Just because you wander in the desert, it does not mean there is a promised land.

Len zato, že blúdite púšťou, ešte nemusí existovať zasľúbená krajina.

[Paul Auster, The Invention of Solitude (Vynález samoty)]

Najnovší román Paula Austera sa začína zábavnou historkou:

„Podľa rodinnej legendy vyšiel Fergusonov starý otec peši z rodného Minska so sto rubľami zašitými do podšívky kabáta, prepravil sa cez Varšavu a Berlín na západ do Hamburgu, kúpil si lístok na loď Empress of China, ktorá za silných zimných búrok prekročila Atlantik a v prvý deň dvadsiateho storočia vplávala do newyorského prístavu. Pri čakaní na imigračného úradníka na Ellis Islande sa dal do reči s krajanom, ruským Židom. Ten mu poradil: Zabudni na meno Reznikov. S tým sa ti tu dobre nebude vodiť. Na nový život v Amerike potrebuješ americké meno, niečo s dobrým americkým cvengom. Keďže angličtina bola v roku 1900 pre Izáka Reznikova ešte cudzím jazykom, popýtal staršieho a skúsenejšieho rodáka o radu. Povedz im, že si Rockefeller, navrhol ten chlapík. Také meno nemôže uškodiť. Ubehla hodina, potom ďalšia a keď sa konečne devätnásťročný Reznikov posadil na výsluch pred imigračným úradníkom, už dávno zabudol meno, ktoré mu krajan poradil. Unavený prisťahovalec sa sklamane tresol po hlave a vyhŕkol v jidiš: Ikh hob fargessen (zabudol som)! A tak sa stalo, že Izák Reznikov svoj život v Amerike zahájil ako Ichabod Ferguson.“

Aj keď sa jedná o variáciu anekdoty, ktorou obveseľujú turistov sprievodcovia pri návšteve Ellis Islandu, má predsa niečo spoločné so životom Paula Benjamina Austera. Narodil sa v roku 1947 v stredostavovskej židovskej rodine v Newarku (New Jersey) a jeho starí rodičia mali poľské korene (aj Reznikovov/Fergusonov rodný Minsk v minulosti patril do Poľsko-litovskej únie). Vyrastal na predmestiach Newarku. Po strednej škole istý čas cestoval po Európe, navštívil Paríž i Joyceov Dublin, Taliansko a Španielsko, no stihol sa včas vrátiť do USA, aby sa zapísal na Kolumbijskú univerzitu v New Yorku. Univerzita bola v roku 1968 miestom študentských nepokojov, Auster sa na nich však aktívnejšie nezúčastnil, hoci neskôr našli odraz v jeho dielach. Šťastne ho minulo aj rukovanie do vietnamskej vojny. Na Kolumbijskej univerzite získal bakalársky a magisterský titul z anglického jazyka a komparatívnej literatúry.

Po skončení štúdia sa spolu so svojou budúcou manželkou, Lydiou Davisovou (dnes tiež úspešnou spisovateľkou), presťahoval v r. 1971 do Paríža. Zaľúbený pár tam žil dosť biedne, z ruky do úst, nad hladinou sa držal občasnými prekladmi z francúzštiny. V roku 1974 sa, s pár dolármi vo vrecku, vrátili do USA a zosobášili sa. O rok sa im narodil syn Daniel, ich manželstvo však bolo turbulentné a rozpadlo sa v roku 1978. Paul Auster sa ocitol v hlbokej kríze: „zem sa otvárala, ..., veci, o ktoré sa človek opieral, zrazu prestali existovať.“

Dve okolnosti priniesli zlom v spisovateľovom živote. V roku 1979 náhle zomrel na infarkt jeho otec a dedičstvo po ňom umožnilo Austerovi venovať sa výlučne literatúre. A o dva roky neskôr sa zoznámil a čoskoro oženil so spisovateľkou a esejistkou Siri Hustvedtovou. Auster často zdôrazňuje, že ho zachránila a „je najinteligentnejším človekom, akého som poznal, ..., nikdy mi nedala radu, ktorú by som nebol poslúchol.“ Žijú spolu už 36 rokov, ich jediná dcéra Sophie je speváčkou, skladateľkou a herečkou.

