„Kedysi mi istý príjemný muž, ktorý sa volal Seymour Lawrence,
dal zmluvu na tri knižky, a ja som povedal:
,Dobre, prvá z tých troch bude moja chýrna kniha o Drážďanoch.‘

Priatelia volajú Seymoura Lawrenca ,Sam‘. A teraz vravím Samovi:
,Sam, tu je tá kniha.‘

Sam, je preto taká krátka, zmätená a utáraná, lebo o masakre nemožno nič inteligentného povedať. Podľa očakávania každý má byť mŕtvy, nemá už prehovoriť, nemá už nič chcieť. Podľa očakávania má byť všade nesmierne ticho a vždy aj je,
iba vtáci sú výnimkou.“
(Kurt Vonnegut Jr., Bitúnok č. 5, vyd. Tatran 1973, prel. Karol Dlouhý)

Kurt Vonnegut Jr. (1922-2007) slúžil počas 2. svetovej vojny ako rozviedčik v 106. pluku pechoty americkej armády v Európe. Na prelome rokov 1944 a 1945 bol pluk sčerstva nasadený do bitvy v Ardénach, ktorá bola posledným pokusom nacistického Nemecka zvrátiť priebeh vojny. V bitve utrpel ťažké straty, vyše päťsto jeho členov padlo a vyše šesťtisíc sa dostalo do zajatia. Vonneguta zajali spolu s päťdesiatkou spolubojovníkov 22. decembra 1944. Nemci zajatcov dopravili do Drážďan, kde ich ubytovali v priestoroch bitúnku a nasadili na nútené práce. Malebné Drážďany, „Polabské Benátky“, boli považované za bezpečné mesto, z vojenského hľadiska iba málo významné. Azda preto boli v tom čase najväčším nebombardovaným zastavaným územím Nemecka. V noci zo 14. na 15. februára 1945 však na mesto zaútočilo okolo 800 spojeneckých lietadiel, ktoré naň zvrhli vyše 2500 ton bômb. Z historického mesta ostali trosky, nálety si vyžiadali asi 25 tisíc obetí, o potrebnosti a účelnosti takého masívneho útoku krátko pred koncom vojny sa historici dodnes sporia.

Mesto bolo na bombardovanie slabo pripravené, nachádzalo sa v ňom málo protileteckých krytov. Vonnegut a jeho druhovia sa zachránili v sklade s mäsom, ktorý sa nachádzal hlboko v podzemí pod bitúnkom. Neskôr o tom napísal: „Bola tam zima a všade okolo nás viseli mŕtve telá zvierat... Keď sme vyšli von, mesto zmizlo... Celé to prekliate mesto vypálili...“ Amerických zajatcov, ktorí bombardovanie prežili, ihneď nasadili na vyhľadávanie a vyslobodzovanie mŕtvych tiel z trosiek. Budúci spisovateľ Vonnegut nazrel za oponu pekla…

Ako sa môže spisovateľ vyrovnať s podobným hrozným zážitkom, „vypísať sa“ z neho? Vonneguta to trápilo viac ako dve desaťročia. V úvodnej kapitole Bitúnku č. 5 píše: „Keď som sa pred dvadsiatimi troma rokmi vrátil z druhej svetovej vojny, myslel som si, že sa mi bude ľahko písať o zničení Drážďan, lebo stačí vyrozprávať to, čo som videl. A pritom som si myslel, že to bude majstrovské dielo, alebo že na ňom aspoň zarobím kopu peňazí, lebo je to taký senzačný námet.“

Trauma sa však vzpierala dokumentaristickému spracovaniu. Nakoniec dospel Vonnegut ku geniálnemu nápadu: zobraziť hrôzu a nezmyselnosť vojny formou groteskného, metafikčného, miestami až cynického pseudo-sci-fi príbehu. Výsledkom bol román Slaughterhouse-Five, or The Children's Crusade: A Duty-Dance with Death (slovensky Bitúnok č. 5 alebo Detská križiacka výprava: Povinný tanec so smrťou).

Ústrednou postavou Bitúnku č. 5 je Billy Pilgrim (priezvisko je alúziou na klasické dielo Johna Bunyana The Pilgrim’s Progress – Pútnikova cesta zo 17. storočia), nevýrazný optik z mestečka Illium v štáte New York. Podobne ako Vonnegut slúžil za vojny v americkej pechote v Európe, no iba ako pomocník kaplána pluku. Ani najmenej sa nepodobal na vojaka a vôbec sa to nesnažil skrývať. „Billy vyzeral absurdne – vysoký šesť stôp a tri palce, s hrudníkom ako škatuľka od zápaliek. Nemal ani prilbu, ani plášť, ani zbraň a ani baganče. Mal obuté lacné civilné poltopánky, ktoré si kúpil na otcov pohreb. (...) Vôbec nevyzeral ako vojak. Vyzeral ako ufúľaný plameniak.“ Rovnako ako autor aj Pilgrim padol do nemeckého zajatia a prežil v bitúnku hrozné bombardovanie Drážďan.

Motorom útleho románu je skutočnosť, že jeho hrdina sa dokáže voľne pohybovať v čase: „Billy Pilgrim sa odpútal od času. Billy zaspával ako senilný vdovec a zobudil sa v deň svojej svadby. Jednými dverami vošiel do roku 1955 a druhými vyšiel v roku 1941. Opäť vošiel do tých dverí a ocitol sa v roku 1963. Vraví, že mnoho ráz prežil svoje narodenie a smrť, a zavše sa vracia k všetkému, čo sa odohralo medzitým.“ O hrôzach vojny, o groteskných udalostiach z Billyho života, o smrti, ktorá usilovne kosila svoje obete pred, počas i po vojne, sa tak v románe nedozvedáme chronologicky, ale v časových skokoch tak, ako Billy prechádzal hore-dolu rôznymi dverami svojho života.

