Manželia Bovaryoví to od začiatku nemajú dva razy ľahké. Charles, nemastný-neslaný vidiecky doktor, už jednu ženu navždy stratil. Neveľmi priebojný, ani vyložene mladý, ani úplne starý, nakoniec natrafí na krásavicu Emmu. Z prudkého vzplanutia citov je čoskoro sobáš a láskavý doktor tak znovu nájde objekt oddaného zbožňovania.

S jeho milovaným náprotivkom je to však podstatne horšie. Emmine city čoskoro berú za svoje. Z manželovej vrúcnej lásky nie je schopná vnímať nič. Vidí ho len ako neschopného, nudného patróna, ktorým je radno iba pohŕdať. Veľa na tom nezmení ani ich presídlenie do nového Bovaryho pôsobiska, ani maličká dcérka Berthe. Kríza sa naďalej prehlbuje, doktorova dobrotivosť nemá v moci zaceliť narastajúcu manželskú priepasť. Stále nešťastnejšia Emma začne hľadať uspokojenie v náručí iných milencov. Vyzerá to tak, že nedobrý koniec je neodvratný.

Flaubert v románe realisticky zhmotnil niekoľko večných ľudských typov, ktorým dominuje práve ústredná dvojica. Z Emmy sa stal symbol vrtošivej, nespokojnej ženy, ktorej sebadeštruktívny rozmar ťahá ku dnu i všetkých v jej najbližšom okolí. Charles Bovary je zas doslova vzorom trpiteľského dobráka, čo v duchu svojej nehynúcej lásky k žene pokorne prijíma svoj tragický osud. A sú tu výborne zachytené i ďalšie rázovité postavičky. Napospol vidiecko-malomeštiacke nátury zásadne strkajúce nos vždy len do cudzieho života.

Flaubert pritom na ich zobrazenie zase až toľko priestoru nepotrebuje. Používa jednoduché, britké, veľmi trefné ťahy. Presne vybrúsené vety a jasné pozorovateľské oko mieriace priamo k podstate, toto mu úplne stačí. Zhruba z takto navonok skromného množstva základných atribútov je vystavané Flaubertovo panoptikum ľudí úzko spätých so svojimi charakteristickými malými svetmi. Každý tu jednoducho vidí susedovi až do taniera. Tak to už býva, niektoré veci sa zrejme naozaj nikdy nezmenia.

Rozprávanie sa zavše nesie v úsmevnom duchu, je v ňom pomerne veľa z veselohry. Komediálnejšie poňaté prvky nepostrádajú správny svieži švih a ľahkú, nadýchanú nôtu. Flaubert však disponuje výborným citom pre mieru. V príhodne načasovaných momentoch preladí na vážne nálady, ktoré postupne gradujú až k dramatickému finále.

Funkčným spôsobom tak lavíruje na pomedzí hneď niekoľkých žánrov, komédiou počnúc a psychologickou drámou končiac. Výborne mu pri tom sekundujú skvele zakomponované opisy rurálneho či malomestského prostredia so svojimi priam erbovými znakmi. I vďaka nim to všetko spolu krásne hrá, výsledkom čoho je stále atraktívny, čitateľsky prístupný (nie však banálny), brilantne vypointovaný klasický text. Bol som sám prekvapený, koľko hĺbky sa skrýva pod tým oparom zdanlivej všednosti.

Skutočne, zariaď si život, ako uznáš za vhodné, ale v prvom rade buď rá(a)d(a) za to, čo máš. Nad pomery príliš nevyskakuj, lebo tie strmhlavé pády z výšin vzdušných zámkov na holú zem bývajú katastrofálne. A veru, Flaubertov najpopulárnejší opus má k tomu veľa čo povedať i dnes.

Gustave Flaubert: Pani Bovaryová

Vydal: Slovart 2019 (edícia Svetová klasika)

Preklad: Soňa Hollá

384 strán

Zobraziť diskusiu (0)