Otcova nečakaná smrť priniesla Austerovi nielen finančné zabezpečenie, ale bola zásadným momentom pre jeho budúcu tvorbu. Stala sa inšpiráciou pre jeho oceňovaný debut The Invention of Solitude (Vynález samoty, 1981). Kniha má dve časti: prvá, spomienková, má názov Portrait of an Invisible Man (Portrét neviditeľného človeka), zatiaľ čo druhá, The Book of Memory (Kniha pamäti), je akýmsi manifestom, ktorý anticipuje ústredné témy jeho neskorších románov.

Medzi otcom a spisovateľom vždy zívala priepasť; akoby sa však otcova smrť mala stať mostom, ktorý ju dokáže preklenúť. Z pamäti i zo spomienok členov rodiny, zo starých albumov sa Auster pokúša z úlomkov poskladať mozaiku – obraz muža, ktorého takmer nepoznal. Že to je blúdenie s iluzórnym cieľom, naznačuje i citát z knihy na začiatku tohto príspevku. Prchavý obraz otca, vzdialeného, unikajúceho, neuchopiteľného aj za jeho života, sa autorovi len ťažko darí zachytiť, preteká mu cez prsty, aj po otcovej smrti.

V druhej časti, Kniha pamäti, sa Auster podrobne venoval analogickým životným situáciám, ktoré mali spoločné črty s jeho vzťahom k otcovi, a načrtol pritom témy, ktorým sa venoval vo väčšine neskoršieho diela: témy izolácie, jazyka, vzťahu pamäti a prítomnosti. Existenciálne témy, absurdita, úloha náhody v živote človeka, otázky identity a subjektivity, ľudské straty a nálezy sú prítomné vo väčšine jeho románov.

Výrazný úspech Paulovi Austerovi priniesla séria troch len voľne súvisiacich príbehov The New York Trilogy (Newyorská trilógia). Všetky (City of Glass, Sklené mesto; Ghosts, Duchovia; The Locked Room, Zamknutá komnata) majú detektívnu zápletku, nie sú však skutočnými detektívkami, skôr postmodernými hybridmi medzi detektívkou a francúzskym „novým románom“.

Analyzovať tvorbu Paula Austera podrobnejšie by si vyžadovalo značný priestor a oveľa väčšiu erudíciu, ako má autor týchto riadkov. Spomeňme preto iba, že jeho bohaté dielo, ktoré tvorí takmer dvadsiatka románov, šesť zbierok poézie, takmer desiatka kníh esejí a memoárov, atď., je oveľa populárnejšie v Európe ako v USA. Akoby to, čo hovoria jeho diela o americkej spoločnosti, nebolo Američanom príjemné počúvať. Celý rad Austerových diel vyšiel v ostatných dvoch desaťročiach aj po česky alebo po slovensky. V Česku má na tom zásluhu vydavateľstvo Prostor (Newyorská trilogie, 1999 a 2008; Vynález samoty, 2000; Leviatan, 2002; Mr. Vertigo, 2004; Kniha iluzí, 2005; Brooklynské panoptikum, 2007; Muž ve tmě, 2009; Toulky skriptoriem, 2010; V krajině posledních věcí, 2014), na Slovensku vydal Ikar Knihu ilúzií (2004) a Brooklynské frašky (2007), Petit Press Sklené mesto (2005) a vydavateľstvo Artforum Putovanie v skriptóriu (2010), Sunset Park (2011) a Zimný denník (2013).

Menej známe je, že Paul Auster je aj filmovým režisérom a scenáristom. Spolurežíroval (s Waynom Wangom) úspešný nezávislý film Smoke (Dym, 1995), ktorý vychádza z Austerovej poviedky Auggie Wren’s Christmas Story (Vianočná rozprávka Auggieho Wrena). Vo filme exceluje Harvey Keitel v úlohe Auggieho, majiteľa obchodíka s tabakom na rohu jednej ulice v Brooklyne, ktorý každý deň v rovnakom čase fotografuje blízku križovatku. Druhou ústrednou postavou je spisovateľ Paul Benjamin, Austerovo alter ego, ktorý sa vyrovnáva s osobnou a tvorivou krízou zapríčinenou nezmyselnou smrťou manželky pri pouličnej prestrelke.