Za Billyho „odpútanie sa“ od času mohli obyvatelia vzdialenej planéty Tralfamadore. Po prvýkrát sa mu to prihodilo počas druhej svetovej vojny, v roku 1967 ho na planétu unesie lietajúci tanier. Tralfamadorčania tam Billyho umiestnia do skleneného dómu v zoo a nadšene pozorujú. Ich zvláštnosťou je, že tak, ako pozemšťania vnímajú tri priestorové rozmery, Tralfamadorčania vidia aj štvrtý rozmer – čas. Dostupné sú im všetky časové okamihy, v ľubovoľnom poradí: „Tralfamadorčania sa vedia dívať na všetky rozličné okamihy práve tak, ako sa my, napríklad, vieme dívať na hrebeň Skalistých hôr. Vedia pochopiť, že všetky okamihy sú trvalé, a môžu si pozrieť hocaký okamih, ktorý ich zaujíma. Je iba našou pozemskou ilúziou, že okamih nasleduje za okamihom ako zrnká na šnúre, a keď okamih pominie, pominie sa naveky.“

„Tralfamadorský“ pohľad na čas a život poskytol Vonnegutovi spôsob, ako uchopiť a vyjadriť neopísateľné hrôzy vojny i absurditu smrti. Pokiaľ je možné každý časový okamih znovu navštíviť – napríklad tak, ako vrátiť sa do Benátok, v ktorých sme už raz boli, – stávajú sa smrť, hrôzy alebo tragédie iba infinitezimálnymi úsekmi v nekonečnom kontínuu času. Pútnik v čase Billy o tom hovorí: „Keď Tralfamadorčan zazrie mŕtvolu, pomyslí si len, že práve v tomto okamihu je nebožtík v zlom rozpoložení, ale v mnohých iných okamihoch sa tej istej osobe vodí priam skvele. A preto keď počujem, že dakto umrel, jednoducho myknem plecom a poviem to, čo vravia o nebožtíkoch Tralfamadorčania, čiže: ,Tak to chodí.‘“

Fatalistická, stoická, miestami až cynicky znejúca fráza „tak to chodí“ („so it goes“) je refrénom, interpunkčným znamienkom, ktoré nasleduje za každou zmienkou o smrti a smrteľnosti vo Vonnegutovom Bitúnku č. 5, či to už bola masová smrť v zbombardovaných Drážďanoch, smrť Krista na kríži, absurdne nepravdepodobná smrť Billyho manželky alebo havária lietadla. Slúži ako povzdych, občas na odľahčenie, aj ako pripomenutie, ako vysvetlenie niečoho, čo nemožno vysvetliť. V románe sa vyskytuje stošesť krát.

Svojským, groteskným rozprávaním o vojne a smrti sa Vonnegutovi podarilo, prinajmenšom sčasti, zo seba zhodiť traumu z vojnového zážitku. V tých časoch sa ešte veľa nehovorilo o posttraumatickej stresovej poruche, ktorou po drážďanskom otrase spisovateľ zrejme trpel. Jeho dcéra, výtvarníčka Nanette Vonnegut je o tom presvedčená; choroba sa prejavovala nespavosťou, náhlymi zmenami nálad, prívalmi mučivých spomienok. Vraví: „Písal, aby zachránil svoj život, a tým, myslím si, zachránil aj mnoho životov iných.“ Mnohým, trpiacim poruchou, hľadajúcim odpoveď na otázku „Stala sa hrozná vec, ako s tým žiť?“, pomohlo opakovať si „Tak to chodí, a treba kráčať ďalej.“

Bitúnok č. 5 bol šiestym románom Kurta Vonneguta Jr., prvých päť nezaznamenalo väčší komerčný úspech. Bitúnok č. 5 sa však stal bestsellerom. Prispela k tomu nepochybne aj atmosféra v USA na prelome 60. a 70. rokov. Vonnegutov román súznel s odporom mladých Američanov proti vojne vo Vietname, ktorí masovo demonštrovali, pálili povolávacie lístky do armády, odmietali narukovať. Ale ani dnes, po 50 rokoch, nestratilo posolstvo románu svoju naliehavosť. Nedávno o tom napísal Kevin Powers, vojnový veterán a autor mimoriadneho románu o vojne v Iraku Žltí vtáci (po slovensky vyšiel v Artfore v r. 2014): „Málokto z nás dokáže napísať niečo tak jasne a nepopierateľne pravdivé, ktorého poctivosť bude provokovať aj po 50 rokoch od vydania. Vonnegut to s Bitúnkom č. 5 dokázal. Som jeden z mnohých, ktorí sú vďační, že tá kniha existuje.“

* * * * *

V slovenčine vyšiel Bitúnok č. 5 v roku 1973 v slávnej edícii LUK vydavateľstva Tatran v neuveriteľnom – na dnešné časy – náklade 20 tisíc výtlačkov. Román preložil Karol Dlouhý. V tom istom roku vyšiel aj český preklad. Naposledy ho vydali vydavateľstvá Slovart resp. Argo v roku 2016.

O vcelku vydarenú filmovú adaptáciu románu sa postaral americký režisér George Roy Hill v roku 1972. Film bol uvedený v tom istom roku na festivale v Cannes a bol nominovaný na Zlatú palmu, no získal iba Cenu poroty.

Štefan Olejník

(Úryvky z Bitúnku č. 5 sú z citovaného prvého slovenského vydania, prel. Karol Dlouhý.
Zdroje ilustračných fotografií:
Wikipedia a Literary Hub.)

Zobraziť diskusiu (0)