Barbara Ďurčová
19.3.2018

Pár slov k novému slovenskému prekladu Borgesových Fikcií

Prekladateľka Barbara Ďurčová píše o novom preklade poviedok Jorge Luis Borgesa, ktoré vychádzajú vo vydavateľstve Artforum po prvýkrát slovensky v ucelenom vydaní pod názvom Fikcie. Prečítajte si, ako Barbara Ďurčová k tomuto komplikovanému textu pristupovala, ako sa vysporiadala so zvláštnosťami Borgesovej poetiky.

Argentínčan Jorge Luis Borges je na Slovensku jedným z najznámejších a najprekladanejších hispanoamerických autorov. Z politických dôvodov však preklady jeho textov počas minulého režimu vychádzali hlavne časopisecky, neraz nepodpísané alebo označené iniciálami či pseudonymom prekladateľa. Poviedky z najznámejšej Borgesovej zbierky Ficciones (1944), ktoré autora preslávili po celom svete, prvýkrát vyšli knižne v slovenčine až v roku 2000 v rámci výberu Rozhovory mŕtvych v preklade Vladimíra Olerínyho.

Nový preklad vznikol s úmyslom ponúknuť slovenským čitateľom ucelenú zbierku Fikcie v takej podobe, v akej ju Borges naposledy autorizoval, so všetkými poviedkami a paratextami, ktoré boli pôvodne jej súčasťou. Predovšetkým sme sa však usilovali dôsledne rešpektovať Borgesovu poetiku: špecifické naratívne postupy, efektívny štýl, typické výrazové prostriedky, symboly a motívy, ktoré sa podieľajú na kódovaní skrytých významov.

Jeden z najväčších znalcov autorovej tvorby Jaime Alazraki prirovnáva naratívnu prózu Jorgeho Luisa Borgesa k dômyselne zostrojenému organizmu. Všetky bunky v ňom majú jednoznačne určenú funkciu v tkanive štýlu, a ten sa zasa podieľa na efektívnom fungovaní jednotlivých orgánov – úrovní rozprávania.¹ Ako „genetický materiál“ na realizáciu tejto štylistickej a kompozičnej virtuozity slúži Borgesovi okruh obľúbených tém, ku ktorým sa vracia v celej tvorbe: téma nepochopiteľnosti a chaotickosti reality, téma času, téma sna a téma identity.

Borgesove poviedky sa zvyknú označovať za fantastické. Niektorí súčasní teoretici však uprednostňujú pre jeho tvorbu označenie „neofantasično“.² Je známe, že „tradičné fantastično“ 19. storočia bolo založené na konfrontácii prirodzeného a nadprirodzeného, ktorá mala čitateľom otriasť, vyvolať v ňom neistotu a pochybnosti. Neofantastická poviedka však tento protiklad zotiera. Nedochádza k stretu prirodzeného a nadprirodzeného, ale k ich prelínaniu.³ Neofantastická poviedka zobrazuje svet, ktorý považujeme za reálny, ako masku, čo zahaľuje inú, utajenú skutočnosť. Zatiaľ čo „tradičná“ fantastická poviedka má otriasť čitateľovou predstavou o svete, Borgesove texty nám neprestajne pripomínajú, že svet je pre človeka nepochopiteľný, a tak nám nezostáva nič iné ako si o ňom vytvárať predstavy a dohady. Neofantastický svet Borgesových poviedok je inšpirovaný schopenhauerovským subjektívnym idealizmom, podľa ktorého je skutočnosť to, čo za skutočné považujeme. V takom svete nie je nič nemožné a všetko sa v ňom môže zdať rovnako vierohodné alebo podivuhodné.

