Životopis alebo tiež biografia je často zákerný, umelo vytvorený literárny žáner. Život, ba ani minúta nikoho z nás sa predsa nedá naplno zrekonštruovať. Žijeme v prítomnosti, rozmýšľame v minulosti, prítomnosti i budúcnosti, a často súčasne. Naša skutočná realita sa odohráva v našich hlavách. Životopisec sa tak môže spoliehať len na fakty a k dispozícii má často len sekundárne zdroje, informácie o ľuďoch, stretnutiach, miestach, názoroch a udalostiach tých-ktorých dní. Myšlienky, kým nie sú zapísané alebo zaznamenané nejakým spôsobom, vyprchajú a zmiznú do nenávratna.

A hoci mám svoje výhrady k životopisom, tentoraz som urobila výnimku a po jednom som siahla ihneď po jeho vydaní. Má jednoduchý názov. Pessoa: A Biography. Tvorcom tohto vyše tisícstranového non plus ultra životopisu s vynikajúcim poznámkovým aparátom je americký portugalčinár, spisovateľ, prekladateľ a literárny vedec Richard Zenith. Aká to irónia, že o človeku, ktorý počas svojho krátkeho života publikoval jedinú zbierku poézie v portugalčine Mensagem a ktorý o sebe tvrdil, že on v skutočnosti neexistuje a že píše, keď nemá čo povedať, niekto napíše tisícstranový životopis, ktorý sa číta ako dobrý román.

Kvalitná biografia musí splniť aspoň jednu z dvoch základných podmienok. Buď by mala priniesť nové neznáme informácie, alebo by nám mala ukázať tie už známe v novom svetle. Richard Zenith splnil obe. Podal nám nielen elegantný, ale aj pútavým štýlom napísaný zrozumiteľný historický román, miestami prepletený poéziou a surrealizmom. Nenásilne vsadil osobnosť Fernanda Pessou do globálneho historického literárneho pohybu búrlivých 20. rokov minulého storočia, do mocenského, národnostného a medzinárodného kontextu, v ktorom Pessoa žil a písal.

Autor Richard Zenith je výborný stratég, je sčítaný a orientuje sa bez problémov vo svetovej literatúre. A hoci táto kniha je oficiálne uvádzaná ako životopis Fernanda Pessou, čítame ju, neuvedomujúc si, že prechádzame históriou európskeho literárneho modernizmu so všetkým -izmami – tentoraz sústredeného najmä v Lisabone tých čias. To vysvetľuje aj mohutné rozpätie tejto publikácie. Ako keby sme sa spolu so Zenithom prechádzali týmto čarovným mestom, nábrežím rieky Tagus (Tejo), nasávali vôňu čerešňového likéru ginja a sardiniek a neskôr zavítali do slávnej Café a Brasileira na Rua Garrett v Chiado, kde trávil svoje neskoré popoludnia i Fernando Pessoa s cigaretkou, absintom a so sladkou brazílskou bicou. Tí, ktorí poznajú Pessou a jeho dielo, budú ho týmto životopisom nanovo spoznávať. Ak ste len vstúpili do tohto sveta a máte záujem dozvedieť sa čo-to o vývoji modernej poézie tých čias, máte v rukách ten správny bedeker. Richardovi Zenithovi sa totiž podarilo uchopiť úsilie tohto geniálneho čudáka – krátkozrakého, diskrétneho, vždy príjemného a zdržanlivého v tmavom obleku, elegantného džentlmena – zbaviť sa vlastnej identity. Je pravda, že Pessoa bol nadmieru inteligentný, precitlivený neurastenik, ktorý unikal pred sebou samým po smrti otca a mladšieho brata, pred životom v novej rodine v Južnej Afrike, prenasledovala ho úzkosť, strach a všetky možné útrapy z rozumu. No Zenith nás veľmi racionálne upozorňuje na fakt, že mladý Pessoa, akokoľvek po tom túžil, nežil nikdy vo vzduchoprázdne. Ako výnimočne inteligentné dieťa vnímal pomery juhoafrického mesta Durban, kam sa ako sedemročný s matkou a otčimom presťahovali. Durban bolo toho času malé, svojím spôsobom kozmopolitné mesto, rasovo segregované pod britskou nadvládou. Žili tu spolu všetky možné európske národnosti, Indovia a domorodí Zuluovia, Židia aj kresťania. Dospievajúci chlapec nemohol nevidieť a nevnímať následky vojny, kolonializmu a rasizmu Južnej Afriky. Keď v roku 1899 vypukla búrska vojna, Briti ani nie desať kilometrov od Durbanu založili smutne známy koncentračný tábor Merebank. Bola to teda aj reakcia na svetové politicko-spoločenské udalosti, ktoré podnietili Pessoovu psychologickú potrebu či nutkanie neustále sa vzďaľovať do stratena.

