„Vlasta Třešňák je pořád ten, kterému se v mém okolí říká s respektem Pán. Právě proto, že si na pána nikdy nehrál. Jeho písničky jsou se mnou od gymplu. Podle jedné z nich jsme dokonce se spolužačkou "vyčůrávali žlutě naše monogramy do sněhu". Určitá vnitřní křehkost textů i podání se mě u těch, na tajno nahraných a x-krát přehrávaných pásků, zcela konkrétně dotýkala tehdy za bolševika ... a dotýká dodnes,“ napísal o Třešňákovi pred piatimi rokmi Tomáš Weiss v magazíne OKO Kosmasu.

Vlastimil Třešňák ako hudobník začal vystupovať od druhej polovice 60. rokov a bol členom voľného združenia pesničkárov Šafrán. V 70. rokoch sa postupne stále viac dostával „do krížku“ so štátnou mocou, bol jedným z prvých signatárov Charty 77. V r. 1982 ho komunisti a ŠtB donútili odísť do exilu. Po páde komunizmu sa v r. 1995 vrátil do Prahy, kde žije, ako sám s úsmevom i trpkosťou hovorí, ako „cudzinec s povolením k pobytu“.

Keď som si predvčerom uvedomil Vlastovo životné jubileum, 70. narodeniny, zalovil som ihneď v Spotify a pustil si jeho legendárny prvý album Zeměměřič. Z hlbokých zákutí mysle sa mi pritom vynárali spomienky na stretnutia, reálne i čitateľské, s týmto Pánom s veľkým P.

Spomienka prvá, júl 1977

V tom roku sa v amfiteátri v Pezinku uskutočnil druhý (a zároveň posledný) ročník Koncertu mladosti. Koncerty v lete roku 1976 a 1977 boli prvé a vďaka komunistom aj na dlhý čas posledné letné hudobné festivaly v Československu. Ten druhý z nich, 9. júla 1977, sa mi pošťastilo zažiť. Vystúpili tam napr. Emil Viklický a Luboš Andršt, Gabo Jonáš, Marián Varga, Vladimír Merta, Vladimír Mišík, Jan Hrubý, Dáša Voňková i Zuzana Homolová a iní. Bol to zároveň posledný verejný koncert Jaroslava Hutku pred odchodom do nútenej emigrácie a pravdepodobne aj jeden z posledných koncertov Vlastu Třešňáka. Čo všetko tam odznelo, si už dnes nedokážem vybaviť, navždy však kdesi vo mne ostala vypálená Třešňákova Madam Praha.

Tu je jej prevedenie na festivale vo Wroclawi v r. 1989:

Spomienka druhá, zima 1995

Od čias Prvej republiky vždy v decembri uverejňujú Lidové noviny výsledky ankety o najlepšiu knihu uplynulého roka. V roku 1995 v nej suverénne zvíťazil román Vlastimila Třešňáka Klíč je pod rohožkou (vyd. TORST). Myslím, že som si knihu vzápätí išiel kúpiť do Artfora – a pripravila mi jeden z najsilnejších životných čitateľských zážitkov.

Takmer päťstostranový román je – spoločne so Sestrou Jáchyma Topola – pre mňa zatiaľ najlepším umeleckým spracovaním obdobia normalizácie od roku 1968 až po „nežný“ november 1989. Hrdinom je pán Prag, spisovateľovo alter ego, a román vtipne, často sarkasticky a často s horkosťou, zachytáva jeho detstvo, mladosť, rok 68, marazmus normalizácie, Pragovu/Třešňákovu vynútenú emigráciu, pretĺkanie sa po západnom svete a nakoniec aj dezilúziu z toho, ako sa všetko poskladalo po roku 1989. Je to kniha vášnivá, kde každý riadok je podpísaný vlastnou krvou, prežitkom Třešňákovho vlastného života.

Pán Prag vystupuje aj v ďalšom silnom, no útlejšom románe To nejdůležitější o panu Moritzovi, ktorý vyšiel ešte v r. 1989 v exilovom kolínskom vydavateľstve Index; v r. 1991 ho vydali Lidové noviny.

Třešňák je autorom aj ďalších poviedok a románov (Jak to vidím já; Babylon; Bermudský trojúhelník; …a ostružinou pobíd´ koně; U jídla se nemluví; Evangelium a ostružina; Domácí hosté; Melouch; The vole - hraboš hrdina). V dvoch vydaniach publikoval svoje piesňové texty (Plonková sedmička). V roku 2007 vyšiel jeho bilančný rozhovor To je hezký, ne? s Ondřejom Bezrom.

Spomienka tretia, jeseň 2005

V tom roku boli hosťami veľtrhu Bibliotéka viacerí českí spisovatelia. Do bratislavského Artfora zavítal Vlasta Třešňák, predstavil sa nám tam aj ako maliar (vydal o.i. dve výtvarné monografie Adam & Söhne, 49+1), porozprával niekoľko zábavných (a občas mrazivých) historiek zo života a zahral zopár svojich starších i nových piesní. Kúpil som si tam aj jeho najnovší album Inventura a nechal si ho podpísať.

Z tohto stretnutia mi najviac v pamäti utkvel smutný pohľad v jeho očiach, pohasnutý jas. Bolo zrejmé, že si život vo vlasti, ktorá sa vyslobodila spod komunistického jarma, predstavoval o dosť inak…

Spomienka štvrtá, zima 2010 (cirka)

Počas jednej zo služobných ciest do Prahy, pravdepodobne začiatkom zimy 2010, som sa po skončení pracovného programu túlal v okolí Staromestského námestia. V uličke za radnicou som nazrel do jedného antikvariátu. Keď som z neho vyšiel, takmer som vrazil do Vlastu Třešňáka. Stál na rohu ulice, zamyslený, v pomerne tenkom saku; vyzeral trochu uzimený. Kúsok som poodišiel, chvíľku som váhal a naberal odvahu: Čo keby som ho oslovil, spomenul knihy, ktoré som od neho prečítal (takmer všetky), pripomenul zážitok z dávneho koncertu v Pezinku, pochválil kazety a cédéčka, ktoré som si vypočul, a skúsil s ním aspoň trochu „poklábosiť“?

Keď som už-už takmer prekonal vrodený ostych a poobzeral sa po Panu Pragovi, bol preč. A mohli sme pritom tak príjemne posedieť pri vychladenom pivku!

Štefan Olejník
(Ilustračné obrázky: Wikipedia, FB stránka Narozeniny slavných, výrez z fotografie J. Štrbu z Koncertu mladosti v Pezinku, Databazeknih.cz, ŠO.)

Zobraziť diskusiu (0)