Myslím, že malý záujem médií o jeho storočnicu by Salingera pravdepodobne potešil. Bol známy ako autor utiahnutý, označujú ho, spolu s Thomasom Pynchonom, za „najsamotárskejšieho“ amerického spisovateľa. Po obrovskom úspechu románu Kto chytá v žite v polovici minulého storočia sa vytratil zo svetiel rámp aj „tlakového hrnca“ New Yorku do chatky v Cornishi v štáte New Hampshire, vyhýbal sa novinárom aj väčšine susedov, úzkostlivo si chránil súkromie a posledný rozhovor médiám poskytol v roku 1980.

Je až zarážajúce, aká malá je kôpka knižiek spisovateľa tak známeho a ospevovaného. Po útlom románe Kto chytá v žite, ktorý vyšiel v r. 1951, vydal zbierku Deväť poviedok (1953), o osem rokov súbor Franny a Zooey (1961; poviedka Franny vyšla v časopise New Yorker v r. 1955, novela Zooey v r. 1957) a v r. 1963 súbor Do výšok zdvíhajte krov, tesári a Seymour: Úvod (prvú novelu uverejnil New Yorker samostatne už v r. 1955, druhú v r. 1959). Posledným rozsiahlejším dielom, ktoré vyšlo za Salingerovho života, bola novela Hapworth 16, 1924, ktorá zaplnila takmer celé číslo časopisu New Yorker z 19. júna 1965. (Pokus vydať túto novelu knižne stroskotal v 90. rokoch na predčasnej medializácii, pozri tu.)

Prečítať si takmer celé Salingerovo dostupné dielo (dokonca aj v slovenčine, s výnimkou Hapworthu) tak zaberie len zopár večerov. Jeho väčšia časť sa krúti okolo dvoch skupiniek súrodencov – štvorice Caulfieldovcov, ktorej dominuje Holden, ústredná postava románu Kto chytá v žite, a sedmičky mimoriadne nadaných Glassovcov: najstaršieho Seymoura, Buddyho, dievčaťa Boo Boo, dvojčiat Walta a Wakera, a najmladších, budúceho herca Zooeya a herečky Franny. Ťažiskom je najgeniálnejší a najnevyrovnanejší z nich, Seymour. Príbeh Glassovcov pritom Salinger vyskladal ako mozaiku: zbierka Deväť poviedok obsahuje Deň ako stvorený pre banánové rybky, ktorý vrcholí samovraždou Seymoura vo veku 31 rokov, a poviedku V loďke, pôsobivú momentku o Boo Boo a jej citlivom synovi; Franny a Zooey sa sústreďuje na najmladších členov glassovskej rodiny; v novele Do výšok zdvíhajte krov, tesári zas Buddy, Salingerovo alter ego, rozpráva bizarný príbeh Seymourovej svadby, zatiaľ čo novela Seymour: Úvod je vtipným Buddyho chválospevom na obdivovaného staršieho brata. Novelou Hapworth 16, 1924 začiera autor najhlbšie do minulosti – je to dlhočizný list sedemročného Seymoura rodičom a súrodencom z letného tábora pri jazere v štáte Maine. Zvyšné kamienky glassovskej (a možno aj caulfieldovskej) mozaiky ostávajú nateraz zakliate v trezore správcov Salingerovej pozostalosti; podľa autorovho závetu sa môžu nevydané rukopisy zverejniť najskôr päťdesiat rokov po jeho smrti.

Román Kto chytá v žite, kultová kniha miliónov pubertiakov, sa mi dostal po prvýkrat do rúk nie v tínedžerskom veku, ale až niekedy okolo dvadsaťpäťky, v skvelom českom preklade Luby a Rudolfa Pellarovcov, ktorý vyšiel v r. 1979. O trochu neskôr, okolo r. 1981, som v kníhkupectve Poľského kultúrneho strediska natrafil na poľské vydania Franny i Zooey a Wyżej podnieście strop, cieśle i Seymour: wstęp. V tom čase som, vďaka niekoľkým pobytom v Krakove a istému tréningu, dokázal knihy prečítať aj v šťavnatej poľštine, no drobné nuansy príbehov mi určite došli až vďaka českému vydaniu z r. 1987, ktoré som si vystál v rade pred vtedajšou predajňou Českej knihy na Kamennom námestí (o preklad sa opäť postarali manželia Pellarovci).

