Spomínam to, pretože tento postoj je i kľúčom k analýze Clarkovej románu. Jeho odkaz je vlastne veľmi skromný, no o to pôsobivejší. Autorka sa ním neusiluje meniť staus quo, nič neprikazuje a nekáže. Niet v ňom nijakých obáv. Ísť niet kam a niet pred čím unikať. Všetko treba prijímať, chápať a milovať, pozerať sa na okolitý svet s otvorenými očami a nakoniec sa všetko so všetkým spojí. Namiesto strachu a úzkosti vnímajme všetko, čo nás obklopuje.

Román Piranesi napísala Susanna Clarková šestnásť rokov po úspešnom bestselleri Jonathan Strange a pán Norrell. Medzitým jej ešte vyšla zbierka poviedok Dámy z Grace Adieu. No tieto knihy nemohli byť odlišnejšie od jej najnovšej Piranesi, či už zápletkou, alebo umiestnením v čase. Autorka opustila regentské Anglicko 19. storočia a presunula sa do roku 2010, no svoje autorstvo zaprieť nemohla. Kniha je jasným výplodom tej istej fantazijnej predstavivosti, je to opäť nádherne vyrozprávaná metafiktívna záhada, ktorá však ponúka čitateľovi dostatok oporných bodov a kľúčov na riešenie. Je to vlastne kniha ‒ rébus či hlavolam, a ja by som ju nazvala kniha ‒ puzzle.

Náš rozprávač, Piranesi, je mladý muž, ktorý žije v nekonečne obrovskom labyrinte. Ten pozostáva z chodieb a miestností, v ktorých sa nachádzajú unikátne sochy, niektoré menšie, v životnej i nadživotnej veľkosti, a niektoré sa týčia vysoké ako veže. Spodné poschodia sú zaplavené morskou vodou a tie vyššie sa čnejú až k oblakom. Labyrint zaplavuje pravidelný príboj a odliv vody, niektoré miestnosti sú staré a sú z nich len ruiny plné vtáčieho trusu a morských naplavenín, iné sú nové, s neporušenými sochami. Piranesi sa ničomu nediví. Dni trávi ako vedec, pozorovateľ a zaznamenáva všetko okolo seba do denníkov a zápisníkov. Podľa jeho zápisov tu žilo len pätnásť ľudí. V labyrinte našiel trinásť kostier a sám seba ráta ako štrnásteho. Ten pätnásty je starší muž, ktorého Piranesi volá Ten Druhý a stretáva sa s ním raz do týždňa v presne určený čas. No pre Piranesiho nie je dôležitý. Dôležitý je jeho vzťah k Domu – Labyrintu. Je akýmsi ekvivalentom platonického ideálu reality. A sám Piranesi je nositeľom vnútornej krásy, ušľachtilosti a empatie. Očividne Piranesi nie je spoľahlivým rozprávačom, nehovorí o svojej minulosti a ani si ju nepamätá. Alebo áno? Piranesi mnohé nevie, no vie, o čom ani nevie, že vie...

Ak sa pozorne začítate, už v polovici knihy vám bude jasné to, čo ešte Piranesi ani netuší.

A ešte čosi. Zabúdanie je pre Susannu Clarkovú, túto anglickú spisovateľku, večnou témou, román Piranesi nie je výnimkou.

Susanna Clarková: Piranesi

Argo, 2021

Zobraziť diskusiu (0)