Poetika v delíriu tremens
Mohamed Šukri je kult. Pravý enfant terrible arabskej i svetovej literárnej tvorby sa preslávil hlavne autobiografickým románom Nahý chlieb, v ktorom zachytil otrasné skúsenosti zo svojho detstva i veľmi ranej mladosti. Naň plynule nadviazal druhou časťou svojej trojdielnej autobiografie. Táto vyšla pod názvom V čase omylov a do slovenčiny ju výborne previedol Marek Brieška. V rámci edície Dezorient express ju na svetlo sveta prinieslo OZ BRaK.
Šukri vyrastal do svojich dvadsiatich rokov celkom negramotný. Katastrofálne zážitky z obdobia hladomoru v jeho rodnom rifskom pohorí, brutálne násilnícky otec, rozvrátená rodina a pobyt medzi kriminálnymi živlami najhrubšieho zrna v meste Tandžer, ktoré sa stáva jeho celoživotnou múzou i prekliatím, ho navždy poznačia.
Snaží sa oslobodiť od minulosti. Túži po vzdelaní, chce sa naučiť čítať a písať. V tichom zapadnutom mestečku al-Arájiš sa napokon skutočne dostane do školy. Prespáva kade-tade, pretĺka sa, ako vie, len aby získal nejaké vzdelanie, čo sa mu nakoniec i podarí, a dokonca začína sám vyučovať. Popritom ho nadovšetko nadchne umenie a literatúra. Pomaly hľadá vlastné umelecké vyjadrenie. Skúša písať svoje prvé literárne texty, ktoré sú v každej chvíli odrazom jeho rozorvaného, sebazničujúceho vnútra.
Práve próza V čase omylov zachytáva Šukriho boj o seba samého so sebou samým. Na jednej strane tu je jasná snaha vymaniť sa z osídiel minulosti a žiť usporiadaným životom. Na strane druhej – Tandžer. Mesto, ktoré nikdy nespí a jeho hypnotizujúca charizma Šukriho neodolateľne fascinuje. Bytostne ho priťahuje ako nočného motýľa bezmocne letiaceho rovno do stredu planúcej vatry.
Šukri sa omámene pretĺka tandžerskými uličkami plnými násilia, špiny, drog a prostitúcie. Na svojej bezcieľnej púti po baroch, nevestincoch pochybnej a pochybnejšej povesti či psychiatrických liečebniach stretáva množstvo sebe podobných stroskotancov a nešťastných existencií, pričom veľa z nich logicky prepašuje i do tohto živočíšne úprimného textu. Šukri padá celkom ku dnu, do čoraz hlbšieho morálneho bahna. Aké-také záchranné koleso mu ponúka práve vzťah k literatúre.
Jeho až naturalisticky autentické rozprávanie tak funguje ako nejaká očistná terapeutická reportáž priameho účastníka z prvej línie. V jednej rovine sme teda svedkami autorovho neúprosného privátneho pekla. V hlbšom význame však jeho drsné rozprávanie brilantne hovorí aj o turbulentnom vývoji v marockej spoločnosti, keď táto v päťdesiatych rokoch získala ťažko vybojovanú nezávislosť a slobodu. Šukri dianie okolo seba vníma vlastnou, chľastom a hašišom skalenou optikou, pričom jeho výsledný záznam na papieri je i napriek tomu (alebo práve preto?) jasný priam fyzicky nepríjemne.
Hrubozrnný, bezprostredný, úprimný, citlivý, vulgárny až vyslovene oplzlý obraz nekonečnej ľudskej mizérie a biedy. Neotesané, neveľmi opracované vety sústredené v kratších kapitolách obsahujú silné napätie a celkom osobitú atmosféru plnú všadeprítomného zločinu, ohrozenia a zákernej zlovôle. Je to búrlivé a divoké zobrazenie života odohrávajúceho sa na krok od priepasti. Je to tvrdá sociálna sonda do odvrátenej strany reality, kde neraz padajú akékoľvek pravidlá a morálne zábrany.
V čase omylov tak vcelku pochopiteľne vôbec nie je o nejakých vycizelovaných vetách či „nadoblačnom umení“, ale napriek tomu je to skvostný text. Ušpinený, neresťami zasmradený, zavšivený, pritom presný, detailný a mimoriadne intenzívny od prvej do poslednej strany.
Émile Zola s Rudom Slobodom sa namol spití tackajú zadúšajúcou tandžerskou nocou plnou oživnutých ďasov. Vyšinutá poetika v delíriu tremens. To nemôže dopadnúť dobre.
Mohamed Šukri: V čase omylov
Vydal: OZ BRaK, 2019 (edícia Dezorient express)
Preklad: Marek Brieška
224 strán