Jedna bohatá žena objala chudáka. Bolo to úplne spontánne. Absolútne neplánované. Pristúpil k nej a požiadal o pár drobných na kávu. V štvrti, kde žena bývala, neboli žiadni žobráci a ju to zastihlo celkom nepripravenú. Ani ten človek, čo sa k nej prihovoril, nebol typický žobrák. Bol to beloch, hovoril dobre po anglicky, a hoci tlačil vozík zo supermarketu a bolo jasné, že býva na ulici, vyzeral čistý a oholený. Bohatá žena prehrabávala peňaženku, ale nemala drobné, iba stodolárové bankovky. Keby našla desaťdolárovku, ba aj dvadsiatku, dala by mu ju bez mihnutia oka, ale vytiahnuť stovku jej pripadalo trochu prehnané a preňho azda aj nepríjemné prijať.

Vzťahy medzi žobrákmi a okoloidúcimi majú tiež jasne dané pravidlá hry: slušne spolu hovoriť, nedívať sa do očí, nepýtať sa na meno a nedávať viac ako dvadsať dolárov. Do dvacky to je ešte na hranici normálnej štedrosti, viac je už pokusom na seba upozorniť, urobiť dojem či donútiť žobráka povedať „pani, vy ste úžasná žena“ alebo z neho urobiť nevďačníka. Nechcela to dohnať tak ďaleko, ale nemala ani menšie bankovky, ani mince. Obrátila sa teda k mužovi s nákupným vozíkom: „Počkajte tu na mňa chvíľku, dobre? Skočím si len do obchodu rozmeniť peniaze.“

„Ten vám to nerozmení,“ odvetil muž, „nikomu nerozmieňa. Ani nedovolí piť vodu z kohútika a už vôbec nie ísť na záchod.“

„Aha,“ vraví žena, „žeby som to predsa len skúsila?“

„Nechajte to tak,“ povedal chudobný muž. „To je jedno. Dáte mi to inokedy. Ako ste vraveli, že sa voláte?“

Bohatá žena mu síce predtým nepovedala svoje meno, no teraz už nemala na výber.

„Ste dobrá žena, Nora,“ odtušil chudák, „určite nie som prvý, kto vám to povedal. Máte dobré srdce.“

„Ste prvý, kto mi to hovorí,“ odvetila Nora. „Často pomáham svojmu staršiemu bratovi. Hlavne finančne. Aj svojim rodičom. Teda otcovi, mame už nemôžem pomôcť, zomrela. A nikdy mi nikto nepovedal, že mám dobré srdce, tobôž poďakoval.“

„To je na hovno,“ zašomral žobrák, „strašne frustrujúce. Človek sa musí cítiť ako neviditeľný. Alebo ako sluha. Robí to z vás neviditeľného poskoka. Takého, ktorého si všimnú len vtedy, keď nedáva, čo sa od neho očakáva.“ Bohatá žena prikývla. Chcela tomu chudákovi povedať, že kedysi ich mala veľmi rada, svoju rodinu, a že aj dnes by ich chcela mať rada, ale už nevládze. A chcela mu aj porozprávať, že keď sa zoznámila so svojím mužom, hneď jej oznámil „žiadne deti“, lebo to bolo jeho druhé manželstvo a z prvého už mal jednu problémovú štrnásťročnú dcéru, a naozaj dnes nemajú deti a dokonca je to v poriadku, lebo ich život je i tak dobrý. Naplnený. Lenže to, čo ju žerie, je, že mu nikdy nepovedala, že ona by deti celkom rada mala.

