Nutnosť boja proti masívnemu šíreniu prokremeľskej propagandy priznali začiatkom tohto roku predstavitelia viacerých tajných služieb západoeurópskych štátov. Aj v susednej Českej republike sa vytvorilo špeciálne oddelenie na monitorovanie a vyvracanie dezinformácií prúdiacich z Moskvy a proruských informačných portálov. Na Slovensku nič podobné nevzniklo, hoci na to upozornil aj prezident Kiska a situáciu označil za znepokojujúcu. Vážnosť tohto problému vynikajúco ilustruje skutočnosť, že slovenská tlačová agentúra TASR dokonca plánovala podpísať zmluvu o preberaní informácií s ruskou agentúrou Sputnik, ktorá je známa šírením putinovskej propagandy a vyslovených lží. Je veľmi dôležité, že v tomto chaose informačnej vojny vyšla odborná publikácia, ktorá otvorene poukazuje na zločiny Putinovho režimu.

Vydavateľstvo Artforum prinieslo vlani na knižný trh preklad závažného a nesmierne aktuálneho diela amerického novinára a experta na Rusko Davida Sattera (1947) „Čím menej vieš, tým lepšie spíš“. Kniha má 207 strán rozdelených do šiestich kapitol, ktoré chronologicky popisujú vnútropolitickú, hospodársku a spoločenskú situáciu v Rusku po nástupe Borisa Jeľcina k moci. Po obsahovej stránke by sme mohli vyčleniť dve hlavné línie textu; tá prvá sumarizuje pomery v Rusku v 90. rokoch za Jeľcina a druhá sa zameriava na Rusko pod vládou Vladimira Putina. Veľmi detailne sa Satter sústredil na vykreslenie skutočností, ktoré sprevádzali odovzdanie prezidentských právomocí do Putinových rúk na sklonku roku 1999.

Prvá kapitola knihy na vás zapôsobí ako šoková terapia, pretože fakty o ktorých pojednáva, nie sú v slovenskom prostredí príliš známe. Svetové médiá sa totiž viac venovali tomu, čo prišlo v Rusku po udalostiach z jesene 1999, ako druhá vojna v Čečensku alebo rukojemnícka dráma v mestečku Beslan. V rozsahom najväčšej a podľa môjho názoru aj najzávažnejšej prvej kapitole autor poukazuje na to, že Vladimir Putin mal krv vlastných občanov na rukách okamžite po zasadnutí do kresla premiéra v lete 1999. Popularita Borisa Jeľcina bola vtedy na historickom minime a Rusko bolo hospodársky i spoločensky zdevastované. Kedysi svetová superveľmoc sa dostala v priebehu 90. rokov na úroveň krajín tretieho sveta a ročný pokles obyvateľstva z dôvodu nízkej životnej úrovne, nedostatočnej lekárskej starostlivosti a samovrážd činil neuveriteľných 750 000 ľudí! Jeľcin a jeho najbližší, obávajúci sa revolúcie zdola, začali uvažovať o odovzdaní moci človeku, ktorý by im výmenou za to zaručil beztrestnosť. Satter popisuje tento proces ako operáciu „Následník“, ktorá vyniesla k moci bývalého riaditeľa ruskej bezpečnostnej služby FSB (nástupkyne obávanej KGB) Vladimira Putina. Súčasťou tohto procesu boli teroristické útoky namierené proti vlastnému obyvateľstvu, ktoré Satter podrobne priblížil.

Útoky na obytné domy

V septembri 1999 došlo na troch miestach Ruskej federácie (Moskva, Volgodonsk, Bujnaksk) k bombovým útokom na štyri obytné domy, ktoré si vyžiadali stovky mŕtvych a tisíce zranených. Nálože boli odpálené vždy okolo piatej hodiny ráno, aby bolo čo najviac obetí – väčšina z nich zomrela v spánku pred odchodom do práce. Tieto útoky poslúžili režimu ako zámienka na rozpútanie druhej čečenskej vojny, pretože za ich vinníkov boli okamžite označení čečenskí teroristi. Existujú však veľmi presvedčivé dôkazy, že bombové útoky mali na svedomí agenti FSB a Satter to explicitne tvrdí.

