Osamelosť ako životný program
Román nórskej prozaičky nie je ideologickým manifestom bezdetnosti. Predovšetkým je to príbeh súčasnej ženy s jej osobnou históriou, emóciami a vzťahmi.
Dieťa na tróne
Má tridsaťpäť rokov a nechce mať deti. Každodenne zažíva to, čo hádam každá žena v tomto veku. Kedy sa dočkáme? Kedy ma spravíš starou mamou? Alebo máte zdravotný problém – nechcete požiadať o pomoc odborníkov?
Hlavná postava príbehu (a súčasne jeho rozprávačka) žije už osem rokov s Philipom. Od prvej chvíle boli zajedno v tom, že deti mať nebudú. Teraz sa však v ňom čosi zlomilo a začína cítiť túžbu byť otcom. Rozdielne očakávania postavili medzi nimi najprv neviditeľnú a potom už úplne zreteľnú bariéru znemožňujúcu ich spoločný život.
Ona má vo veci jasno: „Dává smysl, že se rozrůstame, že žijeme sami, smysl nedává. Čekám, že budu chtít totéž co vy ostatní. Jenže já nechci. Nejsem ničí máma a netoužím sa ničí mámou stát. Ode dne, kdy jsem se narodila, až do dne, kdy umřu, budu žít sama se sebou, to mi stačí.“
Neustále sa s rodičovstvom konfrontuje. Pri vianočnej oslave je rodičovský dom plný detí. Jej najlepšia priateľka je práve tehotná a čaká na výnimočnú chvíľu, keď sa stane matkou. Tehotenstvo je najdôležitejšou témou, a tak sa staré priateľstvo dostáva do úzadia. Keď sa kamarátke narodí malá Ella, ovládne všetky pozície, ktoré doteraz patrili priateľom, známym či iným príbuzným.
Eviduje aj iné podoby vzťahov. Spolu s matkou cestujú za starými rodičmi, ktorí sa už dávnejšie odsťahovali do Španielska. Majú sa tam výborne, všetkými naokolo sú obľúbení. Akurát si takmer ani nevšimnú návštevu dcéry a vnučky z ďalekého Osla.
Môj pohár je plný až po okraj
Deti v jej blízkosti plačú aj sú rozkošné. Hnevajú a súčasne sa im všetci okolo venujú. Vo svojich pôvabných detských tvárach nesú otázky o budúcnosti. Ako budú žiť? Čomu dajú prednosť? Kým budú ľúbení a kto ich bude nenávidieť?
Rodičom sa po narodení detí úplne mení život. Majú nové priority, prichádzajú o voľný čas a slobodu. S dojatím zisťujú, že až teraz pochopili, o čo naozaj ide. Sú večne unavení a súčasne šťastní.
Dobrovoľne bezdetné ženy nie sú hrdinkami v bežnom živote ani v literatúre. Nakoniec ich nie je veľa. Sú obviňované z nekonečného egoizmu a pohodlnosti. Vraj odmietajú svoje životné poslanie. Bránia sa novému životu a predznamenávajú krízu hodnôt.
Linn Strømsborg v jednom z rozhovorov priznáva prekvapenie z ohlasu, ktorý jej próza vyvolala napríklad v Poľsku a Maďarsku. V jej vlasti už takmer nikto nie je šokovaný radikálnou rozmanitosťou životných štýlov. Inde sa aj rozhodnutie žiť bez detí mení na politickú záležitosť.
Autorka sa nepoddala bojovej nálade. Nepotrebuje nasrdeným spôsobom obhajovať možnosť voľby. Píše vľúdne o bežných veciach. Je veľkorysá k ľudským potrebám a emóciám v celej šírke ich spektra. Spolu s hlavnou hrdinkou vie jedno: „Pořád se něco děje, v mé hlavě, v mém srdci i v mém těle, a to mi stačí. Můj pohár je plný až po okraj a nic mi nechybí.“
Linn Strømsborg: Nikdy, nikdy, nikdy
Preklad: Jitka Jindřišková
Vyšehrad, 2025