Dej sa odohráva počas otváracieho víkendu nového luxusného vidieckeho panstva, situovaného v idylickom, no zároveň izolovanom prostredí anglického pobrežia. Francesca Meadows, jeho novopečená majiteľka, sa vracia na miesto, kde prežila detstvo, aby tam – na prvý pohľad – začala nový, inšpiratívny biznis. No pod povrchom sa vynára minulosť, ktorá bola desaťročia zasypaná mlčaním. Slnovratová oslava má byť začiatkom novej éry, no namiesto toho sa mení na scénu zločinu. Sme tak pozvaní k stolu, kde sa najprv servíruje nedôvera, potom paranoja a nakoniec vražda.

Hlasy, ktoré zamlčiavajú viac, než hovoria

Lucy Foleyová znova rozkladá príbeh do mozaiky pohľadov niekoľkých postáv – podozrievavého Owena, umývača riadu Eddieho, excentrickej Belly, či už spomínanej Francescy. Každá z postáv má vlastný dôvod, prečo sa oslavy zúčastniť – a ešte silnejší dôvod niečo zamlčať. Autorka pritom narába s rozprávačskými líniami tak, aby sa vrstvy pravdy postupne odhaľovali, no nikdy nie celkom. Podozriví, no i nevinne uveriteľní, sú vlastne v istom momente všetci. Výsledkom je čítanie, pri ktorom neustále prehodnocujeme svoje podozrenia, hľadáme nejaké trhliny v dialógoch a snažíme sa pochopiť, čo presne sa pred rokmi v lesoch za panstvom vlastne odohralo.

To, čo odlišuje Polnočnú hostinu od bežných trilerov, je zvláštny druh atmosféry. Foleyová v tejto knihe inklinuje k temnému, priam až k folklórnemu tónu – spomína mýty o „vtákoch“ z lesa – a k prastarým silám prírody, ktoré v kontraste so sterilným luxusom panstva pôsobia desivo. Les nie je len kulisou, ale aktívnym priestorom, ktorý akoby mal svoju vlastnú pamäť. Zrkadlí ľudské viny a je tichým svedkom dávneho, zle pochovaného hriechu. Symbolika slnovratu, bodu, keď sa noc začne predlžovať, tu získava až znepokojivo doslovný význam.

Za maskou luxusu sa skrývajú vnútorné trhliny

Autorka síce používa formálne štruktúry, ktoré sú jej čitateľom známe (striedanie perspektív, uzavreté prostredie alebo retrospektívne pasáže), no nebojí sa zájsť ďalej. Postavy nie sú len „svedkami“ alebo „podozrivými“, sú to ľudia poznačení traumou, frustráciou či ambíciami, ktoré ich pohlcujú viac než akákoľvek vonkajšia hrozba. Autorka je pozorovateľkou triednych rozdielov, spoločenskej pretvárky aj kultu tela – svet zastieraný luxusom tu nie je oslobodzujúcou filozofiou, ale maskou, za ktorou sa, ako obvykle, skrýva túžba po moci a dominancii.

Napriek tejto komplexnej výstavbe atmosféry a postáv sa však môže zdať, že niektoré vedľajšie línie sú len načrtnuté, no nie celkom naplno využité. Čitatelia preto musia byť pozorní – Foleyová nenecháva veľa explicitných odpovedí, a práve preto môže byť záver pre niekoho menej uspokojivý. Avšak jej zámerom zrejme ani nie je ponúknuť uspokojivú pointu, ale nechať nás v tichu poslednej vety – kde to najdesivejšie už nevidíme, len tušíme.

Polnočná hostina nie je jednoduchým príbehom. Je to portrét viny a kolektívneho mlčania, zahalený do ilúzie luxusu a liečenia. Ak čakáte len kriminálnu zápletku, môžete byť prekvapení hĺbkou a dôrazom na psychológiu. No ak si dovolíte ponoriť sa do temnej nálady anglického vidieka, čaká vás viac než len „hostina“ – bude to rituál spomienok, ktoré nikdy celkom nezmizli a teraz sa nepríjemne derú na povrch.

Lucy Foleyová: Polnočná hostina

Preklad: Barbora Vinczeová

Tatran, 2025

Zobraziť diskusiu (0)