Caspar Hauser prichádza do mesta a nesie so sebou dva listy, alebo Till Eulenspiegel svojim ambivalentným smiechom infikoval literatúru. Tu niekde sa začína špecifická tvorba Olgy Tokarczuk. Kronikárskym štýlom usiluje o absorbovanie legiend z folklóru, historických postáv, náboženských ikon, ale rovnako túži po autentickej podobe utrpenia, aké vie postava zažívať v konfrontácii s vlastným názorom alebo impulzívnym konaním. Denní dům, noční dům (Host, 2012) skrýva psychologický tlak medzi postavami za sen. Neskĺza ale k surrealistickému konštatovaniu problému s identitou. Naopak, encyklopedickými skúsenosťami národa vypĺňa priestor poľského Kladska a hľadá v ňom stigmy z minulosti, aké, ako sa nám čitateľsky môže zdať, okrajovo, miestami aj radikálnejšie vplývajú na súčasné konanie a prežívanie protagonistov. Svůj vůz i pluh veď přes kosti mrtvých (Host, 2017) orientuje svoju pozornosť ne česko-poľské pohraničie a romantickú túžbu po záchrane prírody, v akej stavebná inžinierka nachádza harmóniu, ktorá jej v pracovnej sezóne tak veľmi chýba, hoci jej živobytie má premenlivú povahu. V knihe Pravek a iné časy (Premedia, 2015) vnímame spoločenské premeny ako v románoch Hermanna Brocha. S osudom vzťahov, bojom o integritu a hľadaním pevného miesta v dejinách. Katastrofa nemusí byť zhmotnená v krvi. Stačí, že je lačným sprievodcom ticha pred búrkou. K dynamizmu súčastnosti sa zase priblížila v románe Běguni. Tu cesta vyplýva zo senzitívneho vnímania tmy a ticha. Kráčanie je spojené s útekom. Útek s migráciou. Ideme tak rýchlo, ako si žiada doba a keď narazí na spomalenie, začneme v ňom hľadať silu a rýchlosť. Hoc aj v šume rieky Odry. Rozsiahle Knihy Jakubovy (Host, 2016) sa dajú vystihnúť vo vete:„Pak si však celou záležitost lépe promyslel a usoudil, že by kapli neměl stavět pro sebe, aby zaplnil vlastní prázdnotu, ale pro prostý lid, aby si měl u křižovatky cest kde odpočinout a odkud by mohli namířit své myšlenky k nebi” (s.844).

Nová kniha poviedok čerstvej laureátky nobelovej ceny za literatúru Olgy Tokarczuk Bizarní povídky (Host, 2020), má v sebe citeľnú zmes všetkých zmieňovaných atribútov. Na ich identifikáciu ale treba aspoň elementárnu skúsenosť s autorkou. Nechcem iniciovať sklamanie jej prvočitateľa, ale zdanlivá nesúrodosť priestoru a času dokáže navodiť pocit asynchrónnosti. Čo je, ako sa dá vyčítať, pravda. Aj tieto poviedky ale vo svojom jadre spája sofistikovaný postoj k dramatickým zmenám akými sú smrť blízkeho, šok z nehody, sociálny diskomfort, a i.. Po rekapitulácii prečítaného vznikne pozoruhodná chronológia starnutia a neistota voči budúcnosti. Reakciou na mnohé situácie je provokácia k migrácii, ktorú som už spomínal skôr.

Bizarní povídky nie sú ideálnou knihou pre nesúrodé, rozkúskované čítanie na pokračovanie. Individuálne celky strácajú hodnotu premenlivosti, ktorá tvorí najvýraznejší čitateľský pôžitok z literatúry Olgy Tokarczuk. Dokáže vyvolať pocit ťarchy dreveného kríža, aké na svojich bremenách historicky skúšané Poľsko nesie. V krátkych zážitkoch z ďalekej či bližšej minulosti sa môže vytratiť vôľa po objavovaní nepohodlia, aké, aspoň teda vo mne, kniha vyvolala.

Obsesívne kontrolovanie bankového účtu, nadmerné množstvo zaváranín staré desiatky rokov, narušené pohodlie intelektuálneho zájazdu, skúsenosť so samotou po smrti posledného rodiča. Posledná kniha poviedok Olgy Tokarczuk je spisovateľskou exhibíciou v najlepšom slova zmysle. Má v sebe pokoru, nepopiera skúsenosť s koreňmi k akým patrí. Poľsko si zaslúži hlas, aký má Tokarczuková. Dokáže vystihnúť modernú dobu a pritom ukázať na slabosti a hriechy bez urážky. Vráti sa v čase, aby pochopila budúcnosť.

Bizarní povídky,
Host, 2020

Olga Tokarczuk
Preklad: Petr Vidlák

Recenznú knihu poskytlo kníhkupectvo Kosmas.

Zobraziť diskusiu (0)