Ambróz a noty jeho obyčajnosti

Ambróz má takmer sedemdesiat rokov, učí na základnej umeleckej škole, nie je komplikovaný a nepotrebuje k životu veľa. To málo, čo ho robí šťastným, si však úpenlivo stráži a užíva. Neponáhľa sa, často sa zastaví a len tak stojí, nechá prejsť autobus aj dva, len aby sa vyhol tlačenici, ktorú nemá vôbec rád. Dopraje si. Aj celému svetu, ak má dojem, že ktosi čosi potrebuje. Aj keď je neznámy a najmä, keď je v núdzi. Ambróz nerozlišuje medzi ľuďmi: má ich rád (alebo aj nemá) úplne rovnako, bez ohľadu na to, či bývajú v honosnom dome alebo polorozpadnutej chatrči.

O živote nekomplikovanej bytosti a ďalších krásach

Je ťažké napísať dobrú knihu o živote, v ktorom sa toho veľa nedeje. Vyhnúť sa zbytočnému pátosu, dráme a pocitu, že do riadkov treba stoj čo stoj vtrepať aj čosi „dychberúce“. Netreba. Fakt netreba. Okrem iných dôvodov, o ktorých napíšem čosi viac azda inokedy, možno aj preto, že žijeme rýchle životy v čudnej dobe, ktorá pomalosti, jednoduchosti a stíšeniu veľmi nepraje. Ani možnosti zastaviť sa a vypočuť sa, vnímať vlastné potreby a priania.

O to vzácnejšie sú riadky knihy Plachý dom spisovateľky Barbory Hrínovej, v ktorých možno cítiť krásu spleti životných radostí a starostí obyčajného človeka, pre ktorého tempo a zhon súčasného sveta akoby neexistovali.

Kniha ilustruje, že život vieme prežiť pekne, hoci len v súlade s jeho najzákladnejšími potrebami a túžbami, ktoré sú vlastné nám všetkým. Ambróz to svoje našiel v dobrej básni a melódii, na dlhých prechádzkach so psom, v bezpečí a istote malého, ale svojho priestoru.

Krása dobrého príbehu sa aj tentoraz skrýva v precízne vystavaných postavách, prirodzenom plynutí deja, vo vetách, ktoré nás nabádajú zamyslieť sa, či pocite, že čosi príjemné z neho zostalo už navždy aj v nás. A pre mňa aj v pripomienke, že život sa má v prvom rade žiť. Tak naozaj.

Barbora Hrínová: Plachý dom

Artforum, 2025

Zobraziť diskusiu (0)