Hodina druhá

Na jar sa začínala migrácia žiab. Poskakovali po asfalte jedna za druhou len im známym smerom. Potom ležali mumifikované na asfalte vedľa vysušených konských hovien. Žaby sa na jar oddávali ľúbostným rituálom, ktorým som celkom nerozumela. Zliepali sa navzájom a jedna na druhej skákali vpred. Chalanom najprv prišlo na um oddeľovať ich. Pripomínalo to odpínanie suchého zipsu na adidaskách. Potom zistili, že žaby sa dajú aj nafúknuť, stačí vopchať im slamku do zadku. Naduli sa ako balóniky: mali elastickú kožu ako veľké nafúknuté Godzily, ktoré sa predávajú na jarmokoch. A potom do tých nafúknutých žiab hádzali kamene a ony vybuchovali. Určite každý rok o takomto čase nejakí chalani prídu na nápad nafukovať žaby slamkou. A v podstate sa na to teším, inak by predsa nebolo všetko to večerné koncertovanie – žaby totiž v noci vyspevujú zo smútku za tými, čo neprišli. Tak mi to vysvetlil Tatko. V Olszynách sa nočná hudba mení, ale nie pričasto. Inak celý rok koncertujú psy. Niečo si oznamujú. Občas zavýjajú, občas štekajú. Dom vedľa domu. Kedysi som sa bála, že vidia veci, aké by vidieť nemali. Ale potom som si pomyslela, čo keď si jednoducho vravia „dobrú noc“? Je celkom fajn, keď ti niekto povie „dobrú noc“.

Tak ako my so sestrou. Nemali sme sa rady. Veľmi dlho. Nebola som na ňu dobrá. Išla mi na nervy, lebo sa mi plietla pod nohy, chcela chodiť so mnou k Seji, no my so Sejou sme sa už venovali vlastným záležitostiam. Neskôr som ju začala školiť a rozkazovať jej. Väčšinou sa dala, ale občas nie. Hoci sme sa ukrutne hádali a boli sme na seba zlé, napokon sme sa cítili trápne. Preto sme si vymysleli formulku na dobrú noc, aby sme sa ustavične neospravedlňovali za celý deň, lebo bolo jasné, že sa toho nazbiera viac než dosť. Namiesto „dobrú noc“ sme si hovorili: Dobrú noc a prosím o odpustenie za všetko, čo som dnes a kedysi tebe a všetkým urobila. Mali sme spoločnú izbu. Keď sme boli malé, spali sme spolu. Raz v noci mi Mariška pocikala blúzku s Králikom Bugsom. Na druhý deň som naslinila červenú pastelku, počmárala si ňou krk, behala som s nožom a kričala, že som sa podrezala a že zabijem aj ju. Strašne plakala. Vyskytli sa však aj chvíle, keď som na ňu bola dobrá. Raz náhodou stúpila do osieho hniezda, keď oberala višne. Osy jej vleteli pod šaty a poriadne ju dopichali. Dostala triašku, myslela som si, že zomrie. Dala som jej vtedy svoju nálepku s malou pastierkou z Toy Story, ale keď užila lieky a teta ju obložila kvasenou kapustou a všetko sa vrátilo do normálu, tak som jej ju zase vzala. Neboli sme na seba najmilšie. Práve preto sme si vymysleli tú formulku pred spaním. Možno aj psy sa navzájom ospravedlňovali za to, že jeden druhého pohrýzli alebo ocikali územie, čo im nepatrí?

