Olga Tokarczuk si dala za cieľ napísať jednoduchšiu a zrozumiteľnejšiu knihu, expresívnejšie povedané - chcela sa dostať do oka širšej čitateľskej verejnosti. V myšlienkovo dostupnom románe odkrýva morálne dilemy, s akými pracuje prostredníctvom ochranárskej postavy Jany Dušejkovej. Tá v sebe nesie gén špecifickej eko magiky. Bráni osudy zvierat, no nezanevrie ani na ľudí. Privyrába si ako pedagóg, správca chatových domov, vždy je blízko živému, aj keď sa ocitá na samote v lese.

Detektívka s citáciou z básne od Wiliama Blake-a (ktorý je často skloňovaný a jeho básne sú mysticky späté s príbehom), vnáša do archívu diela poľskej autorky trochu vzduchu (i keď ťažkého a hustnúceho). Dej má rýchly spád, postavy sú uchopiteľné, no napriek tomu majú v sebe kus akejsi hliny. Aj keď som čítal predchádzajúce texty od Olgy Tokarczuk, mal som pocit, že postavy sú ubolené z fyzickej práce. Evokujú roľníkov vracajúcich sa z poľa. Spisovateľka im kladie bremeno celého Poľska. Táto detektívka je však z trochu iného súdka. Nadčasovo absorbuje aktuálne témy, reaguje na alarmujúci stav prírody. Pátra po konkrétnych stopách ľudského správania. Ideovo naráža aj na film O tele a duši (2017) od maďarskej režisérky Ildikó Enyedi, ktorý vznikol o dosť neskôr. Živý tvor je podstatný, nezáleží na jeho rečovej alebo intelektuálnej výbave. Olga Tukarczuk neskĺza do asertívneho posolstva vegetariánky. Neobviňuje nás za stravovacie návyky. Ukazuje ľahostajnosť a potichu sa pýta, kam s ňou mienime zájsť? Nie je nevyhnutné odpovedať.

Hlavná hrdinka Janina symbolizuje jazyk bezmocných. Chce hájiť ich záujmy, stať sa ich mučeníčkou a trpieť spolu s nimi. Príroda sa jej za to odpláca sebe vlastným tichom a zabehnutými rituálmi, do ktorých nevidí každý, a teda môžu vyvolávať strach. V nej vyvolávajú pokoj a poriadok. Vraždy tu bizarným spôsobom chladne splývajú s neskrotným okolím a rytmom prírody. O to viac sú nevyspytateľné.

Zobraziť diskusiu (0)