Auster je (spolu)režisérom ďalších troch filmov a (spolu)autorom viacerých scenárov, tak pre vlastné filmy, ako aj pre iných režisérov.

Vráťme sa ale k najnovšiemu Austerovmu románu 4 3 2 1, ktorý vyšiel v posledný januárový deň v USA i vo Veľkej Británii a zároveň aj v nemeckom preklade; holandský preklad sa má objaviť na pultoch 7. februára. Hrdina románu, Archibald Isaac Ferguson, je vnukom onoho Reznikova z historky na začiatku tohto príspevku. Presnejšie, hrdinami sú štyri verzie toho istého Archieho Fergusona, ktoré síce od rodičov zdedili rovnakú genetickú informáciu, ale ich ďalšie životy, vďaka sérii často náhodných a nečakaných udalostí, sa v románe vyvíjajú každý inak. Auster vraví, že „pokiaľ mi je známe, ešte nik nenapísal román touto formou“, má však slávnych predchodcov, ktorí sa pohrávali s podobnou ideou. Ako inšpirácia Austerovi mohla poslúžiť poviedka Záhrada, v ktorej sa cestičky rozvetvujú od Jorgeho Luisa Borgesa, ktorého často spomína v Newyorskej trilógii. Blízkym literárnym príbuzným je aj román Maxa Frischa Volajte ma Gantenbein, ktorý rozvíja myšlienku, že k rovnakému súboru udalostí je možné vymyslieť viacero rôznych životov.

Do života Fergusona v štyroch obmenách premietol autor nemálo momentov zo života vlastného. Archie sa narodil rovnako ako autor v roku 1947, no presne o mesiac neskôr, 3. marca. Každá jedna jeho kópia vyrastala v autorovom rodnom Newarku. Jeden z Fergusonov umrel ako trinásťročný v prázdninovom tábore zasiahnutý bleskom počas letnej búrky. Podobný traumatický zážitok mal spisovateľ vo veku 14 rokov, keď blesk zasiahol kamaráta a on sa mu márne snažil poskytnúť prvú pomoc. Iný Ferguson žil v Paríži v rovnakej podkrovnej izbe, ako Auster začiatkom 70. rokov. Ako ozvena spisovateľovho života románom znejú Fergusonove zážitky z nepokojov na Kolumbijskej univerzite, vojna vo Vietname, atď. No vystupujú v ňom aj niektoré postavy z predchádzajúcich Austerových kníh, napríklad David Zimmer z Knihy ilúzií, Peter Aaron z Leviatana a ďalší.

Na fotografii Davida Shankbona z roku 2008 je Paul Auster so spisovateľom Salmanom Rushdiem a izraelským prezidentom Šimonom Peresom. Licencia fotografie: CC BY-SA 3.0.)

Prijatie románu 4 3 2 1 u kritikov je zatiaľ zmiešané, aj keď prevažujú pozitívne recenzie. Viacerí románu vyčítajú neúmerný rozsah, časopis The New Yorker recenziu uzatvára: „Obsiahly, opakujúci sa, občas skvelý a rovnako často rozčuľujúci román 4 3 2 1 nie je nikdy úplne nudný, no príliš často sa stáva dosť otravným; nie je žiaden rozumný dôvod, aby mal osemstošesťdesiatšesť strán, aby sa v ňom u každého jedného Archieho básnilo o láske k bejzbalu, k filmom a k francúzskej poézii, aby sa v ňom rozoberala každá jedna dôležitejšia udalosť päťdesiatych a šesťdesiatych rokov dvadsiateho storočia.“

Sám Auster, ktorý román začal písať vo veku 66 rokov (v rovnakom, v ktorom zomrel jeho otec), však považuje román za najväčšiu knihu svojho života: nielen kvôli jej rozsahu, ale hlavne kvôli presvedčeniu, že „prevládne nad všetkým ostatným. Po celý život som čakal, že napíšem túto knihu. Po všetky tie roky som k nej dorastal.“

(Spracované na základe informácií z webov zahraničných periodík a z Wikipédie.)

Štefan Olejník

Zobraziť diskusiu (0)