Začiatkom októbra sa na palestínsko-izraelských hraniciach opätovne rozhorel konflikt, ktorý nikdy úplne nespal, ale svet naň na chvíľu mohol zabudnúť. A urobil to rád. Siedmeho októbra si však musel opäť spomenúť. Svetové médiá a sociálne siete vzplanuli podobnou silou ako samotný konflikt – zaplnili sa názormi, pripomínaním histórie, obviňovaním a súdením.

Zbierka poviedok sa (na Slovensku) narodila do konfliktu, o ktorom v čase plánovania jej vydania nikto nechyroval, no o ktorom ona sama hovorí s neuveriteľnou hĺbkou, múdrosťou a empatiou. Friedlander v príbehoch načrtáva obraz väzieb a vzťahov, rozdielov a priepastí medzi Izraelčanmi a Palestínčanmi. Zároveň však, na rozdiel od stránok novín a časopisov, kniha prináša čitateľom literárny pôžitok zo slov, z obrazov, zo štylistiky a z jazyka. A pohľad hlboký, nie povrchný.

Dá sa na základe tejto knihy pochopiť, o čo v izraelsko-palestínskom konflikte vlastne ide? To asi nie. Možno to nie je možné pochopiť vôbec. Čo však v knihe nájdete určite, to je snaha o uchopenie podstaty, o poodhalenie súvislostí, ktoré sa odohrávajú v každodennom živote na pozadí reportáží televíznych správ.

O knihe, Blízkom východe, o živote a písaní hovorí Omer Friedlander v rozhovore pre medziknihami.sk.

Vaša kniha je výborným pohľadom „do duše“ izraelsko-palestínskych vzťahov. Momentálne ich rozoberá celý svet, keď ste však knihu začali písať, na fronte bol pokoj. Od októbra 2023 to však znova neplatí. Zmenil sa váš pohľad na vlastné poviedky v kontexte diania?

Myslím si, že literatúra môže predstavovať zložitosť a nuansy, ktoré chýbajú vo väčšine diskurzov o izraelsko-palestínskom konflikte, prinajmenšom v takom, aký možno nájsť na sociálnych médiách. Dúfam, že som týmito príbehmi dal čitateľom skôr otázky na zamyslenie ako jednoznačné odpovede. V jednom rozhovore Etgar Keret spomenul bájku o hovoriacej rybe. Hovoriaca ryba nemôže hovoriť vo vode, ale nemôže žiť mimo vody. Jej vyjadrovanie je preto podľa neho „ťažká a smrteľne nebezpečná úloha“. Povedal, že spisovatelia sú ako hovoriace ryby. Jeho slová si vysvetľujem tak, že ako spisovateľ mám morálnu zodpovednosť. Touto zodpovednosťou však nie je presvedčiť čitateľa o argumente alebo politickom postoji, ale predstaviť svet v celej jeho nejednoznačnosti a zložitosti. Je to opak toho, čo sa deje na sociálnych sieťach. Písanie kníh a príbehov si vyžaduje čas, roky premýšľania a formovania slov, viet a myšlienok.

Foto: Jakub Kratochvíl

Postavy vo vašich poviedkach sa trápia na tisíc spôsobov, v jednom z rozhovorov ste povedali, že ich trápite náročky a rád. Prečo?

To je pravda, moje postavy sa nikdy nemajú dobre. A ak aj sú na chvíľu šťastné, nikdy netrvá dlho, kým ich podrazím. Robím to, lebo problémy, katastrofy a konflikty sú motorom príbehov. Spôsobujú, že sa veci dejú. Baví ma moje postavy trápiť osobnými, intímnymi, ale aj politickými či sociálnymi problémami. Kombinácia osobného s verejným a pôsobenie tohto mixu na postavy ma fascinuje.

Kniha Muž, ktorý predával vzduch v Svätej zemi svojím konceptom pripomína bájky, ktorým však chýba doslovné poučenie. Vyzerá to tak, že interpretáciu nechávate na čitateľa.

