Micka Herrona pokladajú doma a vo svete za najlepšieho autora novodobého špionážneho žánru tejto generácie. Nemožno ho však prirovnávať k takým autorom ako le Carré, Graham Greene, Ian Fleming, William Somerset Maugham či Joseph Conrad a zaradiť ho do klubu spisovateľov džentlmenov, ktorí pracovali v britskej rozviedke či kontrarozviedke alebo sa s ňou nejakým spôsobom zaplietli. Mick Herron nemá toto zázemie, je to humanista v pravom zmysle slova, vyštudoval literatúru a anglický jazyk. Píše o tom, čo pozná, o tých, ktorí si to v kariére nejako zbabrali a ktorých voláme skrachovanci alebo „lúzeri“. A píše aj o špionáži, o ktorej je každý deň počuť z médií zo všetkých strán. Špionáž sa stala každodennou súčasťou dnešného sveta, aj keď si to obyčajný čitateľ neuvedomuje. A nakoniec to najdôležitejšie o Mickovi Herronovi – píše so suchým anglickým humorom, iróniou a sarkazmom. Jeho knihy sú veľmi inteligentné a nevšedne vtipné.

Čo robiť s agentmi britskej rozviedky, ktorí si nejakým spôsobom pošramotili kariéru? V našej dobe politickej korektnosti nie je také ľahké len tak niekoho prepustiť. Aj britská MI5 by mala ihneď na krku celú plejádu sťažností za diskrimináciu a porušenie ľudských práv. Mick Herron našiel riešenie, teda aspoň vo svojich super populárnych románoch. Nechal v nich MI5 vytvoriť špeciálny útvar, akúsi šatňu na odkladanie nespoľahlivých a hlavne nepohodlných kádrov, ktorý nazval Slough House. Všetci v ústredí MI5 ich volajú pomalé kone a útvar dislokovali mimo centra do blízkosti londýnskej stanice Barbican, do ošumelej budovy s výdajňou rýchlej čínskej stravy, aby neboli nikomu na očiach. Sú tu kone rôznej fajty a do „stajne“ MI5 sa dostali z tých najrozličnejších dôvodov – strata tajného dokumentu, zlyhanie pri záverečnej skúške, neúspešné sledovanie supernebezpečného priekopníka so zbraňami, problémy s alkoholom a hazardnými hrami alebo niekomu stáli v ceste v politickej kariére.

Nie sú to teda ani Bondovia ani mozgovne à la George Smiley. Sú odvážni, lojálni, majú svoje slabé miesta a zo služby, hoci na ňu nadávajú, sa im nechce odísť. Sú na ňu naviazaní ako na drogu, tak to aspoň tvrdí ich šéf Jackson Lamb. On je starý skúsený „studenoválečník“, operatívec, tzv. joe, a má všeličo za ušami. Fajčí, pije, je zavalitý, bez akýchkoľvek spoločenských škrupúľ a zarytý mizantrop. Nikto vlastne nevie, prečo sa dostal k pomalým koňom. Zlé jazyky tvrdia, že sám o to požiadal, vraj pred niečím uteká. V seriáli Apple TV ho vynikajúco stvárnil Gary Oldman, ktorý tam šéfuje slow horses – pomalým koňom, ktoré majú svoje úlohy v boji proti terorizmu, vydieračským únosom či miznutiu dôležitých informácií z databáz anglickej kontrarozviedky. No zároveň musia neustále čeliť intrigám ústredia MI5, ktoré ich demoralizuje a najradšej by sa ich zbavilo, pretože vedenie sleduje len vlastné politické ciele.

Skutočnou podstatou Herronových románov je ukázať, čo sa deje vo Veľkej Británii dnes, v čase súčasného úpadku tejto bývalej koloniálnej veľmoci. Herron píše o skrytých spojitostiach a machináciách medzi násilníckymi nacionalistami a ctižiadostivými toryovcami, o politickom a spoločenskom rozkole, ktorý nastal po brexite. Na mušku si vzal aj bývalého predsedu vlády, známeho svojím účesom a klaunovským vystupovaním, ktorého Mick Herron pozná ešte zo študentských čias, hoci obaja sa pohybovali v úplne iných kruhoch. Robí to formou čiernej komédie a inteligentnému čitateľovi neujde pravý odkaz jeho kníh. Postavičky, ktoré majú v sebe ľudskú slušnosť a morálnosť, sú odstavené na bočnú koľaj, aby nezavadzali tým rýchlym a šikovným plnokrvníkom na rebríku kariéry, ktorí sú vždy pripravení ochotne prevrátiť kabát, keď to bude nutné.

Mick Herron

Štýl Micka Herrona trochu pripomína Johna Steinbecka, najmä jeho román Na plechárni. Autor rozhodí väčší počet hráčov, ktorých potom svojráznym konverzačným spôsobom pospája. Herronove dialógy sú bezchybné. Mick Herron napísal okrem série Slough House osobitnú oxfordskú sériu štyroch románov o súkromnej detektívnej kancelárii Zoe Boehmovej a jej manžela, neschopného, ale nanajvýš milého človeka, Joea Silvermanna. Okrem toho je Mick Herron autorom aj niekoľkých samostatných románov a zbierok poviedok.

A našim čitateľom by sme mali zaželať, aby sa aj oni čoskoro mohli zabávať na prekladoch týchto komediálnych špionáží a na chvíľu sa vzdialiť od reality dnešných dní.

Danica Hollá

Zobraziť diskusiu (0)