„Dvojvrstvovosť“ zobrazenia sveta sa v Borgesových poviedkach prejavuje tak, že prvá vrstva doslovného významu zahaľuje druhý, skrytý význam (alebo viacero paralelných skrytých významov). Doslovné čítanie príbehu často odporuje logickému mysleniu, je plné paradoxov, vyvoláva v čitateľovi dojem zvláštnosti, snovosti, fantastickosti. Nenápadne ho nabáda na pátranie po ďalších skrytých významoch. Návody na odhalenie týchto skrytých významov sú väčšinou sofistikovane zašifrované v spôsobe výstavby textu, v dômyselne umiestnených symboloch, alúziách a citátoch. Po odkrytí „tajného“ významu sa čitateľ dozvie, že za metaforu doslovného „fantastického“ príbehu Borges ukryl svoj pohľad na svet, kultúru, filozofiu, identitu a rozličné metafyzické problémy. Väčšina Borgesových naratívnych próz sa teda dá čítať jednak doslovne ako fantastický príbeh a jednak ako komplexná metafora.

Striedmy štýl Borgesových poviedok kontrastuje s komplexnosťou témy a naratívnej štruktúry. Poukázal na to aj Umberto Eco, keď v prednáške z roku 1997⁴ porovnal svojich dvoch obľúbených spisovateľov, Jamesa Joycea a J. L. Borgesa a tvrdil, že Borges, na rozdiel od Joycea, experimentoval s ideami, nie so slovami. Borgesov štýl málokedy na seba „púta pozornosť“, je však koncipovaný nanajvýš efektívne. Každé slovo má v stavbe rozprávania svoju presnú úlohu. Zhustenosť a eliptickosť vyjadrenia rozširuje možnosti interpretácie textu. Interpunkcia (charakteristická bodkočiarka) spomaľuje tempo rozprávania. Vetná skladba zasa pomáha vyniknúť ústredným myšlienkam. Napríklad odraz Borgesovej predstavy o vesmíre (a ľudskom živote) ako nepochopiteľnom, nekonečnom labyrinte sa na syntaktickej úrovni prejavuje uprednostňovaním priraďovacích súvetí pred podraďovacími, využívaním disparátnej enumerácie objektov a skutočností bez očividnej logickej súvislosti. Spomeňme napríklad absurdne nesúrodý zoznam „viditeľného diela“ Pierra Menarda v poviedke Pierre Menard, autor Quijota, zoznam diel Jaromíra Hladíka z poviedky Tajný zázrak, zoznam okolností, čo upevnili náklonnosť Juana Dahlmanna (z poviedky Juh) k jeho argentínskym predkom, či absurdný číselný systém Irenea Funesa z poviedky Funes a jeho pamäť: „Namiesto sedemtisíctrinásť hovoril (napríklad) Máximo Pérez; namiesto sedemtisícštrnásť železnica; ďalšie čísla boli Luis Melián Lafinur, Olimar, síra, kyjak, veľryba, plyn, piecka, Napoleon, Agustín de Vedia.“

Usporiadanie a výber lexikálnych prostriedkov odzrkadľujú Borgesovu umeleckú víziu sveta. V poézii aj v próze uňho nachádzame časté opakovanie symbolov labyrintu, knižnice, knihy, sna, hodín či zrkadla. Dôležitú funkciu majú v Borgesových textoch i špecifické adjektíva, ktoré upriamujú pozornosť na centrum autorovho záujmu. Napríklad spomínaná téma chaotickosti, nezrozumiteľnosti a neopísateľnosti vesmíru a reality sa odráža v opakovanom použití adjektív ako intrincado (zložitý), enigmático (záhadný), indescifrable (nerozlúštiteľný), caótico (chaotický), confuso (mätúci), perplejo (zmätený), infinito a interminable (nekonečný), inconcebible (nepredstaviteľný), inalcanzable (nepostihnuteľný), inaccesible (neprístupný), vertiginoso (závratný), enorme (obrovský), vasto (rozľahlý), remoto (vzdialený), secreto (tajný), invisible (neviditeľný), indeterminado (neurčený), imaginario (imaginárny), misterioso (tajomný) atď.