Dávnejšie som čítal kratučký text od Kafku, ktorý na mňa silno zapôsobil. Volá sa Malá bájka, a keďže je naozaj krátky, môžem ho tu odcitovať: „Ach,“ povedala myš, „svet je deň čo deň tesnejší. Najprv bol taký široký, že som mala strach, utekala som ďalej a bola som šťastná, že konečne vidím vpravo aj vľavo v diaľke steny, ale tie steny sa tak rýchlo zbiehajú, že už som v poslednej izbe a tam v kúte stojí pasca, do ktorej bežím.“ „Stačí, keď zmeníš smer,“ povedala mačka a zožrala ju.

V klasických bájkach od Ezopa alebo La Fontaina sa obvykle nachádza explicitné mravné či výchovné poučenie. Ale v Kafkovej Malej bájke nič také nie je. Bájka sa končí frázou „stačí zmeniť smer“ a vy si hovoríte, to by mohlo byť ono, to je to poučenie, ale nič z toho, myš zomiera v mačacej tlame.

V Tel Avive som vyrastal len päť minút od Spinozovej ulice, ktorú lemovali pokrútené staré figovníky a svetlé budovy postavené v štýle Bauhaus a ktorá v byte plnom mačiek dlhé roky ukrývala Kafkovu literárnu pozostalosť.*

Či je to tým, že sa nad mojou štvrťou vznášal Kafkov duch, alebo nie, jeho dielo moje písanie veľmi ovplyvnilo, najmä jeho dômyselné miešanie humoru a tragédie.

Vyrastali ste v Izraeli, ktorý v Európe vnímame často ako nebezpečnú krajinu sužovanú neustálymi konfliktmi. Ako sa v Izraeli žije?

V Izraeli môže byť každodenný život niekedy naozaj surreálny. Napríklad, každý zabudnutý batoh vo verejnom priestore je potenciálna bomba. Ako dieťa som sa z času na čas zasníval, a tak nikoho neprekvapilo, že som jedného dňa nechal školskú tašku na lavičke na autobusovej zastávke. Niekto ho nahlásil ako podozrivý predmet a bezpečnostné komando poslalo robota, aby ho zneškodnil. Keď som si spomenul, kde som ho nechal, a vrátil som sa na zastávku, bol preč. Na druhý deň som mal v škole skvelú výhovorku. Nemám domácu úlohu, pretože môj batoh vybuchol. To je izraelská verzia vety „moju domácu úlohu zjedol pes“.

Poviedka Miniaturista sa odohráva v utečeneckom tábore v roku 1950 a v jej centre stojí priateľstvo Adiny a Ester. Tento príbeh som vnímala ako akýsi literárny oblúk, ktorým sa vraciame na začiatok, do minulosti. Tam, kde ležia korene mnohých súčasných problémov Izraela.

Chcel som preskúmať tému minulosti, ktorá nie je v skutočnosti nikdy minulosťou. Špeciálne na Blízkom východe sú súčasné konflikty pevne prepletené s traumami minulosti. Platí to pre Miniaturistu a vlastne aj pre všetky ostatné poviedky v zbierke. Obe poviedky, ktoré rámcujú zbierku – Jaffské pomaranče na začiatku a Miniaturista na konci –, sa explicitne zaoberajú tým, ako minulosť ovplyvňuje prítomnosť a ako nás spomienky prenasledujú.

Obávam sa nostalgie a romantizovania minulosti. Svoje príbehy, ktoré riešia minulosť, nazývam „antinostalgické“. Nostalgia má okolo seba auru sentimentálnosti a ja som chcel tento oblak hmly rozptýliť.

Foto: Jakub Kratochvíl

Kniha Muž, ktorý predával vzduch v Svätej zemi je vaším debutom, ste teda „čerstvým“ spisovateľom. Aké to je?