Keď ma napadlo napísať tento príspevok, zamýšľal som ho ako akýsi „love letter“, vyznanie Salingerovi za knihy, ktoré ma kedysi mimoriadne oslovili a – dovolím si to povedať – aj ovplyvnili. Prečítal som si ich teraz nanovo. Sú diela, dojem z ktorých pri druhom, treťom, …, iks-tom čítaní akoby postupne vyprchával; pri iných ostávajú pocity podobné ako pri prvom, „panickom“ zoznámení. Tie Salingerove bez pochybností radím do druhej skupiny.

Mal by som sa pokúsiť vyjadriť vlastnými slovami, prečo to tak je, prečo príbehy Holdena Caulfielda, Seymoura Glassa a jeho súrodencov na mňa rovnako pôsobia aj dnes, po desiatkach rokov. Lámal som si nad tým hlavu, v hlave splietal vety a súvetia, z ktorých stále niečo neorganicky trčalo, ktoré zneli nejasne, exaltovane alebo falošne. Niektoré lásky sa vzpierajú slovnému vyjadreniu...

Od zúfalstva som sa nakoniec vydal blúdiť po internete a narazil som pritom na text, ktorý pôsobivosť Salingerových kníh uchopil alebo vysvetlil oveľa lepšie, ako by som to kedy dokázal sám. Namiesto vyznania teda z neho ponúkam aspoň niekoľko úryvkov.

O fenoméne Holdena Caulfielda, o tom, prečo román Kto chytá v žite dodnes nájdete v plecniakoch mnohých tínedžerov (predalo sa už vyše šesťdesiat miliónov výtlačkov!), prečo ho rodičia odporúčajú deťom a viaceré školy zaradili do odporúčaného čítania, píše literárny kritik a esejista Louis Menand:

„Svet je smutný, povedal raz Oscar Wilde. Na mysli mal Hamleta, postavu, ktorá podľa jeho názoru svet navykla na nový druh nešťastia, Weltschmerz – nešťastie z večného sklamania zo života takého, aký je. Či už ho vynašiel Shakespeare alebo nie, stal sa jedným z najnávykovejších literárnych pocitov. Čitatelia hltajú knihy s podobným obsahom. (...) Každá generácia sa pritom cíti sklamaná svojím spôsobom a vyžaduje si vlastnú literatúru nespokojnosti. Kto chytá v žite je pre mnohých Američanov, ktorí vyrastali v 50. rokoch minulého storočia, rýdzim extraktom tejto nálady. Holden Caulfield je ich kráľom smútku. Američania, ktorí vyrastali v neskorších dekádach, naďalej čítajú Salingerov román, ale majú svoje verzie jeho príbehu – Kto chytá v žite sa akoby neustále prepisuje. (...)

Vo všeobecnosti ľudia čítajú román Kto chytá v žite vo veku okolo štrnásť rokov, obyčajne preto, že im ho odporúčajú alebo strkajú do rúk iní ľudia – rodičia alebo učitelia, ktorí ho tiež čítali v štrnástke, keď im ho odporučil alebo strčil do rúk niekto iný. Inými slovami, kniha si získava nových čitateľov nie preto, že by ju decká znovu a znovu objavovali, ale preto, že dospelí, ktorí ju čítali ako deti, na ňu lákajú ďalšie deti. (...)