Žobrák cítil, že je rozčúlená, a navrhol: „Poďme si niekam sadnúť. Tu za rohom je lavička a neďaleko sa dá kúpiť káva do téglika. Pozývam vás.“ No ona nechcela. Nechcela kávu, nechcela ani ísť niekam, kde to nepozná, lebo vedela, že len doma bude môcť za sebou zavrieť dvere a vyplakať sa. Ale nemala v úmysle žobráka uraziť, nechcela, aby si myslel, že sa nad neho povyšuje. A zo všetkého toho jej chcenia a nechcenia sa nakoniec zrodilo objatie. Prekvapivé objatie, ktoré obsahovalo štedrosť, aj stanovenie hraníc. Ako keby vravela „som s tebou“, ale zároveň „ja som ja“. A bol to dobrý pocit. Fakt skvelý. Po objatí mu dala sedemsto dolárov a ani na chvíľu jej nenapadlo, ako to bude vyzerať, alebo či tým neporušuje pravidlá. Aj tak ich už predtým porušili, keď mu povedala, ako sa volá. A muž povedal: „To je príliš veľa.“ Ona na to: „To je akurát.“ Keď si vzal peniaze, ešte raz ho objala a odišla.

Pôvodne si plánovala zobrať taxík, aby sa dostala domov čo najrýchlejšie. No teraz už to nebolo dôležité, chcela si len užívať tento výnimočný deň. A okrem toho, už jej v peňaženke nezostali žiadne peniaze. A tak išla domov celú cestu pešo a mala pocit, že s každým krokom, ktorý urobila vo svojich červených topánkach značky Jimmy Choo, akoby sa vznášala na oblakoch.

Porozprávala to potom svojim priateľkám. O tom pocite robiť si, čo sa jej zachce. O tom, dovoliť si cítiť sa dobrá. O tom, aké to je, darovať sedemsto dolárov, a keď vám niekto povie: „Ďakujem ti, Nora. Rozjasnila si mi deň, ba možno aj rok.“ Kedy im naposledy niekto čosi také povedal? Všetky jej priateľky to okamžite chápali a túžili pocítiť niečo podobné. Nechceli len robiť charitu na tých únavných recepciách, kam ich manželia neustále vláčia so sebou a kde vždy dostanú maximálne zlatú brošňu a akési kolektívne poďakovanie od starostu či od starnúcej filmovej hviezdy, ktorú tam naverbovali len kvôli tejto príležitosti. Chceli zažiť to poďakovanie, ten pohľad, hoc aj objatie – pokiaľ by to bolo v danej chvíli prirodzené – od človeka, ktorého vytiahli zo stoky, a keby aj nevytiahli, tak aspoň o riadny kúsok pozdvihli. Chceli ho vidieť trebárs plakať či ďakovať Ježišovi za to, že im ich zoslal, akoby boli nejaké sväté a nielen také obyčajné bohaté ženy.

Nora vzala dve z nich do svojho strieborného Mini Coopera. Nebolo to pre ne tri ideálne auto, Suzanne si musela poskladať svoje dlhé nohy a napchať sa dozadu. Urobili pár okružných jázd v južnej časti mesta, kde bývali obyčajnejší ľudia a bolo tam menej bezpečnostných služieb, lebo Nora dúfala, že tam ľahšie nájdu nejakých žobrákov, a naozaj jedného našli. So psom a bez nohy. Suzanne a Karen sa pohádali, ktorá mu dá peniaze, takým tým akože veľkorysým štýlom, že každá tvrdohlavo chcela dať prednosť tej druhej, až nakoniec Karen vystúpila a podišla k mrzákovi. Na kartóne mal čiernou fixou napísané, že je veterán, vedľa plastový téglik s logom Pepsi a Karen mu do pohára položila tisícdvesto dolárov. Beznohý muž tú sumu postrehol. Možno nie presne, ale rozpoznal stodolárovku a tiež si všimol, že Karen tam dala viac než jednu. Nepovedal nič, len sa jej dlho zahľadel do očí a potom na poďakovanie prikývol. Večer, keď už všetci zaspali, Karen ležala v posteli a snažila sa so zavretými očami znovu si vybaviť to prikývnutie. Chvela sa po celom tele. Prvýkrát po dlhom čase sa na ňu niekto takto pozeral.

Na ďalší deň našli jedného pre Suzanne. S ním to ale akosi neklaplo. Teda, zobral si peniaze a poďakoval, dokonca sa aj zoširoka usmial bezzubými ústami, lenže Nora mala hneď pocit, že to je narkoman, ktorý všetko premrhá na drogy. A naozaj medzi ním a Suzanne nevznikol žiadny „moment“. Hoci, tiež to nebol zážitok na zahodenie.