Páči sa mi byť spisovateľom, ale je to v mnohom výzva. Najťažšie na tomto povolaní je asi vysoká miera neistoty v každodennom živote. Nielenže je neisté snažiť sa ako spisovateľ uživiť, ešte aj to samotné písanie je veľmi neistá činnosť. Začínate s prázdnou stránkou. Musíte vytvoriť svet a postavy, všetko z ničoho.

Ďalšou komplikáciou je, že je to veľmi osamelé povolanie, celé dni sedíte hodiny osamote. Preto si užívam učenie – môžem hovoriť o písaní so študentmi a stretávam nových ľudí.

V jednom staršom rozhovore ste spomenuli, že táto kniha vznikla mimo Izraela. Kde ste vtedy boli a ako vyzerala vaša práca na knihe? Mali ste vopred premyslený koncept?

Na mnohých príbehoch zo zbierky som začal pracovať, keď som žil v New Yorku a raz do týždňa som cestoval vlakom na Bostonskú univerzitu, kde som učil predmet kreatívne písanie. Keď vypukla pandémia, presťahoval som sa späť do Tel Avivu a tvrdo som pracoval na editovaní textov. Každý deň som trávil s knihou dlhé hodiny, a aby som nezaspal, pracoval som postojačky. Mnohí autori riešia tento konflikt medzi nehybnosťou a pohybom, introspektívou a pozornosťou k vonkajšiemu svetu. Postojačky píšem už dlho, teraz som si však pod stôl postavil bežecký pás a pri písaní pomaly kráčam. Mám pocit, že keď chodím, dokážem lepšie a plynulejšie premýšľať.

Pracujete na ďalšej knihe?

Áno, momentálne pracujem na románe s názvom Sklený golem. Nerád hovorím o písaní, kým nie je hotové, dokonca ani s blízkymi priateľmi. Rád si to nechávam pre seba, je to moje tajomstvo, ktoré si chránim. Páčilo sa mi, keď Amos Oz na otázku o svojej novej knihe odpovedal, že röntgenové lúče môžu poškodiť dieťa. Myslím, že najmä v ranom štádiu práce je najlepšie o nej nehovoriť. V procese objavovania sa môže zmeniť veľa vecí.

Môžem však povedať, že pracovať na románe je úplne iné ako pracovať na zbierke poviedok. Nie je to len o dĺžke textu, aj keď aj tá je, samozrejme, veľmi dôležitým faktorom. Základným rozdielom je to, ako sa román vyrovnáva s plynutím času a so zmenami. Poviedka je obvykle výsekom, chvíľou, zjavením. Nepokrýva veľa rokov a veľké časti životov svojich postáv. Existujú aj výnimky – práve som si opäť prečítal jednu zo svojich najobľúbenejších poviedok od Alice Munro s názvom Cez hory prišiel medveď. Munro je majsterka. Po prvej strane preskočí asi šesťdesiat rokov manželstva jedného páru a vhupne rovno do ich staroby. V tej poviedke to funguje úžasne.

* Omer Friedlander naráža na zaujímavý príbeh o Kafkovej pozostalosti. Kafka požiadal svojho priateľa, agenta a spisovateľa Maxa Broda, aby po jeho smrti všetky jeho písomnosti spálil. Ten však jeho prianie nesplnil, a keď utiekol z Európy do Palestíny, vzal Kafkovo dielo so sebou. Po jeho smrti Kafkove písomnosti dostala do opatery Brodova sekretárka (a pravdepodobne aj milenka) Ester Hoffe. Po jej smrti sa o ne starala jej dcéra Eva. Tá sa nikdy nevydala a žila na Spinozovej ulici v byte plnom mačiek až do svojej smrti (zomrela ako 85-ročná) v roku 2018. V roku 2016 prehrala súdny spor so štátom Izrael, ktorého predmetom bolo odovzdanie Brodovej (a teda aj Kafkovej) pozostalosti Izraelskej národnej knižnici. Viac sa dočítate v angličtine tu alebo v češtine tu.

Zdroj titulnej fotografie: https://www.omerfriedlander.com/, autor fotografie: Yam Traiber

Zobraziť diskusiu (0)