Deti zrejme akceptujú Kto chytá v žite preto, lebo v postave Holdena Caulfielda spoznávajú seba. Salinger akoby prepožičal hlas každému dospievajúcemu alebo prinajmenšom každému citlivému, inteligentnému, stredostavovskému adolescentovi, ktorý si myslí, ale neodváži sa nahlas povedať, že úspech je iba pretvárka a že úspešní ľudia sú falošní. Čítanie Holdenovho príbehu je literárnym ekvivalentom prvého pohľadu do zrkadla. To však je možno podcenením skutočnej originality tejto knihy. (...) Celá emocionálna ťarcha dospievania sa zakladá na tom, že vlastne v tom čase ani neviete, prečo sa cítite nešťastní, nahnevaní alebo vykorenení. Príťažlivosť, návykovosť románu Kto chytá v žite spočíva v tom, že vám poskytuje rácio takých pocitov. Napĺňa ich obsahom. (...)

Snaha, aby sa kniha raz stala odporúčaným čítaním stredoškolákov, bolo pravdepodobne tým posledným, na čo Salinger myslel, keď ju písal. Nesnažil sa odhaliť duchovnú prázdnotu kultúry konformnosti. Písal jednoducho príbeh chlapca, ktorému umrel braček. Holden ostatne nie je nešťastný preto, lebo sú ľudia falošní – ľudia sa mu zdajú falošní, lebo je nešťastný. (...) Jeho pocit, že nič nemá cenu, je normálnym pocitom ľudí, ktorým umrie niekto milovaný. Život sa začne javiť ako trápne priehľadný pokus donútiť ich zabudnúť na smrť. (...)

Keď ľudia strkajú knižku Kto chytá v žite do rúk svojim deťom, je to podobné, akoby im ukazovali starý album s fotkami: Aha, toto som ja. (...)

Či to už je alebo nie je iba sebaklam, ľudia mu podliehajú. Knihy tohto druhu vám poskytujú romantickú istotu, že kedysi, kdesi ste o čosi prišli a už to nezískate späť. Boli časy, keď ste sa krútili na kolotoči. A zdalo sa vám, že to potrvá večne.“

(L. Menand: Holden at Fifty, New Yorker z 1. októbra 2001, prel. Š.O.)

Holden Caulfield na jednom mieste románu Kto chytá v žite, keď píše o obľúbených knihách, hovorí:

„Co mně ale vážně nadchne, je kniha, kterou člověk dočte, načež by si přál, aby byl s autorem, co ji napsal, ohromnej kamarád a moh mu zatelefonovat, kdy se mu zachce. Ale to se člověku moc často nestane.“

Rád by som sa s J. D. Salingerom stretol alebo mu mohol aspoň zatelefonovať. Chcel by som mu položiť veľa otázok, ale ako prvé možno tieto:

„Prečo, vážený pán Salinger, milý J. D., ste odopreli čitateľom, ktorí si zamilovali Holdena Caulfielda a súrodencov Glassovcov, ďalšie kamienky z mozaiky ich osudov? Čo a prečo ste sa rozhodli zatajiť ich pred toľkými generáciámi čitateľov? Prečo, preboha, si ich budem smieť prečítať, len ak sa dožijem vyše sto rokov?!“

Predstavujem si, ako mu tieto a ďalšie otázky kladiem v telefóne, neskoro v noci kvôli časovému posunu. Rozhovor šibalsky uzavrie poslednými vetami z novely Seymour: Úvod:

„Just go to bed now. Quickly. Quickly and slowly.“ („A teď do postele! Rychle! Rychle, ale beze spěchu.“)

* * * * *

[Aktualizácia: Salingerovi priaznivci sa diel z jeho pozostalosti dočkajú možno skôr ako o 50 rokov. Ako prezradil jeho syn Matt Salinger v rozhovore v Guardiane 1. februára 2019, spolu so Salingerovou vdovou spracovávajú a pripravujú autorove rukopisy na uverejnenie “v príhodnom čase”, ale je to ťažká a zatiaľ nezavŕšená práca.]

Štefan Olejník

(Citáty zo Salingerových kníh preložili do češtiny Luba a Rudolf Pellarovci.
Ilustračné fotografie:
Salingerov portrét pre obálku časopisu TIME z r. 1961 - Wikipedia;
koláž "storočnicových" vydaní Salingerových kníh - web magazínu Vulture;
koláž "screenshotov" pôvodných vydaní poviedok/noviel v časopise New Yorker - Š.O.)

Zobraziť diskusiu (0)