Zastane pred regálom s konzervami. Chce uvariť chutnú omáčku, najlepšiu, akú kedy urobila, hoci podľa rovnakého receptu ako vždy. Nevarí dobre, ale vie, že dobrá príloha vylepší každé jedlo. Za dvadsaťštyri rokov manželstva stále dookola strieda tie isté tri recepty. Dvadsaťštyri rokov. Šampiňónovú omáčku k mäsu, pórový krém k rybe a rajčinovú Salsu Carina k cestovinám. Privlastnila si recept zo starej kuchárskej knihy a premenovala ho podľa seba. Milosrdná lož. Ak občas zaklame, vždy len s dobrým úmyslom, „nemilosrdnú lož“ si nevie ani predstaviť. K lúpaným rajčinám sa pridá nadrobno posekaná zelenina: mrkva, pór, kapary. Tú má nachystanú už od rána. Práve ju krájala, keď do kuchyne vošiel Arturo. Ako každú prvú sobotu v mesiaci prídu na obed deti Marcela a Tomás. Obaja už bývajú vo vlastnom. Po tom, čo sa viackrát nevedeli dohodnúť na stretnutí, stanovili si pravidlo, že spoločný obed v každú prvú sobotu je posvätný. Preto ju šokovalo, keď Arturo vyhlásil, že ju opúšťa. Mohol s tým prísť až po obede, nič by sa nezmenilo. Teda vlastne zmenilo.

Carina vezme dve rajčinové konzervy a vloží ich do vozíka k poháru s kaparami, dvom fľašiam obľúbeného Arturovho červeného vína a baleným cestovinám. Lepšie sa prizrie plechovkám vo vozíku, jednu z vyberie a vymení, lebo je trochu preliačená. Prečo kupovať poprehýbanú plechovku, keď za ňu zaplatí tak isto ako za nepoškodenú? Spomenie si na frázu, ktorú počula od Artura veľakrát: nekupuj mačku vo vreci. Chudák Arturo. Prejde k pokladniciam a postaví sa do radu, v ktorom stojí najmenej mužov. Chlapi nevedia nakupovať, pomyslí si, naberú si toho veľa a až pri pokladni začnú uvažovať, uvedomia si, že neodvážili zeleninu, odbiehajú, lebo na čosi zabudli. Arturo nikdy nechodil na nákup a ona mu to nevyčítala. Za dvadsaťštyri rokov manželstva sa nikdy na nič nesťažovala, a ani on, až do dnešného rána. Hoci ťažko povedať, či sa to dá nazvať sťažnosťou. Sťažuje sa ten, čo chce nápravu, zmenu. On ju len informoval, ničoho sa nedomáhal. Kiežby to bol spravil!

Pani pred ňou už vykladá nákup na pás. Carina pozrie na hodinky. Upratať kuchyňu jej chvíľu potrvá, no stihne to. Decká neprídu skôr ako o druhej. Artura sa spýtala: „A čo mám povedať deťom?“ „Ja im to neskôr vysvetlím,“ odvetil. Typické, Arturo vždy všetko odkladá na neskôr. Lenže ona sa im najprv musí pozrieť do očí a povedať, že otec sa už na sobotných obedoch nezúčastní. Snažila sa ho presvedčiť, aby odišiel až poobede, no odmietol. Vraj sa už zbalil. Dokonca mal už zbalené kufre! No ani to, že nezostane na obed, ani zbalené kufre neboli poslednou kvapkou. Ohromilo ju to, ale nepoložilo. Dodal, že už naňho čakajú. Pochopila, že si našiel inú, no ani to ju nezložilo, za rozchodom je vždy iná žena. Chcela však poznať ozajstnú príčinu. Nezaujímalo ju kto, kedy ani ako. „Chcem vedieť prečo.“ „Čo prečo?“ nechápal. „Čo ti na mne tak prekáža, že si si hľadal inú?“ Odpovedal veľmi všeobecne, láska sa časom vytratí a každodennosť prevalcuje všetko pekné. Chodil okolo horúcej kaše a ona neznáša prázdne reči. Naliehala naňho: „Povedz mi, čo presne.“ Nemienila ho nechať odísť, kým jej to nepovie. Varovala ho: „Nikam nejdeš, kým nebudem poznať dôvod.“ Tak jej to nakoniec povedal, aby ho pustila. „To, ako páchneš, nemôžem ťa už ani cítiť.“ Tie slová jej zaťali do živého. Vrhla naňho rozzúrený pohľad a on, s pocitom, že má byť ešte konkrétnejší, dodal: „Tvoj dych, tvoju kožu, tvoje vlasy.“ Jeho priznanie definitívne odstránilo zábrany, ktoré zväzujú človeka, aby neprešiel od nutkania k činom. Každým slovom zatínal hlbšie a túžila mu to vrátiť. V ruke stále držala nôž, ktorým pred chvíľou krájala zeleninu, a zábrany sa stratili.

Carina zaplatí za nákup, naloží tašky do vozíka a vyjde na parkovisko. Nevie si spomenúť, kde zaparkovala. Blúdi z jedného konca na druhý. Podíde k nej strážnik: „Pomôžem vám? Nič si z toho nerobte, stáva sa to bežne.“ No nemôže si z toho nič nerobiť, lebo sa musí čo najskôr vrátiť domov, dovariť omáčku a povedať deťom, že ocko s nimi už obedovať nebude. Nemá čas dohadovať sa so strážnikom. Vypýta si od nej kľúče, takmer jej ich vytrhne, vystiera ruku rozličnými smermi, stláča gombík, až kým sa neozve pípnutie a pár metrov od nich nezablikajú svetlá. Poďakuje mu a vykročí tým smerom, no strážnik jej chce pomôcť s vozíkom. Carina nechce plytvať energiou a odporovať, no čoskoro to oľutuje. Keď sa priblížia k autu, zbadá, že z kufra kvapká krv. Pozrie na strážnika a on si jej pohľad nesprávne vysvetlí: „Pomôžem vám vyložiť nákup.“ Vie, že by namietala zbytočne. „Ale nie do kufra, dajte mi to na zadné sedadlo,“ poprosí ho a zastane na krvavej mláčke na asfalte. Strážnik pozrie na zem: „Všetko v poriadku, pani?“ Carina znervóznie. O čo mu ide? K ničomu sa neprizná. Uvažuje, či je lepšie prevrhnúť vozík a pustiť sa do behu, alebo znova použiť nôž, ktorý nosí v kabelke. No strážnik sa len usmeje: „Tuším ste dnes ráno mali naponáhlo,“ a ukáže jej na nohy.

Až vtedy si všimne, že si obula jednu hnedú a druhú čiernu topánku.

Claudia Piñeiro: Kto z nás

Preklad: Barbara Sigmundová

Artforum, 2021