Nemožno však generalizovať. V ostatnej dobe narážame aj na nové tendencie v detskej literatúre, pri ktorých sa do zreteľa dostáva ozajstné dieťa, také, ktoré nepodceňujeme, ale veríme v jeho schopnosť porozumieť. Pokračujeme tak príkladom Kláry Jarunkovej a iných spisovateľov a spisovateliek z obdobia 20. storočia. Medzi takéto knihy bezpochyby radím novú knihu Moniky Kompaníkovej Toddler punk. Toddler z anglického slova batoľa. Punk batoliat? Hneď prvý náznak, že to autorka s deťmi myslí celkom inak.

Navonok ide o úplne obyčajný príbeh Ťulina, chlapca, ktorý si žije vlastný život spolu so sestrou Alicou, rodičmi a dedkom. No predsa je tu jedno ALE. Príbeh sa odvíja dvomi smermi, osciluje na hrane skutočného a fantazijného. Sme konfrontovaní prístupom dieťaťa, jeho vnímaním, vďaka čomu do úvah vstupuje otázka – Čo je normálne? A kde sú kritéria pre posudzovanie normálnosti? Existuje vôbec všeobecne platná definícia „normálnosti“?

Ambivalentné svety – dospelácky a detský – do seba narážajú, koexistujú a zároveň sú si neznámymi. Cez postavu Ťulina chápeme realitu ako svet drobností, zvláštností a prvkov plných nezvyčajností. Tento chlapec je zosobnením detského hrdinu, ktorý sa ešte neprispôsobil societe, ale formuje si vlastný, na fantáziu bohatý vnútorný život, kde sa nemožno pozastaviť nad tým, prečo niekto iba leží a pozerá na oblohu, hoci to iné deti nerobia. Kompaníková vsádza na individualitu dieťaťa, na jedinečnosť, nahráva a fandí práve tým bez deficitu obrazotvornosti.

Kým sa ostatné deti rozliezli po ihrisku, spúšťali sa na šmýkačke a trieskali sa navzájom lopatkami, Ťulino ležal na deke a hľadel do neba. (...) Rád by tiež prišiel na to, či sú tie biele šnúry, ktoré za sebou vlečú lietadlá, naťahovacie. Či by sa z nich dala urobiť napríklad hojdačka. Alebo ešte lepšie prak. Veľký nebeský prak, ktorý by ho vystrelil do vesmíru. (...) Ťulino práve v tej chvíli pozoroval, ako sa jedno z lietadiel križujúcich oblohu vnorilo do malého obláčika. (...) V tej chvíli mu však výhľad zastrela nejaká hlava. „Podľa mňa je to dieťa čudné,“ vyhlásila hlava a poštípala ho na líce.

Na druhej strane stojí svet rodičov, taký, aký poznáme už všetci – rýchly, racionálny, zameraný na objektivitu a konvenčné správanie. Potvrdením sú ostatné dospelé postavy vyskytujúce sa v deji. Výnimkou je postava dedka. Autorka vytvára paralelu a cez status starého človeka sa vracia k statusu dieťaťa, vytvára most, vďaka ktorému sa zdanlivo odlišné spája v podobné, ak nie rovnaké. Na tomto princípe buduje ideu, že sa do detského sveta dá opätovne dostať, v tomto prípade vekom alebo aj takto:

„Dedko, čo ste to dali včera večer tomu úbohému dieťaťu?“ telefonovala mama dedkovi, „správa sa, akoby sa pomiatol.“

„Nič zvláštne, len trochu vtipnej kaše. Naozaj len trošku,“ povedal dedko a bola to čistá pravda. Kaše bolo tak za pol hrnca a väčšinu vyjedol dedko.

„Nabudúce ani za náprstok. Dobre, dedko? Radšej vám donesieme briošku alebo nejaký šalátik,“ hlesla mama a pozrela veľavýznamne na tatina.

Dedko sa však nedal odradiť. Z tých istých surovín, z akých varil vtipnú kašu, upiekol malé okrúhle koláčiky a poslal ich rodine na večeru ako odškodné za nepríjemnosti. Na prvý pohľad nemali s vtipnou kašou nič spoločné, no účinok bol ohromujúci.

Dedko zastáva pozíciu spojovateľa, čím sa dej a realita v ňom stáva uveriteľná a prirodzená. Rešpektujeme, že sú tie isté skutočnosti vzhľadom k veku vnímané rôznymi pohľadmi. Avšak dedko je ten, ktorého vek sa blíži skôr k „veľkáčom“, no mysľou k „malkáčom“. Psychologické výskumy aj každodenný život nám predostierajú jasný fakt – keď sa vzdialime od detstva, no časom sa začíname približovať k starobe, záujem o hru a fantáziu v nás exponenciálne rastie. (Pochopiteľne, tešme sa dospeláckym výnimkám.)

Text vďaka hravému pohľadu na bežné situácie (ako napríklad chystanie sa do školy či škôlky, presadzovanie si názoru teatrálnym trieskaním sa o zem, prípadne varenie špagiet) nepôsobí mentorsky a moralizátorsky. Vyčnieva z radu práve pre tento aspekt. Nepoučuje, načo. Iba konštatuje a deklaruje, že realita je vždy iná a jej obraz a definovanie závisí iba od toho, ktorý prístup k nazeraniu sa zvolíme.

Ak sme v úvode hovorili o tom, že Kompaníková detského čitateľa a detskú čitateľku nepodceňuje, práve naopak, buduje na ich svete a vytvára nadstavby, platí to aj o hudobnej zložke knihy. Okrem utvárania kultivovaného detského čitateľstva sa kniha pokúša aj o kontakt s hudbou – netuctovou, nedráždivou, nenaivnou a nedeminutívnou stoj čo stoj. Podoba, akú pre prepojenie so slovnou časťou autori zvolili, dopĺňa celkový rámec, s akým tvorcovia a tvorkyňa hodnotia deti. Tematika piesní sa viaže na príbeh, zároveň kontinuálne prispieva k rozvitiu daného motívu a k uvedomeniu si informácií, ktoré v texte odzneli na báze vlastných skúseností. Hudba Ľuboša Kukliša, Olivera Reháka, Jozefa Vrabla a ďalších pôsobí v niektorých skladbách ako „rehabilitázia detskej hudby“. Pieseň Olijanko, zaradená hneď na začiatok, nás vnáša do knihy, pričom ju môžeme vnímať ako ukážku toho, čo nás čaká. Tradičný námet s novou melódiou, chytľavou, moderno-rytmickou, s novými slovami a vlastne... s úplne novým prevedením. A v nej odkaz: To tradičné v našich životoch a v životoch detí úplne inak, po našom, po novom. Tento princíp platí pri všetkých 12-tich piesňach, slúžiacich ako entrée Ťulinovi a jeho životu.

Stane sa Vám tak, že si veľakrát poviete – Je to nedetské, aj keď je to detské. A taká je kniha a piesne v nej.

Recenznú knihu poskytlo vydavateľstvo Monokel

Zobraziť diskusiu (0)