Dievča zo studenej fary

Dorothy, farárova dcéra, si čitateľa rýchlo získa. Jej otec v sutane sa už dávnejšie zmenil na veľké dieťa, ktorému záleží predovšetkým na presne podávaných raňajkách. Inak je nepraktický, voči dcére odťažitý a tvrdohlavý. Farnosť svätého Athelstana je biedna a ohrozovaná farárovou finančnou nezodpovednosťou. „Zrejme nikto, kto sa s farárom dokázal rozprávať dlhšie ako desať minút, by nemohol poprieť, že to je komplikovaný typ človeka.“

Na rannej bohoslužbe je okrem farárovej dcéry už iba slečna Mayfillová s éterickou vôňou kolínskej, naftalínu a džinu. Dorothy zachraňuje všetko. Okrem starostlivosti o otca navštevuje zbožné slečny, natiera im nohy alpou, rozváža farský časopis, chystá dobročinný bazár, rekvizity pre detské divadlo a zachraňuje otcove financie. To všetko bez nároku na dobré slovo a uznanie. Žije v chladnom svete, v ktorom niet radosti z viery ani optimistických vyhliadok.

Poctivo stráži svoju vieru a vnútornú čistotu, aby nebola nedajbože ohrozená sebectvom, nemravnými myšlienkami či nedostatkom veľkorysej lásky k zvyšku sveta. Jediným vyrušením, ktorému sa vlastne nebráni, je pán Warburton. Je od nej starší a nemá zábrany. Rád ju zvádza a provokuje otázkami i návrhmi. Je ťažké ho brať vážne, preto sa nebojí tráviť s ním raz za dlhší čas spoločný večer.

Veriť či neveriť?

Zlom v príbehu je radikálny. Dorothy s amnéziou sa preberá „z čierneho bezsenného spánku v akomsi čudnom polovedomí a s pocitom, akoby ju niekto ťahal cez obrovské priepasti, v ktorých sa postupne zažínalo svetlo.“

Netuší, ako sa ocitla v Londýne, otrhaná, bez peňazí a bývania. Zostal jej iba kultivovaný prejav, ktorým prekvapuje. Ešte nevie, že bulvár sa venuje farárovej dcére, ktorá – podľa klebiet – utiekla od nešťastného otca s milencom Warburtonom.

V tejto chvíli sa začína ukazovať Orwell, ako ho poznáme. Dorothy putuje celé dni s partiou chudákov za brigádou pri zbere chmeľu. Chudoba sa zjavuje v mnohorakých podobách – zdieraním za mizernú plácu, zúfalým bývaním, neustálym hladom a ponižujúcou biedou.

Dorothy sa postupne zotavuje a nakoniec je schopná adresovať otcovi-farárovi niekoľko vysvetľujúcich listov. Zdá sa, že ničomu z toho neverí.

Relatívne pohodlnejší život Dorothy ako učiteľky na súkromnej škole v jednej z chudobnejších londýnskych štvrtí je mizerný iným spôsobom. Despotická majiteľka školy jej nedovolí jesť, dýchať ani invenčne vylepšovať vyučovanie depresívnych dievčat. Najdôležitejšie je plniť priania nevzdelaných rodičov, ktorí sa obávajú vzdelanejších detí.

Dorothy sa dočká comebacku. Prichádza späť zmenená, vytriezvená a tvrdšia. „Veriť a neveriť je v zásade to isté za predpokladu, že človek robí to, čo je obvyklé, užitočné a prijateľné.“

Vo Farárovej dcére autor zvláštnym spôsobom používa vlastné životné skúsenosti. Orwell sa so svojím dielom veľmi nepriatelil – odmietal súhlas s ďalšími vydaniami Farárovej dcéry a priznal, že ho napísal zo zištných dôvodov. Nevadí…

Je pravda, že román pôsobí staromódne, ale to je súčasne aj jeho bonusom. Otvára otázku konfrontácie so životnými okolnosťami. Často sa vraciame späť, ale už nič nie je to isté, čo bolo včera. Vzbura je zložitou témou, ale najhoršie je prestať veriť v jej možnosť.

Amnézia je radikálnym spôsobom vymazania. Okrem nej sú iné, ktoré predpokladajú duševnú prácu a iné formy dozrievania.

George Orwell: Farárova dcéra

Preklad: Igor Otčenáš

Premedia, 2025

Zobraziť diskusiu (0)