Za najsilnejšiu považujem pasáž, kde autor popisuje kľúčovú skutočnosť – prekazenie bombového útoku, ku ktorému malo dôjsť v meste Riazaň. Vďaka všímavosti obyvateľov bytového domu privolaní policajti objavili v pivnici nástražný výbušný systém, ktorý zneškodnil pyrotechnik a zabránil tak ďalšej tragédii. Následne sa celá Riazaň premenila na bojovú zónu, mesto bolo uzatvorené a policajtom sa podarilo chytiť troch podozrivých, ktorých identifikovali obyvatelia domu. Aké však bolo ich prekvapenie, keď sa muži preukázali dokladmi FSB a následne ich na zásah Moskvy museli pustiť. Vyšetrovaním sa zistilo, že ako výbušninu použili vo všetkých štyroch prípadoch hexogén, ktorý je súčasťou novej generácie ruských delostreleckých granátov. Vyrába sa iba v jednej továrni v Permskej oblasti, ktorá je prísne strážená FSB. Toto sa nedalo len tak odbiť mávnutím ruky ani v Rusku. Riaditeľ FSB sa musel k veci vyjadriť a pokúsil sa upokojiť verejnosť tvrdením, že v Riazani išlo iba o cvičenie agentov a vo vreciach nájdených v pivnici bytovky bol cukor. Dokonca drzo poďakoval obyvateľom domu za ich bdelosť a občiansku angažovanosť. Aby vláda odviedla pozornosť a oprávnený hnev ľudí od týchto bombových útokov, bleskurýchle rozpútala vojenskú kampaň v Čečensku s heslom „potrestáme teroristov“. Zároveň sa začalo okamžité zahladzovanie stôp po bombových útokoch na obytné domy a masívne šírenie protičečenskej propagandy.

Považoval som za potrebné veľmi stručne priblížiť slovenskému čitateľovi tieto okolnosti, keďže sú kľúčové pre vysvetlenie ďalších krokov Putinovho režimu a aj autor im venuje rozsiahlu časť diela. Je nutné poznamenať, že Satter sa v tom čase zdržiaval v Rusku a o prípad sa roky intenzívne zaujíma. Cituje policajné správy i zistenia investigatívnych novinárov, prináša aj reakcie ruských politikov a odborných komisií. Autor si uvedomuje, že tieto nevyvrátiteľné fakty rozum človeka vyrastajúceho na Západe akosi nechce alebo nemôže pripustiť – že režim nechal vyhodiť do povetria vlastných obyvateľov preto, aby sa mohol udržať pri moci. Poslúžilo to plánovanému cieľu, rozpútanie druhej vojny v Čečensku a jej počiatočné úspechy zdvihli Putinovu popularitu a v apríli 2000 sa stal novým ruským prezidentom. Moc prešla do rúk Putina a starnúci Jeľcin si zabezpečil beztrestnosť, keďže mu Putin okamžite udelil amnestiu.

Záhadné úmrtia nepohodlných osôb

Satter osobne navštívil miesta bombových útokov na obytné domy, rozprával sa s ľuďmi v Riazani, s policajnými dôstojníkmi, s odborníkmi na výbušniny i opozičnými politikmi, ktorí iniciovali opätovné dôkladné vyšetrenie celého prípadu. Onedlho začalo byť evidentné, že kto začne spochybňovať oficiálnu verziu o cvičení FSB v pivnici domu, zle sa mu povodí. V priebehu niekoľkých rokov boli zavraždení politici i novinári, ktorí sa o prípad intenzívne zaujímali. Asi najznámejšou obeťou bol bývalý dôstojník FSB Alexander Litvinenko, ktorého otrávili jeho kolegovia v Londýne v novembri 2006 (Litvinenko vo svojom exile verejne označil za strojcu útokov FSB a Putina). Litvinenko sa stal prvým známym človekom na svete, ktorý zomrel na podanie rádioaktívneho prvku polónium-210. V tom istom roku zastrelili aj ruskú investigatívnu novinárku Annu Politkovskú, ktorá písala nielen o útokoch z roku 1999, ale prinášala aj kritické reportáže z Čečenska.