Neskôr to ešte párkrát skúsili. Nora ani Karen síce už ani raz nepocítili to čo prvýkrát, ale mali dobrý pocit. Aj ľudia, ktorí od nich prijali peniaze, mali dobrý pocit. V každom prípade lepší než predtým. Krátko nato dostala Karen ten nápad s aplikáciou: softvér spracuje všetky dáta, ktoré doň ľudia zadajú o bezdomovcoch vo štvrti, a ako GPS-ka vám nájde vášho najbližšieho žobráka.

Bolo to geniálne. Frčalo to. Ľudia sa za tým išli roztrhať. Urobili s nimi rozhovor do San Francisco Chronicle a dokonca Mark Zuckerberg chcel od nich spoločnosť kúpiť. Odmietli ju predať, ale dohodli sa, že mu ju dajú pod podmienkou, ak sľúbi, že celý zisk rozdá a nenechá si ho pre seba. Vyzeral urazený, keď mu to oznámili. „Vy si myslíte, že do toho idem kvôli peniazom?“ vysvetľoval. „Peňazí mám už dosť. Idem do toho, aby som konal dobro. A keď vravím ‚konal dobro‘, tak tým nemyslím čosi ako nákup záchodov pre Sudáncov alebo Indov na druhom konci sveta. Hovorím tu o pomoci všetkým tým, čo žijú medzi nami, ale sú totálne neviditeľní.“ Povedal to tak krásne, že si Nora myslela, že sa rozplače. Ten človek mal schopnosti, nie náhodou to dotiahol tak ďaleko. Keď sa išla na chvíľočku poradiť osamote s Karen, skôr než stihla povedať pol slova, Karen ju schmatla za ruku a vyhŕkla: „My mu to musíme darovať!“

Najprv sa ich aplikácia volala „Jeden dobrý skutok za deň“, ale Zuckerberg hneď zmenil názov na „GooDeed“, čo bolo kratšie a chytľavejšie, a za tri mesiace sa z toho stal hit. Nie až taký ako WhatsApp, ale veľký.

Muža, ktorého Nora objala na ulici, stretla náhodou o šesť rokov neskôr, priamo pred obchodným domom. Len pred pár týždňami podpísala s manželom rozvodové papiere, ale keď sa jej ten muž spýtal, ako sa má, odvetila, že dobre. Na jednej strane mu chcela porozprávať, že sa s Walterom rozišli a že prvýkrát v živote chápe, aké to je, byť sama, no namiesto toho mu porozprávala o aplikácii a on skoro odpadol. Poznal tú aplikáciu, samozrejme, všetci ju poznali, ale nespojil si to so sebou a s oným stretnutím. S ich rozhovorom. S objatím. A keď sa lúčili, vytiahla peňaženku a ponúkla mu peniaze.

„Už nie som žobrák,“ usmial sa na ňu. „A vašou zásluhou, vďaka nášmu stretnutiu. Pozbieral som sa, prestal som piť a teraz vediem krúžky pre mládež v komunitnom centre. Moja teta pred pár rokmi zomrela, čosi som po nej zdedil a kúpil som si za to malý byt, tu neďaleko. Hej!“ zamával jej pred nosom zlatým prsteňom, čo sa mu leskol na prste, „dokonca som sa oženil. A hádajte čo? Máme dve dievčatká – dvojčatá.“ Nora tam ešte stála s bankovkami v ruke. „Už nepotrebujem,“ spoly sa ospravedlňoval, „vtedy áno, ale teraz som už v poriadku. Naozaj.“

„Zober si,“ prosila so slzami v očiach, „prosím, zober si to. Kvôli mne.“ V ruke držala niekoľko stovák dolárov, nevedela koľko presne, ani ich nespočítala. Až keď sa horko rozplakala, vzal jej ich z ruky.

Poviedka GooDeed z pripravovanej zbierky Etgara Kereta Porucha na kraji galaxie (Artforum, edícia -klad, apríl 2021).

Poviedku preložila Silvia Singer.

Publikáciu tejto knihy z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.