Pozoruhodný je aj Borgesov spôsob využívania metonymických adjektív⁵, ktoré umožňujú jedným slovom vyjadriť, ako vec na postavu pôsobí, bez ďalšieho zdĺhavého opisu pocitov, ktorý by spomaľoval tempo rozprávania. Ako príklad môžeme spomenúť spojenia un mapa vertiginoso (závratná mapa) či trémulas vísperas (roztrasený predvečer) z poviedky Tajný zázrak alebo spojenie perplejos corredores (mätúce chodby) z poviedky Tvar meča. Slovenčina nie vždy umožňuje tieto zámerne neobvyklé spojenia nahradiť ekvivalentne markantným, no zároveň zrozumiteľným a esteticky pôsobivým výrazom. Mnohokrát sme preto čelili dileme, či zachovať v preklade metonymické adjektívum typické pre autorov štýl aj za cenu narušenia plynulosti textu. Napokon sa nám však vo väčšine prípadov azda podarilo nájsť takú podobu adjektíva, ktoré je v cieľovom texte zrozumiteľným štylistickým ozvláštnením.

Veľmi častým prostriedkom v Borgesových textoch je litotes, v ktorom sa odráža autorovo originálne, nepriamočiare uvažovanie. Napríklad v poviedke Tajný zázrak: „Niet človeka, ktorý by nebol dôverčivý voči informáciám mimo svojho odboru,“ alebo „Žiaľ, argumenty, ktoré dokazujú túto chybu, nie sú o nič menej chybné...“ Autor často túto figúru využíva aj na dosiahnutie ironického tónu. Preto sme sa viacnásobný zápor usilovali preniesť aj do prekladu vždy, keď to bolo únosné a nenarúšalo to zrozumiteľnosť textu. Podobne sme sa snažili rešpektovať koncíznosť, eliptickosť a rôzne ďalšie štylistické a syntaktické zvláštnosti ktoré sa v autorových textoch konštantne opakujú (použitie hypallagy, oxymoronu, juxtapozície, parataxy...).

Pre Borgesove texty je typické aj hojné využívanie priamych či nepriamych odkazov na literárne, filozofické a náboženské texty, alúzií na historické i fiktívne postavy a autobiografických či „autobibliografických“ informácií. Jorge Luis Borges bol mimoriadne sčítaný, mal pozoruhodnú pamäť a parafrázy či citáty rôznych autorov dokázal originálne kombinovať v nových súvislostiach. Využívanie intertextuality v jeho poviedkach prispieva k úspornosti vyjadrenia a zároveň umocňuje dojem rozvetvenosti textu, v ktorom čitateľ blúdi ako v labyrinte. Umberto Eco tvrdí, že Borges presiahol hranice intertextuality a anticipoval éru hypertextuality, v ktorej sa nielenže jedna kniha odvoláva na ďalšiu, ale možno v nej preniknúť zvnútra jednej knihy do ďalšej knihy.⁶ Odhalenie a pochopenie explicitných odkazov dnes vďaka internetu čitateľom Borgesových textov nespôsobuje väčšie komplikácie. Náročnejšie je dešifrovať skryté odkazy na literárne diela či osobnosti a udalosti argentínskej histórie, prípadne identifikovať mystifikačné referencie a citácie fiktívnych textov či autorov. Preto sme k prekladu pripojili aj niekoľko poznámok a vysvetliviek, ktoré čitateľom azda uľahčia orientáciu v Borgesovom literárnom svete.

Nový slovenský preklad ikonickej zbierky Fikcie je pozvaním k opätovnému a novému čítaniu nadčasových poviedok, ktoré môžeme objavovať donekonečna, zakaždým v nových súvislostiach. Veď ako naznačil sám Borges v poviedke Pierre Menard, autor Quijota, význam textu sa v čase a priestore nevyhnutne mení, hoci by bol preložený najpresnejšie, ako sa len dá. Dúfame, že noví aj staronoví slovenskí čitatelia budú tieto významy odhaľovať s rovnakým pôžitkom, ako keby texty čítali v pôvodnom znení.