Fernando Pessoa, tento architekt portugalského modernizmu, si vytvoril 136 literárnych pseudonymov či heteronymov, ako ich on nazval. Na tom by, pravda, nebolo nič čudné, mnohí umelci tvoria pod pseudonymami. No Pessoove postavy žili zároveň s ním i s ostatnými, jeho alter egá žili ako jeho súčasníci, každému dal charakteristický poetický štýl a pre každého vytvoril osobitný horoskop. Sám seba však neustále vymazával. Život bral len ako zámienku k literatúre. Žil síce sám, avšak zapájal sa naplno do literárneho života, pôsobil časopisecky a zakladal periodiká a vydavateľstvá, či už naozaj, alebo len o nich sníval. Jeho politické myslenie bolo ako ortuť. Začínal ako rojalista, čoskoro sa stal republikánom a neskôr vkladal nádeje do tzv. Piateho Impéria a prikláňal sa k sebastianistom, písal pamflety, manifesty, články a eseje. Bol humoristom, ktorý sa nesmial, len zmrazil krv, kráľ paradoxov a oxymoronov, vynálezca iných a negátor seba samého. „… som len predmestím k mestu, ktoré neexistuje, som hrdinom románu, ktorý nikto nenapísal, a cítim smútok básnika, ktorým som sa nikdy nemohol stať…“

Pessoov súčasník Jean Cocteau tvrdil, že skutočná nefalšovaná originalita spočíva v neúspešnom úsilí správať sa ako každý iný. Pessoa však mal rád svoju ošúchanú pracovnú rutinu prekladateľa obchodných listov, rád každodenne obiehal lisabonské obchodné firmy, nebol znechutený moderným životom či ľuďmi, alebo samým sebou. Pessoa bol iba zmätený. Nemiatlo ho to, čo videl, ale ako to videl. Byť pre neho básnikom znamenalo byť niekoľkými básnikmi naraz a poetické ja vždy niekoľko ráz znásobil. Bol polyglotom a internacionalistom, ktorý po návrate do milovaného Lisabonu prestal cestovať. Známa je jeho veta, ktorá znie taoisticky: „… Je dobré byť v Austrálii, najmä keď tam nie ste... kto cestuje, ten necíti…“

Lisabon v tých rokoch nebolo mesto, kde by boli básnici našli veľa poslucháčov a čitateľov. Portugalsko vtedy patrilo medzi najchudobnejšie a najnestabilnejšie európske krajiny s temer 70-percentnou negramotnosťou. Od roku 1910 do 1925 sa tam vystriedalo štyridsaťpäť vlád. Mnohí z literárnych Pessoových druhov neskončili šťastne. Jeho najlepší priateľ básnik Mário de Sá-Carneiro spáchal v Paríži v roku 1916 samovraždu, ďalší pobudli v psychiatrických ústavoch, iní stratili zmysel pre proporcie a stali sa náboženskými fanatikmi. Keď v roku 1935 literárny časopis Orpheu, do ktorého Pessoa pravidelne prispieval, oslavoval svoje dvadsiate výročie, šiesti z dvanástich prispievateľov už neboli nažive, ani jeden z nich sa nedožil päťdesiatky a sám Pessoa o niekoľko mesiacov nato vo veku 47 rokov zomrel, pravdepodobne na akútnu pankreatitídu.

Richard Zenith preložil a dešifroval množstvo doteraz neznámych Pessoových písomností a odhalil udalosti, ktoré sa skrývali za zlyhanými básnikovými vydavateľskými plánmi. Truhlica, v ktorej našli temer tridsaťtisíc Pessoových rukopisov rôzneho druhu, je zrejme stále zdrojom nových objavov.

Richard Zenith zostavil už nespočetné množstvo vydaní Pessoovej poézie a prózy vrátane Knihy nepokoja Livro do desassossego a sedemzväzkového vydania Pessoových písomností Obra essencial de Fernando Pessoa a The Selected Prose of Fernando Pessoa. Jeho preklad Fernando Pessoa & Co. získal v roku 1999 cenu PEN za najlepší preklad poézie toho roku. Dvaja najväčší brazílski básnici João Cabral de Melo Neto a Carlos Drummond de Andrade a ich celé kompletné dielo taktiež vyšlo v preklade Richarda Zenitha. Je autorom prekladu galsko-portugalských trubadúrov (Luis de Camões, Sophia de Mello Breyner) a mnohých súčasných portugalských básnikov. Po skončení vysokoškolských štúdií na americkej University of Virginia Richard Zenith žil nejaký čas vo Francúzsku, v Kolumbii a v Brazílii. Dnes žije v Portugalsku, kde sa natrvalo už pred rokmi usadil a prijal štátne občianstvo. V roku 2012 mu udelili najvyššie portugalské vyznamenanie z oblasti kultúry – Cenu Fernanda Pessou.

Danica Hollá

Richard Zenith: Pessoa: A Biography

Liveright Publishing Corporation, N. Y. 2021

Zobraziť diskusiu (0)