Najkrajšiu muziku vyludzujú svrčky a žaby. Keď v lete otvoríte okno do tmy, keď je veľmi teplo, počuť hlasy svrčkov prepletené so zvukmi, čo vydávajú žaby; vtedy určite rýchlejšie zaspíte. Veľmi rada chytám svrčky a obzerám si ich zblízka. Sú dobré, lebo vyhrávajú. Nikdy by som im neublížila. Rovnako ako svätojánskym muškám, aj keď svätojánske mušky sú trocha čudné. Na meniny strýka Jančiho sme vždy urobili ohnisko, pobiehali sme s klobáskami napichnutými na ražni z prútia a chytali svätojánske mušky do pohárov, lebo sme dúfali, že budú svietiť všetky naraz a vznikne z toho lampa. Svätojánske mušky sa však báli, zadočky im zhasli a nebolo z toho nič. Aj napriek tomu som ich mala stále rada. Zato som neznášala pavúky, lebo ma v noci štípali. Preto som im z pomsty zvykla trhať nožičky. Tatko ma karhal, že to je zákerné a nepekné, že sa to nesmie, lebo kedysi sa verilo, že pavučina v dome svedčí o tom, že je tam dobre. A že kedysi, keď neexistovali antibiotiká, vzala sa pätka chleba, naslinila sa a prilepila sa na ňu pavučina. Tetka to tiež vždy opakovala, a predsa metličkou, farebnou ako dúha, sťahovala všetky pavučiny z kútov a zo stien.

Najviac pavučín viselo na starej verande, ktorá zostala zamknutá, odkedy zomrel dedko Stašek a preniesli tam rakvu. Vtedy sa rozhodli urobiť vchod do domu z druhej strany. Na verande stáli staré kreslo a šijací stroj Singer, lebo to bolo ešte predtým, ako všetci začali kupovať singerky a vystavovať ich v predsieni. Kľúčik od verandy visel v pivnici vedľa hrabličiek. Nesmeli sme tam chodiť, ale ja som vedela, kde je. Takéto veci som vedela vždy. Raz, keď k nám prišla Tina z Tarnowa, mi napadlo, že ten kľúčik predsa môžeme nepozorovane vziať a dostať sa tam bez toho, aby o tom niekto vedel. Aj sme tam vošli. Na verande to voňalo inak ako v celom dome, prach bol oranžový, zo stien opadávala ružová omietka. Začali sme skákať po kresle, ktoré strašne škrípalo, a vtedy sme si všimli, že za ním na zemi leží strašne veľa mŕtvych motýľov. Najviac tam bolo vidlochvostov. Začali sme ich vyťahovať a jemne ukladať jedného vedľa druhého. Vyzerali, akoby spali. Niektoré sa už rozpadávali. Vzali sme desať vidlochvostov, jedno krídlo žltáčika a jedného nočného motýľa. Všetko sme to vložili do starej škatuľky na nite, čo sme našli v singerke. Rozhodli sme sa, že tým tvorom treba vystrojiť pohreb, že si zasluhujú vlastný cintorín. Vyniesli sme škatuľku z verandy, kľúč vrátili do pivnice a vybrali sa do záhrady tety Terezy. Mamina záhradka slúžila len na zeleninu, rástli tam nanajvýš jahody, šalát, mrkva, petržlen a cibuľa. V tetinej záhrade boli len kvety a jedna jahodová hriadka. Miesto sme našli za altánkom obrasteným popínavým viničom. Panovala tam takmer tma a vlhko. Hrabličkami sme vykopali jamku a vložili sme do nej škatuľku. Chceli sme aj niečo zaspievať, no nevedeli sme čo. Niečo pohrebné, ibaže nič také sme nepoznali. Tina vyhlásila, že najlepšie bude zaspievať pesničku z Pocahontas. Najprv sme si dali hostiu ako na svätom prijímaní: Tina si predo mnou kľakla, ja som jej položila na jazyk bobuľku hrozna a povedala: Toto je telo Pánovo. Prežehnala sa, potom vstala, ja som si pokľakla, ona mi položila na jazyk hrozno a teraz ona povedala: Toto je telo Pánovo. Potom sme spoločne postáli, ešte raz sa pre istotu prežehnali a v plnom sústredení sme odspievali Farebný vietor. Veľmi rady sme sa hrali na pohreb a na sväté prijímanie. Ja som bola najčastejšie farár. Dokonca aj môj starší bratranec, už ôsmak, sa k nám pridal, kľakol si predo mnou a ja som mu žehnala prútikom. Ten bratranec vždy slintal a voňal vetrom; hral sa s nami, i keď bol starší. Mama vravela, že to preto, lebo nie všetci ľudia rastú rovnakým tempom.

Weronika Gogola: Po troškách

Slovart, 2021

Preklad: Karol Chmel

Ukážku poskytlo Vydavateľstvo Slovart.