bežcov.

....

Gennadij Ajgi, Daniil Charms, Velimir Chlebnikov, Vladimír Buric, Osip Mandelštam... Ruskí autori tvoria významnú časť tvojich prekladových titulov...

Mám rád ruskú literatúru. U nás sa označenie spisovatela ako svedomie národa zdiskreditovalo, no v Rusku tí najlepší ním vždy boli – Puškin, Gogoľ, dekabristi, Babeľ, Bulgakov, Pasternak, Brodskij, Dovlatov, Šalamov... Aj Ajgi a Mandelštam. To sú závažia na tej lepšej strane ruských váh.

Hoci vydávaš len niekoľko kníh ročne, všimol som si, že literárna kritika ich nezanedbáva.

Som vďačný za každú kritickú reflexiu. Hoci skutočná literárna kritika je dnes na okraji rovnako ako kvalitná umelecká literatúra. Médiá ju prakticky vytesnili, písanie o literatúre je dnes skôr marketingové. Niečo ešte stále robí Slovenský rozhlas. Ale kto by už sledoval recenzie o knihách, keď sa sotva čítajú dobré knihy?

Úryvky z rozhovoru Jána Štrassera s Olegom Pastierom a fotografia Petra Procházku sú z knihy Osem vytrvalých (LIC 2017)

Zobraziť diskusiu (0)