Satter v tejto súvislosti vystúpil na pôde Kongresu Spojených štátov amerických a ako odborník na Rusko prezentoval skutočnosti súvisiace s prípadom útokov na bytové domy. Okrem iného povedal: „Najväčšou prekážkou prijatia, že dôkazy ukazujú na FSB ako zosnovateľa útokov, nie je ich nepresvedčivosť, ale že je ťažké tomu uveriť. Podľa akýchkoľvek štandardov je zavraždenie stoviek náhodne vybratých občanov v mene udržania moci cynizmom, nepochopiteľným v normálnom ľudskom kontexte. Je to však úplne konzistentné s typom krajiny, akou sa Rusko po zániku komunizmu stalo.“ (s. 50).

Pozitívom knihy je skutočnosť, že Satter sa veľmi dobre orientuje v ruských reáliách, keďže tam s prestávkami žil už od roku 1976. Ako zahraničný korešpondent videl na vlastné oči tuhý komunizmus, rozpad Sovietskeho zväzu, katastrofálne 90. roky extrémneho hospodárskeho úpadku a vzniku novej triedy ruských oligarchov i zmenu pomerov za Putina. Žil na mnohých miestach Ruska a za ten čas si urobil vplyvných priateľov – i nepriateľov. Za jeho kritické články, knihy a dokumenty sa stal prvým novinárom od pádu komunizmu, ktorému zakázali vstúpiť do Ruska (v roku 2013), s odôvodnením, že „jeho prítomnosť je nežiadúca“.

Likvidácia súkromných médií a opozície

Pri porovnávaní Jeľcinovho a Putinovho režimu autor ukazuje, akou premenou Rusko prešlo a za akú cenu. Kým v 90. rokoch sa tlupa oligarchov zmocnila takmer celého ruského priemyslu a hospodárstva a počínala si de facto neobmedzene, po nástupe Putina k moci sa to zmenilo. Jedným z jeho prvoradých cieľov bolo oklieštiť vplyv oligarchov a všetku moc sústrediť vo svojich rukách. Nebola to ľahká cesta, ale Putin, obklopený prisluhovačmi z radov FSB (do roku 2004 už boli všetci kľúčoví ministri v jeho vláde z radov bezpečnostných služieb) to v priebehu niekoľkých rokov dokázal. Ruka v ruke s tým, ako si upevňoval svoju pozíciu, systematicky ničil všetky nezávislé inštitúcie a možné ohniská odporu. Zlikvidoval vplyvné súkromné médiá, oligarchov prinútil slúžiť režimu alebo opustiť Rusko a opozičné politické strany rozdrobil alebo zakázal. Satter detailne popisuje, ako dostávali majitelia súkromných televízií alebo bohatých priemyselných podnikov ponuky na odpredanie ich majetku hlboko pod trhovú cenu. Ak nesúhlasili, bol ich majetok skonfiškovaný rovno na základe vymyslených súdnych príkazov. Ruská vláda povýšila korupciu na úplnú samozrejmosť už na najnižších úrovniach svojho mohutného byrokratického aparátu. Výsledkom je skutočnosť, že Putin je dnes najbohatším Rusom i Európanom s majetkom približne 40 miliárd dolárov. Veľmi dôležitý fakt do debaty s každým zarytým obhajcom tohto bývalého dôstojníka KGB.

Pri čítaní jednotlivých kapitol knihy a vstrebávaní príkladov absolútnej neúcty ruského režimu k ľudskej individualite a ľudskému životu vám asi neraz zmraští tvár hnevom a opovrhovaním. Najmä pre mladšiu generáciu ľudí vyrastajúcich na Západe je život v takom štáte niečím nepredstaviteľným. Kniha je plná ťažkých tém a príbehov, ale je potrebné tieto veci vedieť a jasne pomenovať. Aj na Slovensku sa totiž rozmáha nekritické rusofilstvo a proputinovská propaganda sa rozširuje nielen v diskusiách na internete, ale aj medzi politickými predstaviteľmi. A to je pre našu spoločnosť veľmi nebezpečné. Tí, ktorí sa nás snažia presvedčiť o nutnosti spojenectva so „slovanským bratom“ a vystúpenia z Európskej únie, si Satterovu knihu čítať nebudú. My ostatní by sme naopak mali, pretože prináša závažné informácie, ktoré odkrývajú pravú podstatu a zločiny súčasného ruského režimu.

Martin Konečný

autor je historik

Satter, David. Čím menej vieš, tým lepšie spíš. Ruská cesta k teroru a diktatúre za Jeľcina a Putina

Artforum, 2016

preklad: Igor Otčenáš

Zobraziť diskusiu (0)