„Takmer všetko, čo som o Iráne videla ako dieťa v osemdesiatych rokoch v televízii, bolo nesprávne. Zábery ukazovali iba jediný typ človeka, pritom často stereotypný. A obrázky na obrazovke boli zväčša niekoľko rokov staré.

Sedela som vo svojom kanadskom domove a sledovala, ako kanadské a americké správy oslavujú priaznivcov Chomejního a opakovane ich predstavujú ako tvár Iránu. Plakala som do úmoru a premýšľala, prečo správy nikdy neukážu ľudí, ako som ja, takých, ktorých nepoháňa náboženská dogma.

Ešte horšie to bývalo ďalší deň v škole, keď sa ma ostatné deti pýtali, prečo nenosím hidžáb a prečo žijem v Kanade, keď tak veľmi milujem Chomejního. Stotožňovali ma so zúrivým šialencom vrieskajúcim do kamery.

Narodila som sa v Teheráne tesne pred revolúciou. Podľa toho, čo som sa dozvedela od svojej rodiny, bola krajina zhruba rok po návrate Chomejního relatívne stabilná a útlak, charakteristický pre šachov režim, sa zdal byť minulosťou. To všetko napriek tomu, že Chomejní nechal pozabíjať všetkých šachových generálov (okrem zopár, ktorým sa pošťastilo ujsť) a väčšinu jeho najbližšieho štábu.

Potom však Chomejní a jeho najbližší spoločníci spanikárili a prepadli paranoji. Rozpútalo sa vražedné šialenstvo. Stalo sa to okolo roku 1980 až 81 a zhodovalo sa to s obdobím, keď sa formovali moje najranejšie spomienky. Nenarodila som sa dosť skoro, aby som si pamätala to, čo bolo dobré. Jediné, čo som si z Iránu zapamätala, bol teror, strach a reči o Chomejního príkazoch zabíjať.

Táto brutalita pokračovala dlho po tom, čo sme s rodinou opustili Irán. Nadviazal na ňu jeho nástupca Alí Chámeneí. Keďže títo diktátori naďalej držali Iráncov v železnom zovretí, ľuďom nezostávalo iné, ako sa vrhnúť do politiky. A keď sú životy brutálne nivočené, politika sa stáva čierno-bielou.

Polarizáciu ešte viac zosilnila reakcia západných vlád a médií, ktorá vytesňovala zriedkavé odlišné postoje. Ignorovali sa pokusy o pochopenie príčin, koreňov, z ktorých vyrástli otrasy v iránskej spoločnosti; prednosť mali senzačné príbehy. Tento čierno-biely svet si zamilovali nielen západní čitatelia, ale aj Iránci, vrátane mňa.

Takto to pokračovalo celých štyridsať rokov, až donedávna. Atentát Donalda Trumpa na iránskeho generála Gásema Solejmáního nepodkopal silu extrémistických síl v regióne, v skutočnosti skôr poslúžil ako katalyzátor desivého reťazca udalostí, ktoré priviedli až k zostreleniu civilného lietadla a utiahnutiu slučky režimu okolo krku zhruba deväťdesiatich percent iránskeho obyvateľstva, ktoré režim nepodporuje.

Trumpov zásah zapríčinil smrť viac ako dvoch stovák nevinných ľudí a zanechal národ opäť zlomený. A spôsobil niečo horšie. Jeho čin národ ešte viac psychologicky a duchovne rozdelil. Ľudí onálepkoval ako dobrých alebo zlých.

Solejmání bol násilník s krvou na rukách a vojnový zločinec, ale veľa racionálnych, inteligentných Iráncov mu pripisuje zásluhy za záchranu krajiny pred hrozbami ISIS a ďalších zahraničných teroristických organizácií, ako sú al-Nusra a al-Káida.

Mnoho Iráncov zastáva oba tieto pohľady súčasne. A mnohí z ľudí, ktorí zdieľajú tento názor na Solejmáního, sa zároveň všemožne stavajú proti iránskemu režimu. Ich podpora Solejmánímu však bola neprijateľná pre tých Iráncov, ktorí mu nedokázali zabudnúť množstvo vojnových zločinov. Takže zatiaľ čo rástla popularita heštegov WWIII na sociálnych sieťach, v samotnom Iráne sa medzi protirežimnými hnutiami roztvárali trhliny. Trumpova akcia reálne vrazila klin medzi milióny ľudí v opozícii.

Iránsky príbeh je jedným z mnohých príkladov zasahovania vonkajšieho sveta. Keď som prekročila tridsiatku, asi dva alebo tri roky po tom, čo som začala písať svoj prvý román Aria, som to pochopila nanovo a jasne. Román som chcela napísať už od detstva v Iráne. Bol to – ako som si myslela, keď som mala iba päť alebo šesť rokov – môj jediný spôsob, ako poodhaliť zvyšku sveta, čo sa skutočne odohráva v krajine, kde som sa narodila.

Románom som chcela dať hlas tým, čo ho nemajú. Akosi som však počas písania knihy začala čoraz viac premýšľať, či sú veci také, ako som si odjakživa myslela. Vytvorila som nesympatické postavy, ktoré robili hrozné veci. No pri ich tvorení som sa pomaly vciťovala do ich pomerov a všímala si drobnosti ich každodenných životov, či sa dobre stravujú alebo majú dobre platenú prácu. Zaujímala som sa o to, či ich neznevažujú preto, že sú chudobní alebo nevzdelaní, a či práve toto znevažovanie nespôsobuje, že sa dopúšťajú zúfalých činov.

Začala som chápať, že niektoré knihy, ktoré som predtým považovala za objavné zdroje o „skutočnej“ iránskej spoločnosti, takými vonkoncom nie sú. Predpojatosť, ktorú som v týchto knihách objavila, bola rovnaká ako tá, ktorú som zažila v spravodajských záberoch z Iránu z roku 1980. Na rozdiel od toho, čo mnohé z týchto kníh tvrdili, nie všetci Iránci boli vysoko vzdelaní, rafinovaní, sekulárni, bohatí a moderní. Veľa ich bolo v skutočnosti pravým opakom. Mnohí boli chudobní a núdzni a v dôsledku toho nevzdelaní, religiózni, dogmatickí a tradicionalistickí, a áno, nahnevaní na Západ.

V priebehu dvadsiateho storočia Západ, svet svojím spôsobom od nich veľmi vzdialený, zasahoval do ich životov, obracal občana proti občanovi, priateľa proti priateľovi, otca proti dcére. A len prednedávnom sa to všetko zopakovalo.

Pri písaní Arie som sa naučila, že čím viac sa vlády a médiá snažia maľovať svet jedným štetcom, tým viac musíte veriť, že v jeho štetinách sa ukrývajú milióny, ak nie miliardy skrytých odtieňov. Svoj román som pomenovala Aria, pretože to slovo možno preložiť ako „iránsky ľud“. V tomto románe je miesto tak pre ženu, ktorá verne nosí svoj čierny čádor, ako aj pre takú, ktorá sa nevie dočkať, kedy spáli hidžáb a pôjde na dovolenku do New Yorku. Je v ňom miesto pre rafinovaných moderných Peržanov, ako aj pre nahnevaného veriaceho, ktorý miloval Solejmáního.“

(Článok Nazanine Hozar bol uverejnený v novinách The Irish Times 23. marca 2020, preložil a mierne upravil Štefan Olejník. Ilustračné fotografie sú prevzaté z novín a z Wikipedie.)

Zobraziť diskusiu (0)